Stáť na dvoch brehoch

„Chodievam na pitvy a v rámci nich kreslím ľudské orgány alebo celé mŕtvoly,“ vysvetľuje mi Robert Gabris, prečo sa v jeho tvorbe tak často vyskytujú fragmenty ľudských tiel. Tie prepracúva do detailov tak, že je na nich niečo krásne, no temne a desivé zároveň. Výnimkou nie je ani jeho najnovší projekt v košickej galérii Šopa, ktorý kurátorsky pripravil Miroslav Kleban. Vidieť tu kresby čriev, surového mäsa, ale aj skutočnú krv – motívy, pomocou ktorých Gabris odkrýva rozporuplné pocity a spomienky na Slovensko, krajinu, kde ako človek rómskeho pôvodu prežil značnú časť života a na ktorú sa dnes už díva z pozície umelca dlhodobo žijúceho vo Viedni.

Je to však nielen samotnými prácami, ale aj celkovým predvedením, že som z výstavy Moja krajina, moja krv! odchádzal so zmiešanými pocitmi. A to je len dobre. Aj keď totiž pôsobí pozitívne, možno až naivne, vyvoláva skľučujúci pocit. A rovnako ako je intímna a je vyjadrením autorovej osobnej histórie, dotýka sa každého z nás, čím cieli k vyvodeniu zodpovednosti.

Hlas komunity

Robert Gabris vyštudoval scénografiu na viedenskej Akadémii výtvarných umení, jeho tvorbe však dominuje kresba. Venuje sa jej už odmala a ako sám zdôrazňuje, viackrát mu zachránila život. „Ja som sa k nej nikdy nevracal, ja som v nej vždy bol,“ hovorí.

Gabris sa narodil v Hnúšti, v malom mestečku na strede Slovenska, a vyrastal v detskom domove. Otca mal roky vo väzení, jeho rodina dodnes žije v osade, pričom aj on sám väčšinu života prežil v chudobe. „Keď kreslím, nachádzam sa v akejsi izolácii. A tá je aj synonymum samoty, v rámci ktorej premýšľam nad tým, čo sa deje v živote. Je to stále reakcia na to, čo prežívam.“ Tvorba mu tiež slúži aj ako spôsob začlenenia sa do spoločnosti. „Mne sa to ako jednému z mála z našej komunity našťastie podarilo, teda, že sa v inštitúciách dokážem hýbať. Tým vlastne dávam slovo celej komunite, ktorá nemá možnosť vyjadriť sa.“

Výstava je rozdelená do dvoch častí a tie sú rámované dvoma miestnosťami. Prvému priestoru dominuje „mapa“, ktorá vodorovne visí na špagátoch. Gabris ju nakreslil červeným perom, pričom pripomína štruktúru surového mäsa. Po celom území sú pozapichované malé vlajky s nápismi „chlad“, „ostýchavosť“, „agresia“, „trpkosť“ a tak ďalej. Autor tak odkrýva pocity, ktoré sa mu vyjavujú, keď premýšľa o domovine. Vedľa toho sú ešte na stenách umiestnené tri „krajiny“, ktoré v odlišných variáciách obsahujú akési ruptúry, chyby.

Vedľajšia miestnosť pozostáva z kresieb čriev. Tie sa nachádzajú na plátnach, ale aj na rozvinutom leporele, ktoré zo steny dopadá na zem. Znázornené sú v jasných odtieňoch červenej a modrej. Pripomínajú plynutie (negatívnych i pozitívnych) pocitov vnútri človeka. Ide tu však najmä o vylúčenie, pocit, ktorého sa Gabris po celé tie roky života na Slovensku nevedel zbaviť. Túto myšlienku napokon dotvára veniec, ktorý visí zo stropu. „Ten veniec je vždy viditeľný, človek s ním musí neustále chodiť,“ hovorí autor, ktorý tým vyjadruje skutočnosť, že identita je daná ešte predtým, ako si ju človek sám zvolí.

Svet antagonizmov

Veniec pôsobí veľkolepo. Sú na ňom biele ruže a je vytvorený podľa rómskych svadobných tradícií. K stropu je však pripevnený hrdzavými hákmi, na ktoré sa vešia mäso. Farebné stuhy venca dopadajú na výkres s anatomickou kresbou srdca. Tú autor vytvoril z vlastnej krvi, ktorú taktiež prelial do skúmaviek.

Na takejto logike vlastne spočíva aj celá výstava, ktorá navonok vyjavuje akýsi krásny, abstraktný, dokonalý svet bez trhlín, ale aj svet veľmi konkrétny, niečím hrozivý, vyznačujúci sa tvrdou realitou. „Dejiny mojej komunity, dejiny Rómov boli vždy písané bielou rukou, boli písané niekým iným,“ hovorí Gabris. Preto aj teraz tematizuje ten „správny“ príbeh. Príbeh, kde hlásaná jednota je výplodom pár jedincov a ktorý je v skutočnosti plný rozporov, stretov záujmov – príbeh, ktorý aby si zachoval svoju legitimitu, obsahuje nepriateľský postoj k tomu druhému, čo napokon ústi vo vytváraní predsudkov.

Treba zdôrazniť, že diela nie je také jednoduché čítať bez sprievodného textu, v ktorom Gabris vysvetľuje ich význam. Zároveň nás ale spôsob inštalácie vedie aj trocha iným smerom, čím umelcov projekt rozvíja. Od „mapy“ cez „vnútorné krajiny“ sa dostávame až k vencu, aby sme sa ocitli opäť pri „mape“ spomienok. Pozastavujeme sa nielen nad tým, že ľudia v minulosti, ale i teraz akoby stáli na dvoch brehoch a proti sebe, nad svetom, kde prevláda antagonizmus medzi etablovanými a outsidermi. Sme totiž vedení aj k tomu, aby sme si kládli otázku, čo s tým – čo ďalej.

Mapa spomienok, pri ktorej divák končí návštevu, vyjadruje Gabrisov mentálny archív. Nie je to však len o tom, že autor pomocou vlajok zaznamenáva svoje pocity a my ich čítame. Každý archív je dynamický – uchováva niečo, no neuzatvára sa. My diváci k nemu pristupujeme s vlastnou skúsenosťou, projektujeme do neho vlastné poznatky, pohľad či pozíciu. A vďaka tomu sa rozrastá – v každom z nás osobitne.

Preto aj táto výstava nevypovedá len o Gabrisovi, ale aj o nás všetkých – o našom poučení z minulosti a o zodpovednosti za kroky nasledujúce.

Autor je výtvarný kritik.