Režim lži a režim pravdy?

Prekvapenie z dezinformačnej scény, ktoré zažívame, je dané našimi očakávaniami. Zmena režimu mala byť aj informačným posunom z režimu lži do režimu pravdy. Havlovský filozofický jazyk nás presviedčal, že totalita je režim nepravdy.

Ikonický je príklad normalizačného predavača, ktorý vyzdobí výklad obchodu propagandistickými heslami, aj keď sa vôbec nezamýšľa nad ich obsahom. Táto anekdota ilustruje predpoklad, že v reálnom socializme boli občania nútení podieľať sa na klamstve aj drobnými úkonmi. Aj keď tomuto folklóru nevenovali žiadnu pozornosť, stal sa niečím, čo ľudia robia, ako trebárs jedenie ryby so šalátom na Vianoce.

Odstránenie totality tak malo znamenať prepnutie do režimu pravdy, kde takéto vyprázdnené gestá nebudú potrebné. A keďže činnosti a slová budú naplnené skutočným obsahom, pravda bude akousi reklamou na seba samu. Nebude potrebovať, aby ju ľudia udržiavali pri živote rituálmi.

Dnes, keď sa boríme s otázkou, čo robiť s dezinformáciami, vidíme, že situácia vôbec nie je taká priehľadná a usporiadaná, ako to predstavoval Havlov model života v pravde.

Kritický stredoeurópsky čitateľ

Očakávania z čias, keď boli zdrojom informácií veľké denníky či verejnoprávne televízie, sú preč a zaskočilo to aj verejnosť na Západe. Ktorá sa dnes vyrovnáva s tým, ako bulvárne skratky a lživé kampane na sociálnych sieťach zasiahli do britského referenda či amerických prezidentských volieb.

Prístup stredoeurópskej verejnosti je však špecifický. Pretože aj napriek tomu, čo sa hovorí o zanedbanej mediálnej gramotnosti či kritickom myslení, tunajší prijímatelia informácií si z predošlého politického zriadenia odniesli až paranoidný vzťah k písanému a hovorenému slovu. Čítanie medzi riadkami považujú za samozrejmosť a tendenčnosť priam predpokladajú.

Zarážajúce sa preto môže zdať, že títo otrlí čitatelia správ, ktorí radi hovoria, že niet čohosi takého ako nezávislé médiá, zároveň častokrát narábajú neopatrne a dôverčivo s obežníkmi, ktoré im pristáli v pošte, s fotokolážami či falošným spravodajstvom, ktoré našli na sociálnych sieťach. Ale aj so straníckou a vládnou propagandou.

Mohli by sme si myslieť, že stredoeurópsky prijímateľ je prirodzene prezieravý. Je navyknutý pýtať sa, kto informáciu hovorí a čo by tým mohol sledovať. Hľadá zákulisnú motiváciu a dožaduje sa viacerých uhlov pohľadu. S touto výbavou prišiel z minulého režimu. Keď sa musel spoliehať na klebety a subverzívne čítanie, aby si akosi vysvetlil, čo sa deje. A bezpochyby tieto schopnosti tiež preniesol rodinnou výchovou aj na mladších.

No je to práve táto kritická výbava, čo ho robí náchylnejším osvojiť si dezinformácie, otvoriť sa internetovým klebetám a „alternatívnym správam“. Zodpovedá to tomu, ako bol zvyknutý prijímať správy. Dezinformačná infraštruktúra totiž účinne stavia na informačných návykoch z minulého režimu. Takto – a nielen neskúsenosťou s novými médiami – si dokážeme vysvetliť, že prijímateľov neruší nízka kvalita vzhľadu niektorých portálov či ich obsahu, častokrát utajená redakcia, improvizované televízne štúdiá, v ktorých akože redaktorka vysvetľuje tajný plán na zaplavenie Európy migrantmi. Nie je to nepodobné samizdatu, ktorý – šírte, kým to zmažú – putuje medzi spiklencami. Nikoho často netrápi ani to, že informácia prišla od niekoho, kto na internete vystupuje pod prezývkou, či zo zahraničnej adresy, veď ide o informácie určené pre úzky okruh, zdroj sa musí kryť.

V čase regálov prepchatých informáciami sa tak dezinformácia dostáva k užívateľovi pod rukou ako nedostatkový tovar, a má teda hodnotu tuzexového „zboží“ či vzácnej šmeliny. Dobrí ľudia vedia a len tí vám povedia. Zvesti putujú tamtamovou poštou, z rúčky do rúčky, medzi schránkami. Uhýbajú dozoru, oficiálnej informačnej infraštruktúre, simulujú akúsi rebéliu.

