Utvoriť hracie pole

Knižne vydaný manifest Feminism for the 99 % (Feminizmus pre 99 percent), ktorého autorky sú Cinzia Arruzza, Tithi Bhattacharya a Nancy Fraser, nepredstavuje pre svet feministických manifestov neočakávaný prírastok. Je súčasťou mobilizácie Medzinárodného ženského štrajku, ku ktorému sa minimálne od Medzinárodného dňa žien v roku 2016 pripájajú iniciatívy a protesty po celom svete – v Spojených štátoch, Španielsku, Argentíne, Taliansku, ale tohto roku aj v Bulharsku, Nemecku a napokon aj v Česku. Je dôležité pripomenúť, že všetky tieto hnutia samy vytvárajú programové texty a pre ich lokálne mobilizácie textová produkcia v podobe Feminizmu pre 99 percent nie je nevyhnutne potrebná.

Manifest pre proletariát

Odpovedať na otázku, akej politickej mobilizácii Feminizmus pre 99 percent presne poslúži, je asi predčasné. Je však zrejmé, že autorkám manifestu ide o vytvorenie feministickej internacionály. Ako známe akademičky majú pre budovanie feministického internacionalizmu v jeho teoretickej podobe dobrý potenciál. Hoci je jazyk manifestu dobre zrozumiteľný a pre jeho pochopenie nie je potrebné mať vyštudovanú politickú ekonómiu ani feministickú teóriu, predsa len predostiera otázku, kto je jeho publikum a o čom presne ho chce presvedčiť.

Rizikom zovšeobecňujúcich textov usilujúcich sa o pôsobenie na globálne publikum je, že najmä ich stredná úroveň, na ktorej sa identifikujú politickí oponenti a spojenci, môže znieť nepresvedčivo. Nespornou výhodou a politickým príspevkom Komunistického manifestu z roku 1848 bolo, že jasne identifikoval dva proti sebe stojace politické celky – buržoáziu a proletariát. Feminizmus pre 99 percent vy­­užíva aktualizáciu tohto antagonizmu známu z posledných rokov: jedno percento verzus 99 percent. Ich feministický manifest je, ak chcete, feminizmom pre proletariát. Je manifestom nielen pre ženy, ale aj pre ľudí akejkoľvek rodovej identity, pokiaľ nestoja na strane kapitálu. Na tejto úrovni funguje manifest výborne. Pred čitateľmi však vyvstáva náročnejšia interpretačná a politická úloha, keď majú určiť, na rázcestí medzi akými možnosťami vývoja sa dnešný feminizmus nachádza.

Autorky totiž ako nepriateľa (a jedno možné smerovanie) identifikujú aj neoliberálny feminizmus, zosobnený manažérkou Sheryl Sandberg, političkou Hillary Clinton a ich spojenkyňami v mainstreame feministických organizácií a hnutí. Neoliberálny feminizmus je ako taký súčasťou progresívneho neoliberalizmu, ktorý Fraser identifikuje ako spojenectvo finančného kapitálu, politickej triedy, ktorá je fakticky v jeho područí a háji jeho záujmy v inštitúciách demokratických štátov, a sociál­nych hnutí, ktoré preložili svoje politiky do manažmentu diverzity, empowermentu žien či mikropôžičiek. Proti tomuto nepriateľovi autorky stavajú predovšetkým mobilizáciu ženských štrajkov vo veciach sociálnej reprodukcie – teda nielen štrajky za lepšie pracovné podmienky, ale aj za zachovanie či rozširovanie reprodukčných práv, proti rodovo podmienenému násiliu, za dostupné bývanie, zlepšenie financovania školstva a zdravotnej starostlivosti. Kým však všetky tieto sociálne a politické mobilizácie nenájdu svoje náprotivky aj v lokálnych kontextoch, bude znieť Feminizmus pre 99 percent ako výzva k mobilizácii duto. Preto, aby sa takýto feminizmus zakorenil ako politické hnutie, potrebuje aj miestne vymedzenú interpretáciu. Možno je jedna z úloh čitateľov Feminizmu pre 99 percent obsadiť schematické pozície načrtnuté manifestom známymi protagonistkami a antagonistkami, a utvoriť tak hracie pole.

