Probíhající prezidentská kampaň na Slovensku odkrývá zajímavé aspekty tamní politiky i společnosti. Především jasně potvrzuje antagonismus mezi centrem a okrajem politického spektra. Do druhého kola se s největší pravděpodobností dostanou dva zástupci centristické politiky. Levicovou alternativu ovšem nepředstavuje ani jeden.
Jednou z hlavných tém tohtoročných prezidentských volieb na Slovensku je, kto odstúpi v koho prospech, aby sa správal zodpovedne voči hrozbe „alternatívy“. Vzhľadom na rozdrobenosť kraja spektra však ide zjavne o nástroj, ako sa zbaviť strmo stúpajúcej Zuzany Čaputovej z centristického Progresívneho Slovenska nepresvedčivým argumentom o tom, že podpredseda Európskej komisie Maroš Šefčovič, kandidujúci na prezidenta s podporou Ficovho Smeru-SD, predstavuje zásadné nebezpečenstvo. Až rapídny nárast preferencií viedol Čaputovú k tomu, aby odmietla odstúpiť v prospech Roberta Mistríka, ktorý kandiduje za neoliberálnu Slobodu a solidaritu (SaS) s podporou malej stredopravej strany Spolu a ako najsilnejšieho ho podporuje konzervatívne „hnutie jednotlivcov“ Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽNO). Liberálne médiá však naďalej hrajú hru na ekvivalenciu medzi nenávideným Robertom Ficom a komisárom Šefčovičom, ktorú vnucujú všetkým „zodpovedným“ kandidátom. Zabúdajú pritom na skúsenosť, ktorú slovenská politika má s bývalým prezidentom Michalom Kováčom. Ten sa emancipoval od Vladimíra Mečiara a stal sa jedným zo symbolov odporu voči nemu v čase najtvrdšieho mečiarizmu. Takisto treba pripomenúť, že Šefčovič odmietol Ficov príbeh o Sorosom podporovaných protestoch po vražde novinára Jána Kuciaka.
Nuda proti emócii
Kým Robert Mistrík zodpovedá svojou nudnosťou, nepresvedčivosťou a snahou neuraziť českému kandidátovi Jiřímu Drahošovi, Čaputová je v debatách presvedčivá a nebojí sa otvorene priznať ku kontroverzným liberálnym postojom. Aj na tomto súboji tak vidno dlhodobo prítomnú konzervatívno-liberálnu os slovenskej politiky. Tretíkrát kandidujúci kresťanský kandidát František Mikloško sa spolu s predsedom OĽNO Igorom Matovičom snažia hrať na túto strunu a odobrať Čaputovej konzervatívnych voličov. Aj tak sa ale zdá, že Čaputová čoskoro Mistríka v preferenciách preskočí a bude v druhom kole atakovať prezidentskú stoličku. V súboji so Šefčovičom by podľa posledného prieskumu získala 48 percent, Mistrík 50,8 percenta.
Na rozdiel od ostatných centristických kandidátov, Čaputovej kandidatúra nepostráda kľúčový prvok politického boja – emóciu. Vďaka nej a silnému príbehu líderky boja občianskej spoločnosti proti zlovoľnej samospráve a odpadovej skládke sa môže napokon dostať do druhého kola. S emóciou však vie najlepšie narábať bývalý predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin. V prieskumoch je štvrtý za Šefčovičom, Mistríkom a Čaputovou a najsilnejšie reprezentuje alternatívny kraj politického spektra. V diskusii s ním vyzerajú centristickí oponenti ako suchopárni byrokrati verklíkujúci formulky prevzaté z liberálnych médií. Minulý týždeň sa však aj on dostal do defenzívy, keď po období prímeria naňho ostro zaútočil neonacista Marian Kotleba. Ten sa drží v rozmedzí šiestich až deviatich percent, a ukazuje tak silu svojho hnutia.
Práve voči Harabinovi a Kotlebovi sa najviac vymedzujú centristické médiá. A pretože na Slovensku neprebieha diskusia medzi ľavým krajom a stredom, krajne ľavicový kandidát Eduard Chmelár je neprávom priraďovaný ku krajne pravicovým kandidátom. Akokoľvek ide o zúfalo kontroverznú osobu spojenú s plagiátorstvom a občas empiricky nekorektnými vyjadreniami, má jasný postoj k LGBT+ alebo utečencom. Zaujímavosťou je, že posledné prieskumy mu dávajú medzi tromi a piatimi percentami, naznačujúc šance, aké by mala krajná ľavica, keby bola schopná sa zjednotiť pod charizmatickým lídrom. Chmelár, prezývaný tiež Ego, však napriek charizme oslovujúcej ľudí frustrovaných súčasným režimom dosiaľ nebol schopný dať dohromady životaschopnejšie hnutie.
Centrizmus vedie
Prezidentské voľby nám ukazujú, aké je dnešné Slovensko. Krajne pravicová scéna (Harabin, Kotleba) má dvadsať percent a s prižmúreným okom by sa sem dal priradiť Milan Krajniak – číslo dva v strane Sme Rodina s podsvetím spájaného Borisa Kollára. Krajniak má okolo sedem percent a mieša ľavicový populizmus s konzervatívnym. Naopak, Šefčovič s dvadsiatimi percentami ukazuje starú tvár proeurópskeho Smeru-SD hľadajúceho Blairovu tretiu cestu. Mistrík so šestnástimi percentami síce vychádza z neoliberálnej SaS, ale v otázke európskej orientácie ide proti jej predsedovi Richardovi Sulíkovi, ktorý v tomto pripomína českého exprezidenta Václava Klausa. Tu je dobre vidieť nedostatočnosť diskusie o Európskej únii, ktorá sa často zvrháva na otázku prozápadnosti a úplne ignoruje konkrétne témy nezriedka silne problematických európskych politík. Ostáva tak Zuzana Čaputová z Progresívneho Slovenska so 14,5 percentami. Tá však nepredstavuje pre radikálnu ľavicu zmysluplnú alternatívu. Reprezentuje niečo medzi Hanou Marvanovou a Ondřejom Liškom, pričom jej strana je v tej istej liberálnej európskej rodine ALDE ako ANO.
Ak niečo charakterizuje slovenské prezidentské voľby, je to skutočnosť, že napriek snahe o hľadanie rozdielov medzi kandidátmi budeme v druhom kole zrejme svedkami amerického scenára voľby medzi dvoma stranami jednej prokapitalistickej, proeurópskej, centristickej mince.
Autor je politolog.