Tvorba jako základní výzkum

Původně jste se ve své tvorbě zabýval národní otázkou, zejména rozdělením Československa. V současnosti jsou vaše realizace řekněme méně angažované a spíše abstraktně filosofické… Kdy a proč tato změna ve vaší tvorbě nastala?

Osobne si myslím, že angažované umenie je už za svojím vrcholom, ale časom sa rozhodne vráti. Aktuálne sa pokúšam obsiahnuť to, čo som schopný ovplyvniť a zmeniť. Angažované a radikálne umenie majú v mojom prípade totožnú intenzitu, ale rozdielne smerovanie. Moje projekty nemajú teraz angažovaný potenciál, obsahujú však podobne veľkú radikalitu, ktorú obraciam voči sebe. To, že som ustúpil z angažovanej pozície, je len následkom mojich skúseností s mediálnym obrazom a jeho tlakom. Angažované umenie totiž tiež využíva informačné kanály, ktoré pokryjú svojím obsahom široké vrstvy spoločnosti, tak ako médiá. No médiá použijú iba to, čo im do ich koncepcie vnímania situácie a sveta zapadá, vyťažia ideový rámec pre svoje potreby. Odborná scéna potrebuje viac času a je opatrnejšia v hodnotení. Pre porovnanie, fotodokumentáciu z výstavy Definitívne nedokončené sme verejne nepublikovali, keďže by to išlo proti zmyslu projektu, a rozhodne mu to neuškodilo, práve naopak.

V případě Definitívne nedokončené se jednalo o pyramidu ze skleněných ploch pospojovaných térem, který se následně v horku rozpouštěl, a celá stavba se tak v průběhu výstavy pomalu hroutila. Vloni jste na tuto instalaci navázal instalací Za kulisou…

Definitívne nedokončené v Novej synagóge v Žiline v roku 2018 a aktuálne Za kulisou majú totožnú štruktúru. Sú centrálne situované, sú svojou skladbou dominantné, strhávajú na seba maximálnu pozornosť, ale popritom nízkoprahovo odkazujú na zásadnú myšlienku.

Za kulisou je ročný umelecko­-výskumný projekt realizovaný pre Galériu moderného umenia v Hradci Králové a skladá sa z troch úrovní. Predovšetkým ide o architektonický objekt zasadený do foyeru galérie. Za deväť mesiacov som v ňom absolvoval štyri týždňové pobyty. V zvukovo izolovanom priestore som strávil vždy týždeň „mediálneho pôstu“ – v úplnej tme, bez príjmu stravy a v klimatických podmienkach exteriéru. Fyzicky som bol v galérii, ale „mentálne“ som sa ocitol mimo galerijnej prevádzky. Infraštruktúra objektu je nezávislá od galerijných zdrojov – elektrika, vzduch, voda, odpad. Je prepojený s exteriérom pomocou vzduchotechniky, ktorá slúži na cirkuláciu vzduchu v objekte.

Zmiňujete tři úrovně – můžete je rozvést?

Objekt bol pre divákov neprístupný a nemali možnosť doňho ani nazrieť. Ani divák, ani zamestnanci galérie nevedeli, kedy som v objekte bol a kedy nie. To považujem za dôležité, lebo som očakával, že si divák bude klásť otázky: Čo tam asi robí? Je tam teraz? Počuje nás? Galéria poskytuje divákovi istý objem informácií, no nezaťažuje ho mediálnymi vrstvami. Divák je v dobrých rukách, sú mu poskytnuté informácie, o ktorých môže aktívne uvažovať.

Druhá úroveň je moja vlastná skúsenosť s pobytmi v objekte. Prvýkrát som do projektu vstúpil vyzbrojený meditáciou, ktorú praktizujem už viac rokov. Nikdy som neprekročil hranicu straty racionálneho vedomia, uvedomoval som si odlišný čas v objekte a mimo neho. Mediálne a reklamné tlaky limitujú našu skúsenosť s časom, poddávame sa tomu. Moja skúsenosť bola prekvapivá, nepodliehal som nedočkavosti opustiť objekt. Čas tiekol úplne mimo mňa. Vnímal som iba prítomnú situá­ciu bytia a riešil som aktívne môj aktuál­ny stav.

