Na Slovensku proběhly parlamentní volby, které částečně přepsaly politickou mapu. Dosavadní hegemon Smer se ocitl až na druhém místě a hrozba nástupu fašismu pod taktovkou Lidové strany Naše Slovensko se sice zcela nepotvrdila, ale také zdaleka nezmizela. Největším překvapením je tak neúspěch progresivních liberálů.
Najpoučnejším príbehom uplynulých slovenských parlamentných volieb je to, čo sa udialo koalícii PS-Spolu. Azda nepreháňame, ak povieme, že ešte nikdy na tejto politickej scéne nebolo investovaných toľko peňazí a úsilia s takým malým volebným efektom.
Výsledok 6,9 percenta pri hranici sedem percent pre zvoliteľnosť koalície strán je viac ako len strašná smola – chýbalo 926 hlasov –, je to zaujímavá lekcia pre všetkých, ktorí sa rozhodnú ísť do politiky s predsavzatím, že na zmenu stačí ponuka modernizácie krajiny v čase, keď starý hegemón zažíva obrovské reputačné škody. Načasovanie pre vytvorenie novej volebnej ponuky nemohlo byť lepšie. Hegemónia Smeru – sociálnej demokracie sa po vyše desaťročí vládnutia začala lámať už v ostatných voľbách do vyšších územných celkov. Záverom bolo, že Smer bol vytlačený viac-menej do pozície vidieckej strany. Následne vražda investigatívneho novinára a jeho družky rozpútala najväčšie občianske pohnutie od roku 1989 a námestia žiadali očistu štátu od priesakov mafie. Vyšetrovanie dalo požiadavkám za pravdu a verejnosť sa dozvedala obludné príbehy o skorumpovaných sudcoch, ľuďoch na prokuratúre, štátnej tajomníčke či podpredsedovi parlamentu, ktorí boli v čulom kontakte s mafiánom Kočnerom a plnili jeho zadania.
Pridružení klasici slovenského oligarchiátu ako Jaroslav Haščák z Penty či Norbert Bödör z nitrianskej famílie Bödörovcov, ktorí sa tiež v Kočnerovom príbehu mihli, zobudili myšlienky na Gorilu – uniknutý spis, ktorý ukázal prepojenia finančnej skupiny na politické špičky. V roku 2011 krátko pred voľbami po páde Radičovej vlády vyvolal občianske protesty, vymietol pravicu a pomohol inštalovať Ficov Smer s takmer 45 percentami podpory ako hlavnú politickú silu. Zdalo sa, že verejné pohoršenie vyplývajúce z vyšetrovania by mohlo mať podobný účinok na Smer.
Modernizačný marš
Progresívne Slovensko v spojení s centristickým Spolu dokázali ako nové strany dodať volaniu po zmene politickú podobu. A to zmene v demokratickej podobe, lebo potom tu bola ešte ponuka od fašistov Mariana Kotlebu, ochotného nabaliť nespokojných na svoju stranu.
Podporou Matúša Valla získali PS-Spolu v komunálnych voľbách Bratislavu, následne aj prezidentský post pre Zuzanu Čaputovú a potom predbehli Smer v eurovoľbách. Z tohto nájazdu sa zdalo, že stačí v parlamentných voľbách vymiesť smerácku mafiu a vyprášiť fašistov, ktorí usilovne zbierali voličov utekajúcich od Smeru, a od koaličných národniarov z SNS, a je vybavené. Potom už len začať čistiť štát a zavádzať modernizačný program pre krajinu, ktorá si nepochybne zaslúži reštart. S týmto cieľom PS-Spolu stiahli tucty odborníkov – a odborníčok, ako radi dodávajú – zo súkromného sektora, z mimovládok aj z európskych inštitúcií, ale tiež z iných strán. V presvedčení, že doteraz ľudia nedostali takú „nadupanú“ ponuku.
