Návrat deväťdesiatkového kráľa

Peter Pišťanek bol najmä v deväťdesiatych rokoch prozaikom extrémov a účinne subverzívneho gesta. Veľmi skoro, prakticky okamžite po vydaní jeho debutového románu Rivers of Babylon (1991, česky 2009), začalo byť u veľkej časti čitateľov jeho drsné písanie vnímané ako nový prozaický štandard. Päť rokov po jeho smrti vydalo Literárne informačné centrum v novozaloženej edícii Hľadanie súčasnosti prvý komplexnejší pokus o vyrovnanie sa s jeho tvorbou. Peter Darovec v publikácii On, Pišťanek pozorne skúma nielen autorov prozaický svet, ale rekonštruuje i kľúčové okamihy jeho života. Na prvý pohľad zaujme vizuálny koncept knihy, kde okrem fotografického materiálu, ktorý dopĺňa textovú časť, dominujú Danglárove ilustrácie. Tie čitateľa nostalgicky odkazujú k rokom, keď vyšiel Pišťankov debut, na ktorom sa práve Danglár z vôle samotného autora ilustračne podieľal.

Kniha veľkej zmeny

Peter Darovec patril v raných deväťdesiatych rokoch medzi najmladších kritikov, ktorí sa sústredene vyrovnávali s Pišťankovým razantným nástupom. Kto pozná Darovcovu prenikavú prácu o Pavlovi Vilikovskom a najmä útlu knihu vreckového formátu Násmešné rozmlúvanie (1996), ktorá drzou a vtipnou formou analyzovala štýlovo výrazné rukopisy slovenskej prozaickej tradície, ten mohol tušiť, že o prvý celistvejší pohľad na Pišťankove knihy sa pokúsi práve on. Ide o šťastné spojenie generačne blízkych osôb a mimoriadne cenné je to, že si Darovec kliesni cestu k Pišťankovi nielen cez jeho najzásadnejšie texty – prvý zväzok románu Rivers of Babylon, poviedkový súbor Mladý Dônč (1993) a prípadne aj zbierku poviedok Sekerou a nožom (1999), písanú v tandeme s Dušanom Taragelom –, ale po­­ctivo premýšľa aj o tom slabšom a kurióznejšom z Pišťankovej produkcie.

Darovcovi teda nejde o pietny prístup a stavanie pomníka. Jeho uvažovanie je frontálne. Premýšľa o jednotlivých knihách a ich dobovej reflexii, jasne formuluje, v čom spočíva Pišťankov talent a kde sú jeho slabiny. Jemne interpretuje, funkčne kontextualizuje. Podobne ako Pišťanek robil z deväťdesiatkových travestií, parafráz, pastišov, karikatúr a bezohľadného cudzopasenia na rôznych textoch a kultúrnych vrstvách znesiteľné, neprvoplánové a v slovenskom kontexte unikátne čítanie, robí Darovec dnes, a nie prvýkrát, znesiteľným slovenské písanie o literatúre. Ostáva blízko textu, neteoretizuje viac, než je nutné, používa dostatočne fundovaný, ale nie komisný jazyk.

Darovec vo svojom skúmaní dospieva k záveru, že to zaujímavejšie napísal Pišťanek v prvej fáze svojej spisovateľskej kariéry. Dnes už legendárny román Rivers of Babylon, ktorému nijako nepomohlo filmové spracovanie (čo ostatne platí aj pre ďalšie Pišťankove texty, ktoré sa stali predlohami pre slovenské filmy), prečítal ako veľký spoločenský román, „knihu veľkej zmeny“, román „o deväťdesiatych rokoch, ktoré pri jeho písaní ešte nemohol ani poznať“. Pišťanek debutoval v roku 1991, ale autorsky sa utváral už v predchádzajúcom desaťročí. Predovšetkým v prvých dvoch knihách, ktoré tvoria kvalitatívny vrchol jeho tvorby, sa nekonfrontuje len s novou realitou a jej rekvizitami, ale v spodných prúdoch svojich próz neprestajne útočí na rôzne spoločenské, kultúrne, jazykové a literárne fakty, aby z nich vytvoril osobitnú literatúru.

Recepty a liehoviny

Postupujúca autorská stagnácia je u Pišťanka zjavná už od druhého dielu románovej trilógie Rivers of Babylon (1994). Ešte na konci deväťdesiatych rokov sa dokáže v tandemovo písanej zbierke Sekerou a nožom vybičovať k pozoruhodnému výkonu – jeho sklony k irónii, grotesknosti a hyperbole zase raz fungujú, no možno povedať, že práve vtedy sa začína jeho pomalé autorské odchádzanie. Pišťanek sa následne rozbieha do viacerých smerov. Napríklad výber z jeho publicistiky Traktoristi a buzeranti (2003) je ale skôr smutnou epizódou, ktorá potvrdzuje fakt, že nie každý zaujímavý prozaik je aj dobrým publicistom. Zväzok rodinných receptov a publikácia o akostných liehovinách zasa svedčia o strate ambícií na poli umeleckej literatúry a prezrádzajú skôr snahu „urobiť knihy“ z voľnočasových aktivít. Keď sa neskôr opäť pokúsi napísať čosi zásadnejšie, už sa nedokáže k tomu najlepšiemu ani len priblížiť. Darovec to výstižne konštatuje na okraj jeho posledného románu Rukojemník (2014): „Dá sa bez problémov prečítať, ale k ničomu neprovokuje, nekladie znepokojivé otázky“.

Prvá monografia o Petrovi Pišťankovi zrozumiteľne, empaticky a invenčne mapuje tvorbu zrejme najvýraznejšieho slovenského prozaika, ktorý debutoval po roku 1989. Je napísaná skúseným autorom a predovšetkým vnímavým čitateľom – a presne to Darovcove knihy potrebujú.

Autor je slavista.