Treťou úrovňou je intervencia realizovaná začiatkom tohto roku na oknách galérie. Na fotografiách je exteriér protiľahlých budov galérie, fotografie sú polopriepustné a ich obsah splýva s vizualitou výhľadu z interiéru galérie. To, čo nepoznáme, tak nevidíme. Divák dokáže odčítať fotografie na základe skúsenosti z minulej návštevy galérie. Tlače na oknách majú rub a líc, dôležitý je ideový odkaz do exteriéru galérie o inštitucionálnych možnostiach a výstavných dispozíciách galérie prerobenej z pôvodnej banky.

Úvaha o realizácii fotografických tlačí na okná galérie vyplynula počas tretieho pobytu v objekte a samotná aplikácia tlačí bola naplánovaná po mojom poslednom návrate. Na finálnej intervencii som spolupracoval s fotografom Filipom Beránkom. V interiéri galérie som tak realizoval dominantnú zložku projektu, ale vo výsledku sa samotná budova stala jeho súčasťou a prestala plniť formálnu pozíciu. Projekt je možné začať vnímať z ulice a následne po vstúpení do budovy galérie sa otvorí ďalšia úroveň čítania.

Jak vám bylo, když jste na přelomu roku pobýval v objektu sám, bez diváků, v uzavřené galerii?

Môj posledný pobyt v objekte trval od pondelka 28. decembra 2020 do pondelka 4. januá­­ra 2021. Galéria bola v tom čase kvôli pandémii uzavretá, ale vedenie mi umožnilo pokračovať. Objekt bol zvukovo izolovaný, ale nie na sto percent. V galérii bez divákov tak vnútri objektu nastali ideálne podmienky, ktoré som pôvodne plánoval. Dôležitá pre mňa bola otázka, čo to znamená, keď ja som v objekte umiestnenom v galérii, dielo realizujem pre diváka a ten tam nie je. Ocitol som sa v situácii, keď som sa mohol naplno venovať sebe samému. Rozvíjal som myšlienku, že sa nachádzam v depozitári a čo by to znamenalo byť fyzickou súčasťou archívu dlhodobo. Byť nejaký čas v zbierkovom depozite s prideleným evidenčným číslom znie lákavo, keďže je tam dobrá spoločnosť…

To sú myšlienky, ktoré vás napokon v priestore objektu obťažujú – mozog generuje informácie z nedostatku podnetov z reálneho života zvonku do objektu, začnete byť sám so svojím vedomím. Mozog začína strácať koncentráciu, generuje sa pocit strachu. Musíte sa chopiť racionálnych postupov, vďaka ktorým kontrolujete vlastný úsudok. Nechcel som prekročiť hranicu, kedy by som stratil kontrolu nad sebou samým, a zakázal som si na štvrtý deň akékoľvek uvažovanie v objekte, lebo banalita samotných myšlienok bola útrpná. V čase, keď som bol v objekte, ni­kto nevedel, ako som na tom fyzicky či mentálne, bol som si vedomý toho, že som na to sám. Bolo pre mňa dôležité naplniť cieľ siedmich dní. Nepociťoval som strach, ale rešpekt, cesta to nebola jednoduchá. Našťastie, nikdy som nemusel predčasne opustiť objekt. Ani pri opätovných návratoch som nemal averziu voči ďalšiemu pobytu.

V priebehu projektu som si vyabstrahoval aj ideový vizuál o konvexnej a konkávnej forme. Slúži mi na pochopenie a vysvetlenie môjho zámeru. Môže prísť k preklopeniu konvexného na konkávny rádius a objekt si ponechá svoju formu, ale úplne zmení svoj význam. Tak ako v prípade Kandinského figurálneho diela a jeho preklopenia do abstraktnej pozície.

Během pobytů v objektu jste si ve tmě psal poznámky – o čem?