Príjemca sa nezamýšľa, prečo práve on dostal takéto špeciálne zvesti. Všetci máme istotne pocit, že si trochu výnimočnosti zaslúžime.

Dezinformácie ako ľudová tvorivosť

Pozorovatelia konšpiračnej scény si všimli, že „alternatívne“ správy osídlili weby a kanály, ktorými sa šírili subkultúrne informácie. Parazitovali na ezoterike, ľudovom liečiteľstve, výmene tipov a trikov. K receptu, praktickému varovaniu či podpultovému vtipu mohla byť pribalená politická informácia, ktorá cestovala poštovými schránkami v jednom balíčku s dobre mienenými radami.

Systém ľudového liečiteľstva, ale aj sprosté vtipy či užívateľské upozornenia vytvorili dobré prostredie pre uchytenie dezinformácií. Toto je podložie staršie ako neoficiálna informačná scéna neskorého socializmu. Má čosi do činenia s obchádzaním oficiálnej kultúry, so zavrhnutými formami poznania či akousi drobnou ľudovou tvorivosťou, ktorá existuje vždy kdesi mimo.

Mimo establišmentu, mimo mainstreamu. V zóne subkultúr, alternatívy, undergroundu. Oficiálne naratívy sú brané ako a priori majetok elít, kým kúsky, úlomky, zdrapy nájdené v stoke internetu sú materiál, z ktorého si užívatelia skladajú vlastné informačné puzzle.

Takýmto spôsobom začali po vojne teoretici rozmýšľať o ľudovej kultúre. Nie v zmysle kultúry folklórnej, ale akéhosi mestského folklóru, ktorý vznikal spájaním rôznych vecí, vplyvov, rituálov. Termín „bricolage“ priniesol antropológ Claude Lévi­-Strauss a tento termín môže dobre poslúžiť aj pre lepšie pochopenie toho, čo sa deje s informáciami a ako sa stávajú stavebnými jednotkami pre vytváranie identít v súčasnom svete.

Podceňuje sa prvok radostnej neposlušnosti, s akou najmä starší Stredoeurópania sadajú za počítač, aby politicky rebelovali. Aby odvrávali, družili sa na stránkach, ktoré ich upozorňujú, že sú zakázané, alebo zásobovali svojich známych škandálnymi geopolitickými zisteniami. Vyrážajú do lovísk internetu a prinášajú farebné kúsky, ktoré menia za iné. Dezinformácie majú užívateľskú príťažlivosť, sú spoločenskou hrou aj únikom do sveta politických superlatívov a šarlatánskych mýtov.

Je to ich svet, v ktorom sa vedia orientovať aj bez toho, aby poznali ústavu či rozumeli fungovaniu štátu. Pretože je to svet osídlený stereotypmi, kde sa preháňa a vykrikuje. Aj absurdity a gýče tu majú svoje miesto ako v preplnenom vyrezávanom betleheme. Pritom jednotlivé situácie sa opakujú, takže ich experti môžu zbierať do akýchsi konšpiračných snárov: pristátie na Mesiaci, pád Dvojičiek, rakovina ako biznis, ďalší Majdan či Merkelovej pozvánka pre migrantov.

Je to spiklenecká gramatika sveta. Ktorý poskytuje útechu pre tých, ktorí reálnym politickým procesom a spoločenskej dynamike rozumejú pramálo, no takto majú pocit, že vidia za ňu. Že nie sú neznalí, ale „vedia svoje“. Je to akási, ehm, moc bezmocných.

Nebolo všetko zlé

S ohľadom na problém dezinformácií sa veľa hovorí o mediálnej gramotnosti a mnoho osvety sa cieli na mládež. No najzraniteľnejšími sa zdajú práve staršie ročníky. A to preto, že môžu mať najväčší problém umiestniť sa v posttransformačnej spoločnosti a porozprávať sebe samým príbeh o sebe. Kým boli, kto sú a čo bude so svetom, ktorý opustia. Kríza identity ich prikvačila najsilnejšie.

Vo virtuálnej realite dezinformácií môžu byť členom klubu, spolku prezieravých, dokonca superhrdinami. Staršia pani, ktorej sa rozpadla rodina a o prácu prišla ako neúspešná whistleblowerka, môže vďaka zapojeniu do dezinfoscény zažívať dobrodružstvá. Zatkli ju na demonštrácii, naďalej chodí na stretnutia spolku okolo ruskej ambasády a odoberá konšpiračný časopis.

