Cíti v tomto svete ešte niekto?

Názov projektu Come Over When You’re Sober, inšpirovaný pomenovaním albumu amerického rapového interpreta Lil Peepa, nemožno pokladať za klasickú výstavu prezentujúcu tvorbu umelca či umeleckej skupiny. Brnianska galéria TIC poskytuje možnosť vnorenia sa do dráždivého, podnecujúceho, no zároveň krajne provokujúceho sveta ľudskej existencie, lásky, nenávisti a telesnosti, spolu so všadeprítomným množstvom otvorených otázok. Kurátori Katarína Hládeková a Václav Janoščík podávajú spolu s viac ako desiatkou autorov, reprezentantov prevažne domácej súčasnej umeleckej scény, svedectvo o živote mladých – o živote dievčaťa, ktoré sa má symbolicky, miestami však takisto až bolestne realisticky vyrovnávať s existenciou seba a sveta. Zároveň sa tu naskytuje široké spektrum myšlienok a podnetov posúvajúcich projekt, ktorý je druhou časťou širšieho cyklu Stávat se dívkou, do roviny otvorenosti odkazujúcej na témy vlastné každej ľudskej bytosti. Čo je láska? Je tu ešte láska? Aká je hranica nenávisti? Je medzi týmito slovami rozdiel? Sú to vôbec slová? Ak teda nie, o čo tu ide? Má aspoň nejaký význam pripúšťať si existenciu niečoho ako city? Cíti v tomto svete ešte niekto?

Maľby a selfies

Autorom sa podarilo naplniť Galériu U Dobrého pastýře, umiestnenú na poschodí TIC, obsahom doslova hypnotizujúcich odkazov. Výstavné priestory členené na tri miestnosti a samostatnú kinosálu sa tu vzájomne prepájajú a tvoria súvislý vesmír poskytujúci pozoruhodnú syntézu rozdielnych umeleckých prístupov. Médium klasickej olejovej maľby v podaní niekoľkých diel Martiny Smutnej, odkazujúcich na fenomén aktuálne populárnych, no zároveň smutne prázdnych selfie fotografií, potvrdzuje, že aj formy klasického výtvarného umenia si vedia nájsť výrazné a potrebné miesto medzi ostatnými druhmi audiovizuálneho či objektového vyjadrenia.

Hlasy ozývajúce sa z videoinštalácie Tomáša Kajánka či Kateřiny Konvalinovej sprevádzajú objekty, sochy a kresby, ktoré vytvárajú akúsi planétu neurčitosti naplnenú atmosférou zamyslenia sa nad individuálnou premenou človeka, prechádzajúcou až niekam na okraj podstaty celého ľudstva. Po vstupe do samostatnej kino miestnosti sa prehliadka rozšíri o vystúpenie demonštrujúce možno jednu z hlavných tém projektu – fenomén mladého dievčaťa. Práve toto vystúpenie by sa spolu s pozoruhodným hudobno­-estetickým spracovaním dali pokladať za vyvrcholenie celej výstavy. Valentýna Janů sa tu výrazným audiovizuálnym dielom, krátkym filmovým klipom, dostáva až kamsi na hranicu komfortnej osobnej zóny diváka, keď spolu s efektným dvojfarebne pulzujúcim spracovaním doslova kričí slogan: „Is your blue the same as mine?“

Invazívny charakter

Prístup galérie TIC, otvorený predovšetkým mladým umelcom, i samotný spôsob inštalácie diel sa podpísali pod zážitok poskytujúci účastníkovi už od samého začiatku možnosť konfrontácie pozornosti s objektmi výstavy, pričom sa zahráva s otázkou, kde sú hranice vystavovaného. V každej z miestností sa vedomie diváka rozdeľuje, je atakované a nútené premýšľať – zmysly akoby pociťovali podnety pôsobiace na vlákna myšlienok.

Magické sklenené objekty Anny­-Marie Berdychovej sú ako tichí, všadeprítomní spoločníci umiestnené v každej z miestností a svojimi nečakanými zásahmi v stenách či ešte pred vstupom do priestorov výstavy hovoria mnoho, i keď si veľa nechávajú pre seba, a zároveň poskytujú vizuálny zážitok doplňujúci ich hravo invazívny charakter. Podobne je priestor nenápadne, no podmanivo doplnený, scelený i narušený nástennými kresbami Pavla Příkaského, tvoriacimi akési neviditeľné vlákna citov a myšlienok, prechádzajúcich celou expozíciou.

Interaktivita videoinštalácií doplnená vizuálnosťou obrazových diel sa na tejto výstave stretáva s rozmanitosťou objektových inštalácií, ktoré svojou rozdielnosťou potvrdzujú širokú, farbistú škálu umeleckých spracovaní a ponímaní jednej ústrednej, i keď široko otvorenej témy. Pozornosť preletúva z textilných prác k levitujúcim sochám či plagátovým nápisom presahujúcim do akýchsi po­­steľných až domácky pôsobiacich objektov. Len sťažka je možné popísať diela všetkých autorov, ktorým sa spolu s kurátormi podarilo vytvoriť pozoruhodný projekt presahujúci medze vizuálneho umenia.

Hravosť v dávke melanchólie

Spoločný prístup a spracovanie týchto súčasných umelcov badať okrem iného aj v určitej miere internacionality – videoprojekcie sú poväčšine sprevádzané anglickým jazykom, no pozoruhodné sú nenápadné, avšak rezonujúce syntézy s českým jazykom, ktoré konkrétne v diele Manifest lásky (2017) Kateřiny Konvalinovej dokazujú širokospektrálny prístup autorky. Dielo je tak posunuté do ďalšej z množstva rovín a okrem ústredných motívov poskytuje dokonca zamyslenie nad fenoménom samotného jazyka, akúsi hravosť v spontánnej dávke melanchólie.

Napriek určitej náročnosti pri porozumení vystavovaným objektom je možné takmer okamžite rozoznať špecifický prístup, kurátorské a umelecké spracovanie, formujúce otvorenosť životov autorov, ktorí sa tu rozhodli posunúť miestami až pozoruhodne blízko k hraniciam vnímania verejnosti. Myšlienky a otázky rezonujúce počas recepcie niektorých z prác či po odchode z galérie sú jednoznačne individuálnym prínosom mnohým jedincom a dôležitým ukazovateľom fungovania, problémov či dokonca frustrujúcich obáv spojených s existenciou v dnešných časoch. Doba i samotný život plný nevyhnutností nás často núti zatratiť, potlačiť, zabudnúť alebo len jednoducho necítiť.

Spoločnosť sa na jedincoch ešte stále prežívajúcich vo svojich vlastných vesmíroch dopúšťa zabíjania posledných zvyškov skutočností, ktoré boli kedysi pokladané za zá­kladné ľudské vlastnosti. Napriek tomu však na tomto svete stále takíto jedinci prežívajú, a aj preto ostáva rezonujúci každý, aj ten najviac skrytý odkaz obsiahnutý v dielach všetkých vystavujúcich, hovoriacich umelcov. Ako čítame u Konvalinovej: „Love is not abstract. Láska je sloveso. Dovoluje nám vidět a cítit skrze bažinu přítomnosti.“

Autorka studuje dějiny umění.