Kozmológia jednej mysli

Pri čítaní súčasnej románovej produkcie z oblasti juhovýchodnej Európy možno v princípe identifikovať dva základné typy prozaikov. Prvý píše, lebo pociťuje nedôveru k svetu. Vníma určitý deficit, deteguje predovšetkým asymetrie a tvorbou sa pokúša tieto rušivé stavy zaznamenať, pričom nám dáva šancu vnímať ich aj ako súčasť našej životnej skúsenosti. Druhý typ stimuluje k písaniu fascinácia životom. Podnety sa mu zdajú samy osebe neutrálne a z tejto pozície následne vytvára spravidla košatý románový svet, v ktorom si je možné vychutnať energickosť fikcie. Básnik, esejista, prozaik a univerzitný pedagóg Mircea Cărtărescu (rozhovor v A2 č. 14/2019) akoby svojím autorským naturelom stelesňoval oba tieto prozaické typy – prinajmenšom v románe Solenoid (2015). Príležitosť nahliadnuť do zákutí jeho robustnej prózy máme vďaka slovenskému prekladu.

Exkluzívny solitér

V súvislosti s Cărtărescom a jeho knihami sa často v rôznych variáciách obmieňa slovo postmoderna. Nepochybne je možné cez postmoderný filter čítať aj Solenoid, či trebárs aj zbierku kratších próz Nostalgia (1989, slovensky 2016; pozri A2 č. 24/2016), ale tým sa jeho písanie nevyčerpáva. Autorov rukopis inklinuje aj k ďalším silným tradíciám, existencialistickej alebo magickorealistickej.

Okrem stratégie a metódy je v Solenoide pozoruhodná hlavná postava, ktorá je súčasne rozprávačom vlastného života. Centrálny problém viac než päťstostranovej knihy, ktorá sa pomerne suverénne rozbieha do viacerých smerov, je bezpodmienečná potreba zrekonštruovať vlastný život a – lebo je to okrem iného aj román s tajomstvom – dopátrať sa skrytých zákonitostí sveta, zaznamenať uzlové body, kde sa preťali jeho osudy s osudmi iných, kde ho život zabolel, zjazvil, kde poznal sám seba a svoje limity. A ako to už tak chodí, aby sa dalo niečo zrekonštruovať, musí sa rozprávač spoľahnúť nielen na pamäť a spomienky, ale aj na samotnú sféru písania. Niektoré pasáže potom vyzerajú ako fragmenty z denníkov, iné sa denníkom inšpirujú voľnejšie.

Prítomnosť denníkového písania a rôznych literárnych impulzov (Kafka, Borges, Dostojevskij, Bulgakov) v pôdoryse knihy je dôležitá aj z hľadiska diagnózy rozprávača a hlavnej postavy v jednom. Ťažko hľadám v aktuálnej produkcii juhovýchodnej Európy postavu so štruktúrovanejším vnútorným životom, než je Cărtărescov mladý snivec. Je fascinujúce pozorovať, s akou senzitivitou vidí sám seba a ako si vlastne zakazuje vybaviť všetko pekné, čo zažil. Jediné dva okamihy radosti, povedzme uvoľnenia, nepočítajúc levitácie vďaka tajomnému solenoidu v jeho dome, sú spojené so spomienkami na jazdu na bicykli v jednom z bukureštských parkov a s prvým dotykom lesa a ticha prírody počas liečebného pobytu na vidieku. Inak pred čitateľom defilujú bolestivé obrazy zranenej postavy, ktorá čelí fatálnej strate brata, paralyzujúcej samote, hororovým scénam z bukureštských nemocníc, všadeprítomnej biede a šikane v školských triedach. Je tak dosť možné, že kumulovanie rôznych podôb nešťastia nebude pre mnohých čitateľov prijateľné, i keď sú formulované mimoriadnym jazykom.

