Ľadovce, jeden z najväčších systémov planéty, sa topia podstatne rýchlejšie, ako sa doteraz predpokladalo. Najnovšia správa švajčiarskych vedcov o ich úbytku hovorí, že niektoré z nich do konca storočia nemusia vôbec existovať. V istých častiach sveta to môže znamenať nemožnosť zimnej lyžovačky, inde však stratu zásob pitnej vody či stratu celého územia. Znie to ako ďalšie z posledných zvonení, o ktorých čítame v podstate dennodenne. Študentov a študentky, ktorým sa podarilo zmobilizovať doteraz najväčšie klimatické protesty v uliciach celého sveta, podporuje vo vyhlásení krízového stavu ako vedecká, tak i umelecká obec. Stále však ako by to zvonenie nebolo dostatočne hlasné na to, aby sme začali naozaj konať.
Ak uznáme, že svet sa dnes nachádza v krízovom stave, volanie po riešení bude čoraz silnejšie. A aby sa z predstáv o budúcnosti nedrali na povrch len tie najtemnejšie vízie, bude dôležité pripomínať si aj sociálny rozmer klimatickej krízy. Príkladom, na ktorý by sa nemalo zabudnúť, môže byť terorista, ktorý sa po útoku na Novom Zélande prihlásil k ekofašizmu. Aj keď je medzi krajnou pravicou stále populárnejšie skôr popieranie klimatickej zmeny, nemožno si nevšímať, že istá časť jej prívržencov už začína svoju ideológiu nadradenosti natierať nazeleno. Xenofóbna politika a narastajúca krajná pravica, ktorá je v súčasnosti naprieč celým svetom, vrátane krajín V4, čoraz populárnejšia, môže mať tendenciu klimatickú nespravodlivosť ešte viac prehĺbiť. Klimatická zmena je globálnym problémom, ktorého spravodlivé riešenie si žiada spoluprácu na medzinárodnej úrovni, nie uzatváranie sa za hranice štátov.
Riziko nukleárneho konfliktu, klimatická zmena či ohrozenie demokracie – to sú tri dôvody, ktoré ručičku známych „hodín súdneho dňa“ posunuli bližšie k polnoci. Dve minúty, toľko nám symbolicky ostáva. Pri poslednom spomenutom bode som si pripomenula myšlienku historičky a aktivistky Rebeccy Solnit, ktorá v jednej zo svojich esejí píše, že keď politici či aktivisti často spomínajú práve krízu demokracie, zabúdajú spomenúť druhú stranu mince, a to jej rozkvitajúcu sa formu naprieč celou planétou v grassrootových hnutiach.
Aktivistické skupiny si možno predstaviť ako kvety, ktoré kvitnú len za súmraku. Spája ich kreativita, spolupráca a solidarita pri predstavách o lepších zajtrajškoch. Tak ako v prírodnom svete dochádza k nepredstaviteľným, rýchlym zmenám, aj politika sa pomaly, ale isto mení. Možno ešte nevieme, ako presne bude vyzerať riešenie. Zatiaľ je dôležité pokračovať v požadovaní opustenia fosílnych palív a imperatívu rastu a nepoľaviť v boji voči reakčným silám krajnej pravice.