Zapojenie do konšpiračnej scény jej dáva pocit sektariánskej dôležitosti. Aký zažívajú trebárs tínedžeri, ktorí sú závislí od vreckového od rodičov a výsledkov v škole, no vo voľnom čase môžu byť členmi pankáčskej či komiksovej subkultúry. Majú svoju vlastnú expertízu, známosti, a teda svet, ktorý im priznáva oveľa vyššiu hodnotu ako ten oficiálny.

Ale kým spomínaná excentrická pani je tvrdé jadro, okolo je početný mäkký obal tých, čo si chcú trebárs len uchovať pekné spomienky. Aby si udržali pocit, že nežili zbytočné či zlé životy, chytajú sa viet ako „Nebolo všetko za komunizmu zlé“. Tak ako každá subkultúra má okrem zápalistých účastníkov aj vlažných členov či vedľa stojacich sympatizantov, ktorým sa to „len páči“.

Dezinformácie, dokonca najhrubšia propaganda o zásahu proti pravicovým pučistom v Československu v roku 1968 zrazu pre nich znie ako čosi známe, už to počuli a teraz je to tu opäť. Vrátilo sa to ako strih šiat či účes. V súčasnosti sa môžu cítiť zmätení a neobratní, no minulosť poznajú. Sovietske reálie, staré pesničky, vtipy aj propagandistické naratívy. O Palachovi, o Američanoch pri Viedni v roku 1968, o inscenovanom pristátí na Mesiaci.

Prelína sa im to s príbehmi o ufe, dänikenovkami, ostatnou detektívkou či krimi príbehom, ktorý čítali. Politika, geopolitika sa tak približuje brakovej literatúre či bulváru. Približuje sa chodníkom a krčmám. Už nie je len doménou vzdelaných, expertov a učených spoločností. Dezinformácie politike vracajú žiarivé farby a poetické kvality.

Videá a zmanipulované správy sú virtuálnymi klebetami, zlomyseľnými ohováračkami a púťovými obrázkami. A stredoeurópski politici si vybrali radšej tieto atrakcie po­­užívať, dokonca na ich základe robiť politiku, než s nimi bojovať. Namiesto osvety si mnohí vybrali užívanie dezinformácií ako politických anabolík.

Zdobenie výkladu

Politici objavili čaro poplašných správ, očierňovania súpera až za hranicu tabu, vyvolávania pocitu ohrozenia a šťavnatosť stereotypov. Aby ich neobišli rétori sprava či zľava, aj stredoví politici sa osmelili používať farbistejší jazyk.

A napriek všetkým výhradám k dezinformáciám treba uznať, že vtiahli širokú verejnosť do politiky. Osviežili tiež záujem elít o vysvetľovanie rozhodovacích procesov, fungovania inštitúcií a spoločenských problémov širokej verejnosti. Príkladom môžu byť informačné kampane, ktoré suplujú občiansku výchovu a vysvetľujú EÚ jej občanom, prinášajú diskusie do regiónov či prostredníctvom videí ukazujú, ako sa míňajú eurofondy.

Keď sme sa pýtali poľského popredného člena Solidarity E. E. Nowaka, čo by urobili dnes inak, povedal, že „bolo treba viac ľuďom vysvetľovať“. No nebol na to čas. Dnes sa k vysvetľovaniu vraciame. A zisťujeme, že bez zapojenia jednotlivca – príslovečnej výzdoby výkladu – sa systém nezaobíde. Že samotná pravda si nevystačí, ak nemá svojich nositeľov a obhajcov.

Napokon, tridsať rokov po Novembri tiež vidíme, že pravda nie je prirodzený stav vecí. Nie je zjavná a dokonca nemusí byť ani žiadaná. Že informačný režim reálneho socializmu, kde zaznievala propaganda a všetko ostatné bolo vytlačené mimo radaru, nebol nahradený racionálnou diskusiou, kde najlepšie argumenty získajú navrch a naklonia si širokú verejnosť.

Čo nás núti konštatovať, že sme napokon nútení aranžovať výklady, angažovať sa v politickej veci, ktorú považujeme za pravdivú a správnu.

Pretože zelovocár dnes robí politiku na svojom telefóne či počítači, zdobí svoju stenu a preposiela heslá, vysvetľuje priateľom, kto skutočne bombarduje v Sýrii. Politika je príliš veľká zábava, aby sa jej ľudia vzdali. A nadšenie pre dezinformácie je toho dôkazom.

Autorka pracuje jako redaktorka a komentátorka deníku SME.