V novom roku ubehol sotva mesiac a extrémne prejavy počasia sa v novinových titulkoch stali ťaživou realitou každodennosti. Pri tom netreba zabúdať, že mnohé z týchto prejavov sú umocnené v dôsledku prebiehajúcej klimatickej zmeny. Klimatická zmena je vojnou našej generácie proti fosílnemu priemyslu. Ide o naše prežitie, našu budúcnosť, ktorá už nie je niekde v nedohľadne, ale je až príliš prítomná. Na klimatickú zmenu sa nedá už viac pozerať inak ako na krízu. A každá kríza je svojím spôsobom bojom o príbeh a jeho rozprávanie. O to, kto a predovšetkým ako ho rozpráva. A prv než dôjde k zmene, je dôležité príbeh meniť. Ako napríklad masívne školské štrajky v Belgicku, Francúzsku, Dánsku, vo Švajčiarsku či v Austrálii. Desaťtisíce žiačok a žiakov ukazujú, že súčasný príbeh má evidentné nedostatky a je najvyšší čas ho zmeniť. Pretože to budú práve oni, ktorí pocítia dopady klimatickej zmeny silnejšie. Vyhlásili preto piatok dňom pre klímu, kedy spoločne vychádzajú namiesto do školy do ulíc a požadujú dôraznejší prístup k riešeniu klimatickej krízy.
V tejto situácii sme sa však neocitli rovnakou mierou viny nás všetkých. Rovnako tak ani jej dôsledky nepociťujeme totožne. Na toto upozornila šestnásťročná aktivistka Greta Thunberg vo švajčiarskom Davose na zjazde Svetového ekonomického fóra, kde si pred elitami rozhodne servítku pred ústa nebrala. Vyhlásila, že bohatí ľudia, mnohí sediac oproti nej, môžu za väčšinu emisií, ktoré menia globálnu klímu. A bola to práve Thunberg, ktorá začala v auguste minulého roka namiesto v škole sedieť každý piatok pred parlamentom a požadovala od politických aktérov reálne činy k riešeniu klimatickej krízy. Pýtala sa, načo má byť v škole, takej cenenej inštitúcii, ak politici nakoniec vedecké fakty vo svojich politikách neodrážajú. Nie je jednoduché akceptovať, že skutočne lepšie už možno nebude, a nie je jednoduché tváriť sa, že o týchto témach sa v spoločnosti zo strachu z vyvolania hystérie nehovorí. Greta Thunberg však apeluje na politických lídrov, že skutočne treba konať, ako by nám horela strecha nad hlavou. Lebo tá už horí a je čas panikáriť.
Publicistka a aktivistka Rebecca Solnit prirovnáva katastrofu k revolúcii. V čase narušenia prichádza spolu s improvizáciou a novými rolami znepokojujúci, no zároveň veľmi vzrušujúci pocit, že teraz je možné všetko. Práve mnohopočetné klimatické protesty žiakov a žiačok naprieč svetom, ktoré sa navzájom inšpirujú, môžeme vnímať ako krok k vynaliezavosti v rámci skľučujúcej situácie. A sú to práve mladí ľudia, ktorí sa vzpierajú voči autorite a nenásilne spochybňujú status quo. Zisťujú, že politika má mnoho podôb, že sa nerobí len za zatvorenými dverami. A preto sa týždeň za týždňom odvážne, až kým ich hlas nebude vypočutý, budú namiesto na vyučovaní podieľať na kolektívnom rozprávaní príbehu svojej generácie. Lebo ak sa narodili do krízy, nech je tvorivou silou ich budúcnosti.