Veď, prirodzene, národ netúži po inom, ako zmodernizovať svoju krajinu za pomoci tých najlepších. Ktorí v radostnom očakávaní, že sa zapoja do tvorby stredoeurópskeho Estónska, zahodili svoje kariéry. A vymenili toľko kritizovaný individuálny úspech za spoločný projekt orientovaný na premenu svojej domoviny. Aby kontrovali fašistom, hovorili o pozitívnom vlastenectve, ktoré sa nestavia proti EÚ a nehľadá inšpiráciu u autoritárov. Vďaka množstvu mladých podporovateľov, ktorí boli ochotní sa za PS-Spolu biť na sociálnych sieťach, to vyzeralo ako generačné vystúpenie. Keď prišiel nápad pripojiť sa k aktivistom v blokovaní mítingov fašistickej ĽSNS, chcelo sa hovoriť o ďalšom povstaní.
Rozbíjač Kiska, snaživý Matovič
Vedenie strany ponúklo takzvanú novú politiku. Ktorá mala zmraziť spory – načo sa hádať o hodnotách, keď treba vyčistiť a nanovo postaviť inštitúcie –, a preto s ochotnými politickými stranami na demokratickom spektre podpísali dohodu o neútočení.
Teda akýsi pakt, že po sebe v kampani nebudú zbytočne páliť, lebo veď ľudia vraj nechcú hádky politikov, ale riešenia. Tento pakt mal nahradiť neúspešný pokus o spojenie so stranou Andreja Kisku, ktorá sa v polovici minulého roku objavila ako dlho avizovaný projekt exprezidenta.
Ostatné strany demokratickej opozície boli nájazdom novej politickej sily na čas paralyzované. Keď sa však Kiskova strana nepripojila, aby pomohla PS-Spolu vytvoriť veľkú modernizačnú stranu, začalo mať význam sa odlíšiť a zabojovať o voliča znechuteného dlhou vládou Smeru.
A kým PS-Spolu klopali v kontaktnej kampani na oravské chalupy s technokratickým programom a protestovali proti fašizmu na námestiach, Andrej Kiska ďalej vysielal signály, že sa mu až tak veľmi nechce mordovať sa vo vlastnej kampani a bojovať s antikampaňou Smeru, ktorý si ho mylne vybral za hlavného súpera, Igor Matovič začal robiť to, čo robil už desaťročie – bojovať so Smerom spektakulárnym spôsobom.
Použil nato klasický jánošíkovský mýtus a v sérii videí ukázal Slovákom, ako ich vrchnosť zdiera. A zároveň sa verejnosti v ankete spýtal, či chce, napríklad, podiel na zisku pre oznamovateľa korupcie a či by politici mali mať hmotnú zodpovednosť.
Bez populizmu to nejde
Snaha progresívcov preskočiť bitku s hegemónom, nahradiť ju zástupným bojiskom s fašistami a sústrediť sa najmä na pozitívnu víziu moderného Slovenska sa ukázala ako neúčinná. V atmosfére, kde sa tí, čo sa unúvali k urnám, chceli najmä pomstiť Ficovi za to, že ich zradil a predal, no zároveň si želali zachovať sociálne opatrenia, ktorými sa Smer dlhé roky istil pri moci. To im totiž sľúbil Matovič. Prípadne dostať ešte viac, čo sľúbil Boris Kollár. A pokojne pritom porušiť rozpočtové pravidlá či demokratické zvyklosti.
Neustále odvolávanie sa na „ľudia si zaslúžia“ je otrepaná populistická formulka, no robiť politiku bez ľudí sa nedá. O tom je aj príklad PS-Spolu, ktorí sa vybrali v kontaktnej kampani klopať na oravské chalupy s ponukou, že rozbijú monopol Penty v zdravotníctve, zavedú daň na nezdravé potraviny, vytvoria ministerstvo pre ľudské práva, zreformujú školstvo a postavia sa klimatickej zmene. Táto stratégia na Slovensku priniesla víťazstvo len v Starom Meste Bratislavy.
Autorka pracuje jako redaktorka a komentátorka. deníku SME.