Toxicita digitálnej kultúry

Je možné považovať analógie medzi umením, vedou a technológiami za prípustnú formu, akou sa dajú vykresliť ich väzby na ekológiu či geológiu? A ako sa tieto historické i súčasné súvislosti stretajú s realitou konzumného kapitalizmu a geopolitiky? Takto vrstevnatú a širokospektrálnu asambláž vzťahov, faktov a až mrazivo realistických, i keď krajne špekulatívnych výziev ponúka publikácia Geologie médií. Teoretik médií a profesor fínskeho pôvodu Jussi Parikka tu nadväzuje na svoj výskum dlhodobo sledujúci problematiku archeológie médií, ekológie, súčasného umenia a ich ďalších prepojení so spoločnosťou digitálneho medzipriestoru svetov materiality či klamlivej virtuality na pozadí mechanizmov konzumného kapitalizmu. Knihou tak završuje trilógiu, ktorej predchádzali práce sledujúce tiež ekológiu mediálneho priestoru z nových, menej tradičných uhlov. Geologie médií si viac ako len kladie otázky, Geologie médií dokresľuje asambláž teórií prírodných, humanitných i umeleckých odborov odkazmi na príspevky etablovaných odborníkov a odborníčok. Skutočnosť problematiky ekológie, vzťahujúcej sa na stále agresívnejšiu dobu technológie, konzumu a geopolitiky kapitalizmu, sa tu stretáva s potrebou návratu k pôvodu, času, histórii samotnej Zeme, ktorá svojou geologickou skladbou vykresľuje až prekvapivo veľa faktov o zhubnom smerovaní činnosti antropocénu.

Apel na ekológiu

Parikka sa hneď úvodnými tézami dostáva do hĺbky celého postupne sa odkrývajúceho problému. Prakticky i metaforicky tu za hĺbku môžeme považovať samotné hlboké miesta Zeme ako planéty, geologické vrstvy pôdy ako substrátu či rozvíjanie dôležitosti významu pojmu hlbokého času. Okrem priamych reakcií na teoretické prístupy Friedricha Kittlera, pripúšťajúceho autonómiu médií a odkláňajúceho sa od názorov Frankfurtskej školy, či myšlienok Michela Foucaulta, zahrňujúcich filozofiu postmodernity, spoločnosti a kultúrneho priemyslu, obsiahnutých rovnako vo viacerých tézach celej knihy, tu taktiež istým spôsobom radikalizuje diskurz a argumentuje poukázaním na často krajne prehliadanú skutočnosť, že digitálna kultúra sa nerodí niekde za obrazovkami počítačov či v serveroch prepojených na zdanlivo neobmedzené cloudy dátových centier. Spolu s opakovaným apelom na ekologické dopady a ich stále prítomné podceňovanie či prehliadanie v súvislosti s technologickým odpadom a stále rastúcou invazívnou formou rozširovania nových médií pripomína, že pôvod tejto už v dávnejšej dobe industrializáciou započatej toxickej kultúry sa rodí v hĺbkach časov a hlbinných vrstvách planéty. Svoj pohľad preto podporuje prístupom určujúcim dejiny médií ako dejiny materiálov, minerálov a kovov, a tie zase ako predmety chémie, geopolitického súperenia, ale aj súčasti zariadení bytostne ovládajúcich náš každodenný život.

Zavedením pojmu „psychogeofyzika“ sa text dostáva k zhodnoteniu významu dôležitosti prepojení týchto oblastí vedy a kriticky hodnotí prístupy vzťahujúce sa na nedostatočné pojmové obsiahnutie príbuzných odvetví „geografie“ či „geofyziky“. Význam psychogeofyziky prestupuje uvedomením si materiality médií a radikálnym vyvrátením téz o imaterialite digitálnych technológií. Taktiež sa dostáva k potrebe zmeny pohľadu na chápanie histórie v spojení s významom archeológie médií. Históriu médií predkladá ako nelineárnu kontinuitu rodiacu sa v hĺbkach zemského jadra, dolovanú rukami pracovníkov hutníctva a postupne sa tiahnucu cez bohatú sieť vykorisťovateľov kapitalistických korporácií k stále geograficky sa rozširujúcej sieti konzumentov.