Široká solidarita

Manifest ako taký chce byť „cestovnou mapou“ antikapitalistického feminizmu a jeho možných spojencov. Vychádza z teórie sociálnej reprodukcie, ktorá nadväzuje na marxistický feminizmus druhej vlny a ktorá považuje produkciu ľudí za rovnako dôležitú pre pochopenie kapitalizmu ako otázku produkcie zisku. A je to práve kríza starostlivosti, ktorá spolu s finančnou, ekonomickou, ekologickou a politickou krízou vytvárajú všeobecnú krízu kapitalizmu, na ktorú je potrebná rovnako tak všeobecná odpoveď. Preto, ako tvrdí Fraser, je potrebné vytvoriť kontrahegemóniu, v ktorej sa v boji spolu s feminizmom spoja „antikapitalistické environmentálne, antirasistické, antiimperialistické a LGBTQ+ hnutia a odbory“.

Pre manifest charakteristicky si autorky predstavujú, že triedna solidarita naprieč týmito hnutiami vznikne vďaka „recipročnému uznaniu dôležitých odlišností, ktoré medzi nami existujú – našich ťažko porovnateľných štruktúrnych situácií, skúseností a utrpenia; našich špecifických potrieb, túžob a požiadaviek a rozličných organizačných foriem, ktorými tieto potreby, túžby a požiadavky čo najlepšie dosahujeme“. Touto maximou zostávajú verné predstave koaličnej politiky, ako ju v roku 1970 vo svojom manifeste sformulovali černošské socialistické feministky bostonskej skupiny Combahee River Collective. Je to však aj maxima, ktorá by získavala svojich stúpencov medzi vlažne feministickými antikapitalistami? Obávam sa, že hoci Feminizmus pre 99 percent bude môcť byť dobrou „legitimáciou“ antikapitalistických feministiek, pre mnohých potenciálnych spojencov, a to najmä z radov kovaných marxistov, budú jeho teoretické východiská (hlavne rekonceptualizácia pojmu trieda v duchu teórie sociálnej reprodukcie) predstavovať istú prekážku.

Mýtus generálneho štrajku

Ak som vyššie konštatovala, že hlavným problémom manifestu Feminizmus pre 99 percent je jeho preklad do lokálnych kontextov (a to najmä tam, kde antikapitalistickému feminizmu chýba kriticko­-teoretická základňa), potom je tento výpočet potenciálnych problematických téz potrebné doplniť o ďalšie dve, ktoré si vyžadujú hlbšiu diskusiu.

Prvým takýmto problémom je štrajk, ktorého aktuálne feministické podoby podľa autoriek pretvárajú samotnú formu štrajku a majú ju napĺňať novým druhom politiky, ktorá prekračuje delenie medzi triednou politikou a politikou identity. Feminizmus pre 99 percent chápe štrajk ako hlavnú formu politického boja, a preto je dôležité venovať mu pozornosť. Ako však vo svojej recenzii manifestu na stránkach Organizing.work ukazuje odborová organizátorka Marianne Garneau, nie všetky mobilizácie, z ktorých vychádza manifest, boli striktne vzaté štrajkami – skôr boli protestmi. Garneau dobre poukazuje na to, čo teoretik anarchosyndikalizmu Georges Sorel svojho času nazval „mýtus generálneho štrajku“. Ide skôr o isté ideologické zhustenie, ktoré štrajkujúcim aj tým, čo sa prizerajú, dáva istú „intuíciu socializmu“, ale preto, aby bol štrajk efektívny, potrebuje byť súčasťou oveľa širšieho politického úsilia.

Druhým problémom je veľmi voľná práca s tým, čo je liberálny feminizmus. Autorky ho pomerne ľubovoľne zamieňajú za neoliberálny feminizmus, a spreneverujú sa tak dedičstvu toho liberálneho feminizmu druhej vlny, ktorý napríklad vo svojej kritike rodiny plodne komunikoval s radikálnym feminizmom a vonkoncom nepredstavuje slameného panáka, ktorý má podobu neoliberálok, femokratiek a ideálu meritokracie. Toto nedostatočne vyargumentované kritizovanie liberalizmu nie je pochopiteľne výsadou feministiek. Ale presvedčenie o nutnom spojení liberálnej demokracie s kapitalistickým výrobným spôsobom a vo výsledku teda diskvalifikáciu liberálnej demokracie v antikapitalistickej politike je potrebné skúmať – a domnievam sa, že aj vyvracať – ďalej.

Feminizmus pre 99 percent právom oduševňuje a je vzpruhou pre kohokoľvek, koho feminizmus má prívlastok antikapitalistický. Okrem feministiek chce byť programom pre ľavicu, ktorá triedny boj uchopí ako boj feministický, internacionalistický, environmentalistický a antirasistický.

Autorka je filosofka a feministka.