Slovania na zákazku

Dvanásťdielny fantazijno­-historický seriál Slovania sa na svojej domovskej televíznej stanici Joj vysielal v týždenných intervaloch od stredy 10. marca do stredy 12. mája s tým, že vo finálový večer boli odvysielané dve epizódy, nie jedna, čo sa však už stalo predtým. Akože televízia sa rozhodla – vraj na prianie divákov – zaradiť dve epizódy po sebe, potom sa vrátila k jednodielnemu modelu, či tak nejako ďalej, čo však už neviem, len vágne lepím z vygúglených tlačových správ publikovaných kade­-tade po webe, hnaný ambíciou dať textu o Slovanoch aspoň akýsi faktický základ. Nestane sa.

Jediným dôležitým faktom totiž je, že z pozície diváka ma bezprostredne po tej marcovej premiére Slovania prestali zaujímať s tým, že keď bude seriál vonku celý, bingwatchnem ho naraz. Po prvej epizóde som usúdil, že sa oplatí, a vlastne sa aj oplatil, aj keď celkom inak, ako som pôvodne zamýšľal, čím sa dostávame k ústrednej a azda nosnej paralele: Slovania sú na zákazku, seriál i text o nich.

Ak by neprišla ponuka o Slovanoch čosi napísať, možno by som sa k ich dopozeraniu dostal niekedy v lete a možno vôbec a nič dramatické by sa nestalo, okrem toho, že by som nemal možnosť akosi to celé spätne premyslieť, porozmýšľať, pomudrovať nad tým, čo sa vlastne stalo. Kde je zakopaný pes, či sa s vaničkou naozaj vylialo aj dieťa, či – aby sme použili federálne zrozumiteľný popkultúrny frazeologizmus – kde urobili súdruhovia z NDR chybu?

Kostlivec v skrini

Prečo sa jednoducho z najočakávanejšieho slovenského televízneho seriálu možno poslednej dekády, možno vôbec, stal kostlivec v skrini? Teda nie, ešte nie kostlivec, ale mŕtvola v počiatočnom štádiu rozkladu, smrdiaca všetkými smermi. Naozaj by sme na Slovanov najradšej zabudli, skryli ich kdesi a už sa k nim nevracali?

Ťažko povedať, osobne mám síce ničím nepodložený pocit, že áno, že tvorcovia by radšej zabudli, respektíve že necítia dostatočné zadosťučinenie, avšak mediálnou optikou ľudí, čo sa starajú o televízne PR, boli Slovania jednoznačne úspech. Sledovanosť prvej epizódy bola závratná, sledovanosť tých ďalších kolísala, ale minimálne časť ľudí sa dodívala do konca a bola spokojná. Na ČSFD má seriál nakoniec hodnotenie 53 percent (640 hodnotiacich), na IMDB dokonca 6,4 (140 hodnotiacich, údaje k 22. 5. 2021), takže vlastne fajn.

Akurát, že keď som sa díval – a díval som sa kvôli tomuto textu –, cítil som sa mimoriadne nepohodlne, ba dokonca mimoriadne nepríjemne. Odhodlaný, vopred odhodlaný, že se­­­riál sa mi jednoducho bude páčiť za každú cenu, že chcem, aby sa mi páčil, kvôli ľuďom, ku ktorým mám osobné väzby, a aj kvôli tomu, že jednoducho chcem, aby na Slovensku konečne vznikol aspoň troška dôstojnejší seriál.

Ako chytať ryby v sude

Vzniklo toto, potvrdili sa najhoršie obavy, hejteri mali azda pravdu, Slovania sami osebe nie sú dosť dobrý seriál na to, aby zniesli nekompromisný kritický pohľad celkom ignorujúci nálady davu. Napriek tomu k nim chcem byť milosrdný. Kopať do Slovanov je totiž ako chytať ryby v sude, triafať stodolu zvnútra, príliš jednoduché a rovnako zbytočné.

Slovania sú viac svojou vlastnou karikatúrou ako serióznym dramatickým útvarom. Nie je to nikoho chyba, nikoho problém, nikoho zlyhanie. Slovania ako celok sú totiž nie chyba, ale obeť – prehnaných ambícií a takého televízneho PR brainwashingu, ktorému sa prakticky nedalo vyhnúť. Začalo to ešte kedysi v roku 2018 a kontinuálne s narastajúcou intenzitou pokračovalo prakticky až do niekoľkokrát odsunutej televíznej premiéry. Výpravný seriál inšpirovaný slovanskou mytológiou, seriál, ktorého pointa – že to vlastne bude o Samovi – je súčasťou už prvých dohľadateľných PR textov o ňom, presne tých, v ktorých sa objavuje celkom nezmyselné pripodobnenie k Hre o tróny (A Game of Thrones, 2011 – 2019). A k tomu tie velikášske reči o rozpočte, výpravnosti, epike, o unikátnosti celého projektu a tak ďalej. Vo finále sa dokonca objavili dohady, že Slovania sú taká šupa, že azda pôjdu na Netflixe. Akoby ešte na Netflixe chodili šupy.

