Nad zákonom?

Rozsudok Špecializovaného trestného súdu (ŠTS), ktorý oslobodil Mariána Kočnera a Alenu Zsuzsovú, podozrivých z objednávky vraždy investigatívca Jána Kuciaka (pričom zahynula aj jeho družka Martina Kušnírová), si vyslúžil prudké hodnotiace výroky. Až k prezidentke Zuzane Čaputovej sa dostal komentár nemeckého Die Welt, ktorý označil Slovensko na základe tohto rozhodnutia za mafiánsky štát. Prezidentka tieto silné slová odmietla. V poriadku, v Berlíne iste zaregistrovali masové protesty po dvojitej vražde a zatýkanie sudcov podozrivých z korupcie. Zároveň rozsudok kladú povedľa stále nedošetrenej vraždy maltskej investigatívnej novinárky Caruany Galizie. Vo výsledku nemecké noviny prišli s melodramatickým záverom, že Kočner je stále nad zákonom a Slováci si musia na spravodlivosť počkať.

Mohli by sme tvrdiť, že pohľad z Berlína je hrubo zjednodušujúci a áno, melodramaticky ladený pre publikum, ktoré vníma tento región ako miesto, kde Orbán a Kaczyński krivia právny štát podľa vlastných politických potrieb, Bulhari a Rumuni na striedačku protestujú a eurofondy tu majú tendenciu miznúť v schémach agrobarónov. Výrok nemeckých novín však nevyšiel z nejakého povrchného orientalizujúceho úsudku, ale mal podložie v reakcii veľkej časti domáceho publika. Akokoľvek hlboko zarmucujúce je rozhodnutie o nevine najpravdepodobnejších objednávateľov vraždy, hádzať sudcov ŠTS do jedného vreca s „Kočnerovými sudcami“ je neférové, pretože je to nepodložené. A napokon tiež hlúpe a škodlivé v čase, keď sa všetci pozorne prizeráme snahám rekonštruovať spravodlivosť.

Nedôvera k dôkazom

Smerodajný sa zdá názor ministerky spravodlivosti Kolíkovej (nominantka kiskovcov), ktorá rozhodnutie akceptovala a kritická bola len k spôsobu, akým sa k verejnosti dostalo. Spolu so šumami, kto ako v trojčlennom senáte Ruženy Sabovej hlasoval. Ministerka zareagovala na objednávku, aby verejnosť do budúcna poznala pomery v hlasovaní a lepšie rozumela odôvodneniu rozsudku, ktoré napokon nebolo nijako svojvoľné – ako sa to javí verejnosti dlhodobo vystavenej najmä argumentom obžaloby –, len hlboko nedôverčivé k sile dôkazov. Skutočne zarmucujúci na rozsudku je fakt, že ani obrovské nasadenie investované do zhromaždenia dôkazov nedokázalo predstaviť taký sled udalostí, ktorý by sudcov väčšinovo presvedčil. Pritom Juhásov vyšetrovací tím s expertmi z Europolu, prokurátor Turan aj advokáti poškodených rodín Lipšic a Kvasnica pracovali za nebývalého mediálneho a verejného tlaku na tom, aby ukázali, kto vraždu nielen vykonal, ale najmä objednal. To, že zatiaľ pred súdom neuspeli, je mizerná správa.

Podľa investigatívneho novinára SME Adama Valčeka, ktorý udalosti okolo procesu s Kočnerom sledoval až s úzkostlivou pozornosťou, obžaloba neuspela na piatich bodoch. Výpoveď Zoltána Andruskóa, v ktorej označil za objednávateľa Kočnera, mala byť nejednoznačná v tom, že ako objednávateľka prichádzala do úvahy aj samotná Zsuzsová v snahe urobiť službu Kočnerovi. Fotografie zo sledovania novinára, ktoré sa našli u Kočnera a ktoré videli páchatelia, nemuseli byť totožné. Slová svedka a Kočnerovho blízkeho priateľa Tótha o tom, že jedna vražda novinára by vyľakala ostatných, ktoré mal predniesť na dovolenke, síce ukazujú na motív, no samotná myšlienka podľa súdu ešte nestačí. Komunikácia v Threeme bola vyhodnotená ako nedostatočne jasná, pričom sa sudcovia odmietli riadiť intuitívnym výkladom emotikonov. A napokon údajný výber peňazí zo sejfu, ktorý mal Kočner urobiť po vražde, nie je napriek záznamu z banky jasný a sedí aj verzia, že ich vybral na akýsi posudok k zmenkám, za ktorých falšovanie je momentálne Kočner neprávoplatne odsúdený na 19 rokov. Sudcovia sa teda rozhodli pochybovať viac a nakloniť sa na stranu obžalovaných. Čo znamená, že rozsudkom sa bude ešte zaoberať Najvyšší súd.

Aj zlí majú práva

Okrem pobúrenia, že „právny názor“ skryje kadečo – podľa advokáta Kušnírovcov Daniela Lipšica a nového šéfa Súdnej rady Jána Mazáka aj očividné omyly, keď súd verí Andruskóovi v prípade vykonávateľov, no už nie v prípade objednávateľov –, prebieha tiež debata o tom, ako čítať Threemu. Najmä jej šifrované časti, ktoré sa mohli týkať vraždy, ale aj nemuseli. Pri obchodníkoch s ľuďmi alebo pašerákoch – ako upozornil reportér Andrej Bán – sa takýto spôsob obrázkovej či alegorickej komunikácie bežne rozoznáva ako dôkaz. Tu sa však sudcovia azda zľakli sugestívneho čítania pod vplyvom všeobecného presvedčenia, že vieme, kto je vrah. Čo následne viacerých viedlo k obviňovaniu médií, že vynášaním zo spisov urobili z Kočnera taký všeľudový symbol bezprávia, že sudcovia v strachu o svoju nezávislosť od verejnej mienky radšej zaradili spiatočku a kŕčovito sa pridržali zásady o pochybnostiach v prospech obvineného.

Paralelne sa tak diskutuje o tom, ako informovať v čase, keď je dôvera v políciu, súdnictvo a prokuratúru podlomená kanonádou káuz – mnohé v súvislosti s vyšetrovaním Kočnera. Ako zvoliť správnu mieru nedôvery k orgánom štátu, ale zároveň nepodryť ich fungovanie do budúcnosti. Ako informovaním neprispievať k tribalizmu spoločnosti a hlbokému pocitu paranoje. Ako si zachovať správnu mieru odstupu od procesných strán a nepodieľať sa namiesto hľadania spravodlivosti na jej krivení. Tieto otázky sú, samozrejme, hľadením do novinárskeho pupka, no práve v prípade vraždy novinára Kuciaka sa nedajú označiť za výlučne sebastredné, ale za otázky vo verejnom záujme.

Oslobodzujúci rozsudok pre najpravdepodobnejších objednávateľov tak nie je ukážkou mafiánskeho štátu v praxi, ale stretom medzi viacerými frontmi, ktoré rozdielne rozumejú tomu, ako má rekonštrukcia právneho štátu prebiehať. Medzi zástancami radikálneho čistenia chlieva aj za cenu nejakých škôd – lebo veď obvinení sú predsa „zlí ľudia“. A tými, čo dbajú na nuansy, procesy a práva priznávajú aj „zlým ľuďom“. Pričom v očiach tých prvých takto upadajú do podozrenia, že brzdia skutočnú spravodlivosť a „slúžia mafii“.

Autorka pracuje jako redaktorka a komentátorka deníku SME.