Koncom decembra som sa večer vracala z práce domov. Mala som za sebou dobrý rozhovor s kolegyňou z inej katedry. S ňou aj s jej asistentkou – kolegyňa používa elektrický vozík a využíva aj služby osobnej asistencie – sme sa vracali z vokovickej periférie niekam bližšie k centru a potom ďalej. V diaľke sme zbadali dvadsaťšestku. Na zastávku to bol ešte kúsok a na otázku kolegyne, či teda nepobehneme, lebo ona to s vozíkom stihne raz-dva, som odpovedala niečo v zmysle „veď pôjde ďalšia“. Ďalšia nízkopodlažná električka išla možno o dvadsať minút. Čas na zastávke sme si krátili pokračovaním diskusie. Na Hradčanskej sme všetky tri prestupovali. Kolegyňu aj s jej asistentkou som presvedčila, že ak existuje z električkovej zastávky do metra výťah, tak zastávky sú bezbariérové. Pred výťahom sme sa rozlúčili a ja som bola doma o desať minút. Na druhý deň som si prečítala e-mail od kolegyne, ktorá písala, že ona sa domov dostala po asi hodine a pol odvtedy, čo sme sa rozlúčili.
Bolo to prvýkrát, čo som sa v meste pohybovala s niekým, kto nemohol nasadnúť do akéhokoľvek dopravného prostriedku. Cesta bola pre mňa určite poučná, ako mi pripomenula aj kolegyňa, ktorá na mne videla zmes rozhorčenia aj úžasu. Ale za akú cenu. Tú cenu som neplatila ja, svojím časom ju platila kolegyňa, ktorej zostalo menej hodín na spánok. Odkryla sa mi časť dopravnej infraštruktúry Prahy a s ňou aj jedna podporná sieť našich životov. Pre mňa funguje dobre, pre kolegyňu nie.
Prelom rokov bol poznamenaný miznutím infraštruktúr, na ktorých možno mnohým nezáleží, sú však pre existenciu verejného života zásadné. Ide o dve na pohľad nespojité a z hľadiska politicko-ekonomických logík aj protichodné záležitosti: dotácie pre ženské organizácie a Autonómne sociálne centrum Klinika.
Ženské a feministické organizácie prišli o podstatnú časť dotácie Úradu vlády (počíta sa v jednotkách miliónov), ktorá im pomáhala pokryť napnuté rozpočty. Stalo sa tak vďaka kombinovanému úsiliu poslanca ODS Jakuba Jandu a zástupcov vládnych strán v rozpočtovom výbore snemovne, a aj vďaka nedostatočnej činnosti feministických organizácií. Po roku sa poslanec Janda opäť postavil zlým neziskovkám – inokedy sa totiž za rečnícky pult snemovne nestavia takmer vôbec. Neziskovky podľa neho dotačný program pre rovnosť príležitostí žien a mužov „zneužívají pro ideologické a politické zázemí organizací nebo obnovu jejich materiálně-technické základny, a to opakovaně“. Feministické neziskovky tak jednoducho obvinil z toho, že štátne peniaze používajú na budovanie vlastnej infraštruktúry. Zdá sa mi však, že Janda skôr zohral rolu výrobcu dymovej clony, ktorá poslúžila rozpočtovému výboru snemovne na to, aby schválil v zásade rovnaké krátenie uvedenej dotácie – len bez verejne viditeľnej debaty. Defilé poslankýň a poslancov celého politického spektra, ktorí sa pustili do Jandu poľujúceho na lacnú korisť, tak bolo vlastne len zaujímavou šou. To podstatné sa totiž odohralo mimo snemovných kamier, za dverami rozpočtového výboru, kde ťažké váhy vládnych strán rozhodli o tom, že žiadne feministické diaľnice k genderovej rovnosti nebudú.
Mračná nad Klinikou sa schyľovali dlhšie. Ale ani odchod posledných štyroch obyvateľov centra nezmaže to, že Klinike sa v Česku podarilo niečo jedinečné, čo nezmizne ani so zapečatením dverí plombami exekučného úradu. Náročne udržiavané miesto pre každodenný život a stretávanie sa počas štyroch rokov svojej existencie stalo základnou infraštruktúrou pre vznik nových skupín, debát, projektov. Pochybujem o tom, že rozmach, ktorý zažilo v ostatných rokoch feministické hnutie – presnejšie tá jeho časť, ktorá sa o hore uvedené dotácie neuchádza –, by mal svoju dnešnú podobu bez Kliniky.
Na infraštruktúre záleží. Ako pripomínajú viaceré feministické teoretičky, napríklad Judith Butler a Silvia Federici, reprodukcia priestorov a ďalších materiálnych podmienok pre politické konanie je nevyhnutná. Demonštrácia potrebuje priestor, isté usporiadanie ulíc a námestí, kde sa môžu javiť prehovárajúce a spolukráčajúce či spolustojace osoby. Politická reč pre to, aby niekedy mohla uzrieť svetlo sveta, potrebuje domy, centrá, kancelárie a zaplatené účty za elektrinu, telefón aj vodu.
Pokračuje ničením infraštruktúr opotrebovávacia vojna? Áno. Ale rovnako ako naštrbovanie existujúcich infraštruktúr ukazuje na krehkosť toho, čo je považované za pevné, tak sa s otriasaním domov v ich základoch, so zastavením príjmov na bankovom účte možno uvoľňuje niečo nové. A to, čo sa vytvorilo – pradivo ľudských vzťahov a spoločných záujmov –, pretrváva.
Autorka je filosofka a feministka.