Záznamy, ktoré som si robil v objekte, sú obrazne povedané o desať percent posunuté od skutočného vnímania. Samotný zápis je iný a aj uvažovanie pri spätnej kontrole je nepatrne odlišné. V podstate som túto skúsenosť vo finálnej intervencii overoval. Napríklad mi počas tretieho pobytu napadla oná realizácia fotografických tlačí na okná galérie. V objekte som bol presvedčený o správnosti tohto postupu, zatiaľ čo mimo objektu som o ňom pochyboval. Pociťovanie reality v objekte je odlišné ako realita mimo objektu. Tieto úvahy boli tiež súčasťou týchto zápisov a viažu sa vo väčšine k výtvarným výstupom a nie je to vôbec rozsiahly materiál. Vo výsledku má zmysel iba pre mňa.

Byly nějaké rozdíly v pobytech?

Náročnosť pobytov nie je len mentálna, ale viaže sa aj k samotným ročným obdobiam. Exteriérové teploty sú prostredníctvom vzduchotechniky rovnaké aj v interiéri objektu. Najnáročnejší bol pobyt na začiatku júla, vtedy boli v Hradci Králové tropické teploty. Vzduch cirkuluje vo vzduchotechnike, keď je dostatočný teplotný rozdiel medzi exteriérom a interiérom. Pokiaľ sa teploty zlievali, mal som obavu zo zastavenia cirkulácie a následne z nedostatku kyslíka. V objekte bolo neskutočne teplo, ale neviem špecifikovať, či to bol len môj pocit, či tam naozaj tá teplota vystúpila tak vysoko. Musel som zmeniť režim v objekte. Minimalizovať fyzickú námahu a zdržiavať sa pri ústí vzduchotechniky, aby som mal kontrolu nad prúdením vzduchu. V danú situáciu bolo veľa mojich negatívnych faktorov pohromade, tak aby mozog generoval strach. Ten sa vzťahoval k mojej zodpovednosti voči sebe, rodine, inštitúcii… V druhej polovici pobytu sa situácia normalizovala vďaka permanentnej meditácii.

Jak jste se dostal k meditaci a v čem je pro vás jako umělce prospěšná?

Do výtvarného projektu som moje osobné skúsenosti s meditáciou a pôstom zapracoval prvýkrát. Nie je to prirodzené z mojej povahy ventilovať tieto skúsenosti verejne, pretože sú osobné, ale v podstate nebola iná možnosť, ako sa celému zámeru prispôsobiť. Jedným z cieľov bolo skúmať „posledného človeka“. Chcel som si siahnuť na svoje osobné limity a maximalizovať svoju koncentráciu pre daný moment.

Meditovať som začal po viacerých rokoch každodenného cvičenia jogínskej zostavy. Meditujem každý deň a meditáciu vnímam ako prirodzenú súčasť môjho bytia. Na druhej strane to praktizujem ako laik a prípadná spiritualita nie je viazaná na náboženstvo. Sú mi blízke zenové texty, ale taktiež hľadám ich podobnosť s textami od stoikov či podporu v dnešnej filozofii.

Po mojom prvom pobyte v objekte som bol veľmi frustrovaný. Prvýkrát som išiel do objektu, v ktorom som meditoval približne šesť hodín denne. Tento objem meditácie bol pre mňa natoľko intenzívny, že moja koncentrácia bola nedostatočná a to bolo pre mňa sklamaním. Chybu som hľadal v nedostatočnom štruktúrovaní meditačných postupov, čo sa mi vo finále nepotvrdilo. Možno na začiatku nebola chyba v meditácii, ale v mojom vnímaní času, v tej dobe som času veľmi podliehal.

Co se s instalací v Hradci Králové děje nyní?

Len čo sa galéria otvorí, bude objekt pre divákov prístupný po dobu dvoch mesiacov. Zostávajú fotografické aplikácie na oknách, čo je jeden z výstupov z toho výskumu. [Galerie moderního umění v Hradci Králové se otevřela 4. května, výstava Za kulisou potrvá do konce června – pozn. red.]

Kurátor Rado Ištok pripravil finálny text k výstave, ktorá má uviesť diváka do problematiky. Je nutné divákovi sprostredkovať text o projekte, jeho vizualita je síce logicky štruktúrovaná, ale bude pravdepodobne pre diváka neprístupná, dielo narazilo na limity byť vystavené v galérii… Osobne pociťujem určité naplnenie limitov galérie ako inštitúcie. Stala sa chránenou zónou umenia pred divákom. A to je presne tá hranica, ktorá ma aktuálne zaujíma, kedy budeme môcť deliacu hranicu nahradiť niečím novým.