Vyčerpanosť duše

Prach ako entita, ktorá je často neviditeľná, no pritom až príliš aktuálna a všadeprítomná, je široko rozvrstvenou problematikou. Toto amorfné, chytré či výpočtové médium sa stáva témou ako odvrátená zložka kognitívneho kapitalizmu. Kritikou myšlienok Franca „Bifa“ Berardiho o problematike náročných pracovných podmienok a ťažkých, často neviditeľných životov pracovníkov IT výrobných spoločností sa Parikka taktiež vyjadruje k vyčerpateľnosti samotnej duše – tú považuje za entitu ohrozenú vykorisťovaním a stálym pracovným tlakom, a to z moci sieťového mechanizmu dozoru. Zároveň apeluje na potrebu chápania fyzickosti médií a celej neorganickej ríše s jej prepojením na mechanickú a ťažkú fyzickú prácu pri výrobe hardvéru. Prachové entity sa metaforicky stávajú zložkami pohlcujúcimi povrchy s tendenciou skrývať i odkrývať ich podstaty, ale i najmenšími čiastočkami víriacimi svetom a ukladajúcimi sa v pľúcach spotrebiteľov rovnako ako v telách nespočetných pracovníkov dolov a tovární v krajinách tretieho sveta. Aspekty práce, jej skrytej materiality, ktorá ukazuje materialitu samotných médií, možno pokladať za ďalšie elementy zo sveta digitálneho umenia či literatúry, ktorá je tiež jednou z rezonujúcich zložiek mozaiky Geológie médií. Hry ako iMine či projekt Coal Fired Computers tu zaujali stanovisko inšpiratívnych príkladov i explicitne vyčnievajúcich prvkov, vo viacerých ohľadoch výraznejších a v súčasnej dobe možno rezonujúcejších ako filozoficky konštruované štúdie.

Špinavé technológie

Argumentmi svedčiacimi o potrebe uvedomovať si reálne problémy spojené s nedostatočne platenou prácou zamestnancov a istou „špinavosťou“ informačných technológií, ktorá je postavená na úroveň „špinavosti“ iných, tradične prezentovaných fosílnych zdrojov, akými sú ropa či uhlie, sa Parikka dostáva i k otázkam fosílií. Tento artefakt stavia do roviny určovateľa predpokladu syntetickej budúcnosti Zeme a razantne sa vyjadruje k problematike Silicon Valley či Šen­-čenu, čo plynule podporuje poukázaním na nízke ceny hardvéru. Zdanlivo „tradičné“ entity archeologického bádania sa dostávajú cez vrstvy budúceho toxicky digitálneho odpadu, cez paleofuturistické chápania fosilizácie a postkoloniálno­-geopoliticky zamerané prístupy teoretičky Lisy Parks až do už teraz okupovaného a mediálnym odpadom intoxikovaného vesmíru.

Záverečný dodatok, vzťahujúci sa k životu či „postživotu“ tzv. zombie médií – termín, ktorý odkazuje na pretrvávajúci život strojov, médií a techniky i po ich oficiálnom funkčnom opotrebovaní – a prehodnocujúci prístupy mediálnych teoretikov, ako sú Erkki Huhtamo a Wolfgang Ernst, svojím kritickým i apelačným obsahom rámcuje celú publikáciu a nepriamo završuje poeticky koncipované idey prítomné medzi riadkami knihy. Je možné pokladať koncept „tretej prírody“ za ďalšie zo štádií väzieb medzi prvou a druhou prírodou? Má význam sledovanie histórie mediálnych technológií pohľadom zaostreným na ich pevne stanovenú materialitu, ktorá vystupuje z najväčších útrob Zeme, rámcovaných ich „hlbokým časom“? Parikka načrtáva možné odpovede na tieto otázky, no zároveň ponúka otvorene formulované stanoviská, poukazujúce na prepojenosť vedných odborov, filozofie či umenia spolu s potrebou kritického myslenia a nutnosti nelineárneho vnímania sveta.

Geologie médií je rezkým, intelektuálne sýtym i koncepčne vrstevnatým dielom, ktoré svojou hravosťou prepájania umeleckovedných disciplín prináša zážitok vhodný pre široké spektrum náročnejších čitateľov. Pre svoj bohatý literárny i umelecký sprievodný materiál je tiež významným príspevkom do sveta mediálnej kultúry, dokazujúcim aktuálnosť jej agresivity a toxicity, ktorým je možné čeliť len prehodnotením doterajšieho chápania a výkladu samotných dejín. Vo viacerých prípadoch až poeticko­-metaforicky konštruovaný text sa vzápätí často láme na ostrú kritiku či apel doslova zdvíhajúci čitateľa z miesta a nútiaci prehodnocovať jeho doterajšie chápanie sveta, doby či vlastných každodenných rituálov neodmysliteľne spätých s využívaním médií a ich technologického aparátu.

Autorka studuje teorii umění.