Úzkosti a traumy

O jazykový výraz, kde sa všetko dôležité odohráva vo vedľajších vetách, meandrujúcich na hranici znesiteľnosti, sa stará rozprávač/postava, ktorý neváha konštatovať, že cíti „posvätnú hrôzu“, pre ktorého je ešte aj šťastie mučivé a ktorý sa nevie zbaviť strachu zo života. Veru je to príbeh beznádejného samotára, mladého učiteľa učiaceho v zanedbanej rumunskej škole osemdesiatych rokov, ktorého ambície stať sa rešpektovaným spisovateľom stroskotajú po prvej verejnej prezentácii poémy s príznačným názvom Pád. Od tohto okamihu sa v ňom len intenzifikuje dojem, že to hlavné sa deje v jeho vidinách, že je nutné vyskladať mozaiku jeho života tak, aby v nej dôležitú úlohu nehrala nepríťažlivá žitá realita či literatúra, ale sny a denníky.

Román však nelevituje len okolo hĺbavej a solitérnej hlavnej postavy, ktorej myseľ produkuje stále nové halucinácie a popisy. I keď je postava učiteľa rumunčiny v románe kľúčom k mnohému, podstatným prvkom je rovnako o stupeň vyššia úroveň v podobe autorskej ambície. Cărtărescu nekalkuluje, nerobí ústretové kroky k čitateľom a neuhýba z nastolenej cesty. Akoby skôr písal pre seba. Miestami je to desivé čítanie prepchaté bizarnými a infernálnymi obrazmi, ktoré sa vracajú zdeformované, poprekrývané novými vrstvami preludov. Intuitívne písaný román vystihujú slová ako posadnutosť, ne­ústupnosť, možno až surrealistická nekompromisnosť – aj keď netreba zabúdať, že nie všetko, čo je prešpikované snami a blúznením, je nevyhnutne surrealizmom, a Solenoid čírym surrea­lizmom určite nie je. Pôsobí síce ako stávka na jednu kartu, kde sa počíta s tým, že dávno prežité úzkosti a traumy môžu mať za určitých okolností oslobodzujúci a emancipačný účinok, v budovaní románového sveta, v plánovaní úniku z ťaživej a agonickej reality, kde hrá prím bolesť, smútok, zúfalstvo a nehybnosť, si však autor pomáha aj jemnými, presne formulovanými postrehmi na margo nízkej úrovne socialistického školstva a zdravotníctva, havarijného stavu infraštruktúry a neveselého osudu detí v apokalyptických kulisách bukureštských periférií.

Mesto rozvalín

Z knihy čnie ešte jeden zámer, a síce vyrovnať sa s vlastnou predstavou Bukurešti ako fantastického a panoptikálneho mesta, v ktorom je pre zachovanie dôstojnosti nevyhnutné vytrvalo kričať o pomoc, alebo aspoň na istý čas odmietnuť vlastné telo a premeniť sa na roztoča, prípadne pátrať po tajomných solenoidoch. Neprekvapí, že autor vidí svoje mesto ako ruinu zarastenú burinou, kde sa špinavými ulicami nekonečných a nevábnych predmestí nesie zvuk škrípajúcich električiek a po rozpadnutých chodníkoch kráčajú nešťastní ľudia a najmä smutné deti.

Cărtărescu ide aj v tomto smere na samú hranu. Nie je to však samoúčelnosť. Áno, jeho Bukurešť je mestom rozvalín, tmavých chodieb, kam nedopadá nikdy žiadne svetlo, lebo už to tak je, že tajomné sa kamaráti so šerom a tmou. Na jednom mieste píše mladý rumunčinár toto: „Páči sa mi môj zúfalý čin, toto písanie, a čím je zúfalejší, nezmyselnejší, anonymnejší, stratenejší v bahne storočí a milénií, galaxií a metagalaxií, tým viac sa mi páči.“ Takže zúfalstvo? Myslím, že nie. Skôr rafinovaná obrana deliricko­-realistického písania, kde nie je problém sa kedykoľvek stratiť a znovu nájsť.

Autor je balkanista.