Jaké plány máte se samotným objektem po ukončení výstavy?

Objekt vznikol ako site specific do vstupu galérie a jeho ďalšie použitie v tejto forme je ťažko uplatniteľné v iných architektonických dispozíciách. Tvorba je pre mňa skutočne skôr základný výskum – snažím sa proste dopracovať k cieľu, brať všetko, čo robím, skutočne vážne, a cieľom tu je realizovať ďalší ideový rámec, ktorý na projekt nadviaže. Ale napadá mi, že použijem objekt ako druhotný materiál. Jedna možnosť je vyrobiť z toho prednáškové zázemie v galérii, druhá je postaviť vo vzdelávajúcej inštitúcii objekt, ktorý bude slúžiť pre školského psychológa. Je pre mňa výzvou hľadanie riešenia, ako uchopiť, čo je priestor pre psychológa. Realizovať taký typ architektúry, aby bol komfortný, aby v ňom dieťa nemalo strach a jeho návšteva ho nestigmatizovala. Je to ale možno viac o kolektívnom prijatí psychologickej podpory u jednotlivca, práca s kolektívom sa javí ako dôležitá cesta k zmene myslenia. Architektúra je len príznakom tohto procesu.

Třetí výstavu své trilogie jste naplánoval na rok 2022 do Bratislavy. Už víte, co to bude?

K spolupráci na tretej výstave, ktorá sa uskutoční v bratislavskej Kunsthalle, som oslovil Ivanu Rumanovú, kurátorku, s ktorou som pripravoval výstavu Definitívne nedokončené. V lete 2021 som mal mať výstavu v Prahe, tá príprava by sa snáď dala zvládnuť, ale ja sa jednoducho nedokážem koncentrovať na dva výstupy, ktorých realizácia sa prekrýva, preto sme ju preložili na neskôr.

Prezrádzať nič nebudem, len všeobecne poviem, že aktuálne najviac uvažujem o východiskách z dnešnej postmoderny a o jej možnostiach prelomenia. Teoretické texty nám približujú a popisujú možné cesty, ale kľúče od zamknutých dverí nemajú. Ten pocit bez východísk je opodstatnený a súčasne skľučujúci. Tlak na výkony v umení je enormný. Na druhej strane sa tým otvára cesta k zmene. Osobne si myslím, že na samotné prelomenie či na výsledok zmeny sa už pozeráme. Je tu medzi nami, ale nevidíme to, keďže to nevieme pomenovať. Zatiaľ nám to splýva s tým, čo poznáme z dnešnej praxe. Aj Kandinskij chodieval okolo svojich obrazov, výtvarná scéna sa chystala na zmenu, ale nevedeli pomenovať, čo sa tou zmenou reálne stáva.

Umělci chtějí být na očích, aby se jejich díla probírala, někdy i za cenu toho, že to bude kýč – vy jste podle mě spíše introvert…

Každý umelec má nejakú stratégiu, ako komunikovať svoju tvorbu. Nekomunikovanie tvorby vnímam taktiež ako autorskú stratégiu. Český umelecký priestor je malý a slovenský ešte menší a od toho sa odvíja celá podporná infraštruktúra.

Je krátkozraké podozrievať autorov zo samoúčelnosti budovania mediálneho obrazu, pretože to dlhodobo neprináša výsledky. Ten „podvod“ bude raz odhalený. Na každom z nás záleží, aké priority uprednostníme. V mojom prípade ide o neustály a postupujúci odklon od akéhokoľvek mediálneho zdroja. Sociálne siete už dávno nepoužívam, takže nemôžem komunikovať ani malému okruhu svoje aktivity. Uvažujem asi takto: „To, čo mi teraz napadá, nepoviem, pretože by to bolo taktiež vnímané určitou skupinou ľudí ako snaha o vytváranie lepšieho obrazu o autorovi“. Preto tú myšlienku nevyslovím, lebo tá informácia už nie je dôležitá v kontexte diela, ktorého sa týka.

Na druhej strane vnímam ako veľmi dôležitú konštruktívnu kritiku samotných výstav, pokiaľ to posúva celkový vývoj na výtvarnej scéne ďalej. Žiaľ, ani na túto reflexiu neexistuje jednotný demokratický kľúč. Výsledkom toho môže byť tiež vytvárania zisku, akéhokoľvek, nejde prioritne o zisk finančný. Grantové agentúry požadujú v záverečnej správe citovať mediálnu odozvu, keďže na základe citácií vyhodnocujú „úspešnosť“ projektu. Je to uzavretý kruh, z ktorého sa nedá vystúpiť.

Jak jste se vůbec stal výtvarníkem?

Na to existuje pomerne jednoduchá odpoveď: môj otec je maliar. Na ľudovú školu umenia som nechodil, nebavilo ma to tam. Na strednej škole som začal v roku 1986 študovať kamenosochárstvo a musím povedať, že sme boli celkom neskutočný ročník: „ťahali“ sme sa navzájom, bola to taká pozitívna rivalita, a to je vždy veľmi dôležité ako zá­klad do budúcnosti.

V deväťdesiatych rokoch som prišiel do Prahy a mal som vo vlastnej tvorbe výpadok. Nejakú dobu som sa venoval divadelnej scénografii, čo bola pre mňa nová skúsenosť s kolektívnou formou práce. Ale venoval som sa aj realizáciám divadelných a filmových kulís. To je napokon medzi klasickými sochármi pomerne bežné, že sa uplatnia vo filmových ateliéroch, podieľajú sa na natáčaní reklamy, filmu. Na jednej strane to bolo oslobodzujúce, niečo pre mňa nové, celkom dobre platené, ale zároveň sa človek podieľal aj na banálnych zadaniach, strácal čas, ktorý má pre vlastný vývoj a vzdelávanie sa.

Čím se živí současný umělec, když připravuje podobně dlouhodobé realizace, jako jsou ty vaše?

Výtvarná prevádzka neumožní všetkým, aby sa venovali výhradne výtvarnému umeniu a to má svoje úskalia. Neustále generovanie produkcie, o ktorú je záujem, diverzifikácia štruktúry výstupov do cenových hladín dostupných pre širší okruch záujemcov… Na scéne je veľa kvalitných autorov a autoriek, ktorí si zaslúžia koncentrovať svoje aktivity výhradne na tvorbu, ale ten systém to neumožňuje.

V období pandémie sa to ukázalo naplno, na Slovensku sa pri sanácii strát v kultúre v rámci európskeho Fondu obnovy dokonca ani nepočítalo s alokovaním zdrojov pre kultúru. Nedostatočné plnenia zo strany štátu v oblasti kultúry sa budú dlhé roky obnovovať. Netuším, s čím sa ľudia v budúcnosti stotožnia a k akému odkazu sa prihlásia, keď kultúrna infraštruktúra ide na minimálny výkon. Neostane ani na morový stĺp.

Iste, výtvarné umenie nás všetkých neuživí, ale je to skutočne jedna z vecí, ktoré majú zmysel. Citlivosť autorov na komplexné vnímanie a spracovanie tém má potenciál šíriť kritické uvažovanie ďalej do spoločnosti. V opačnom prípade je následkom to, že spoločnosť nevie uvažovať kriticky.

Tak ako väčšina výtvarnej scény pôsobí vo vzdelávaní, je to aj môj prípad a považujem to za jedinú zmysluplnú činnosť popri výtvarnej praxi. Na všetkých úrovniach vzdelávania sa stretneme s výtvarnou praxou, verím v potenciál vzdelávania v oblasti umenia, keďže skúsenosť s kreatívnym riešením či interpretačnou zručnosťou je uplatniteľná v akejkoľvek praxi. Nesmieme pri vzdelávaní zabudnúť na kritické myslenie a prácu s faktmi, toto zanedbanie je cítiť v spoločnosti. Vzdelávacie inštitúcie by si zaslúžili ďaleko väčšiu pozornosť a kompetenciu v rozhodovaní o smerovaní vo vzdelávaní, ale to by bola téma na iný rozhovor.