Televízne kompromisy

A potenciálny divák, ktorý sa tej mediálnej kampani jednoducho nemal ako vyhnúť, celkom prirodzene začal očakávať čosi, čo z princípu nemohol dostať, a paralelne s vysokými očakávaniami sa už objavili hlasy, ktoré Slovanom nakladali viac, ako si zaslúžili. Nech by Slovania boli akokoľvek dobrí, schytali by to, presne v duchu národných konvencií. Úspech sa neodpúšťa, najprísnejší, najtvrdší, najnekompromisnejší sme voči vlastným veciam.

Pritom každému len troška triezvejšiemu divákovi, ktorý sa snažil na celú vec hľadieť s odstupom, muselo byť vopred jasné, že na Slovensku v televíznom primetime nemôžeme čakať nič ani skutočne prevratné, ani revolučné, ani inšpiratívne, nič naozaj také dobré, že by to ten televízny mainstream zniesol.

Veď kto už ho sleduje? Sviatoční rekreační diváci, neangažovaní, bez fanúšikovského rozmeru, pozostalí terestriálneho vysielania, čo ešte nenabehli (a už ani nenabehnú) na streamingové služby, pasívni príjemcovia bez akejkoľvek ambície participovať, ľudia, čo by sa nedívali ani na tie Hry o tróny, aj keby hneď mohli byť v tom primetime na Jojke uvedené. Nemohli, veď u nás v telke sa stále pred desiatou večer ani nemôže povedať „kurva“, a to je ten najmenší problém.

Ani si nedokážem predstaviť tie vnútorné tlaky a obmedzenia, ktorým tvorcovia Slovanov, vediac už, kde a za akých okolností bude ich seriál uvedený, museli čeliť. A toto je na Slovanoch explicitne vidieť, všetky tie kompromisy, ktoré tvorcovia museli urobiť, aby náhodou niekoho o tej deviatej skutočne neprekvapili, nevyviedli z pasívneho diváckeho komfortu seriálom, v ktorom sa už pri jeho výrobe jednoducho ráta s tým, že ho bude treba prerušovať kvôli reklame.

Dvanásť plus­-mínus štyridsaťminútových epizód, ktoré musia udržať divácku pozornosť bez toho, aby skutočne zaujali. Dvanásť epizód, ktoré neustále musia explicitne sprítomňovať žánrový hybrid mixu histórie, o ktorej vie modelový divák­-dav mimoriadne málo, a fantasy, o ktorom vie ešte menej. Dvanásť epizód, ktorých prirodzeným, z podstaty quality TV vyplývajúcim atribútom má byť zdanie autentickosti, avšak nemôže sa v nich ani explicitne ukázať súlož, ani podrezané hrdlo, ani poriadne, od pľúc charakterovo zahrať taký ten druhý plán, v ktorom sa Slovanom nebuduje pomník, ale pranieruje sa ich malosť.

Bezkofeínová quality TV

Niežeby sa tvorcovia o to všetko nesnažili, snažia, ale robia to bezkofeínovo, bez tuku, bez glutamanu, éčok a lepku, robia to light a soft, aby to nedajbože divákovi naozaj nezachutilo, aby mu nestúpol cukor, cholesterol a adrenalín, aby sa to na ňom naozaj nepodpísalo.

Niet sa potom čomu čudovať, že Slovania sú seriál bez chuti, nemastný, neslaný, ani úspech, ale ani poctivý trash, žiadne guilty pleasure, ale seriál lavírujúci na tých plus­-mínus päťdesiatich percentách, seriál, čo sa nedá ani tak po­­­­ctivo fanúšikovsky obľúbiť, ale nedá sa ani zatratiť, nenávidieť, lebo nejaké formálne i obsahové kvality, ktoré predsa len má, sú zjavné.

Kamera, výprava, kostýmy (niežeby sa aj do nich nekopalo, ale to je folklór), silné sú napríklad aj konkrétne herecké výkony, ktoré však do veľkej miery trpia práve tým, že známi a populárni herci sa v nich objavujú v polohách, v ktorých na nich nie sme zvyknutí. A zas až taký dobrý herec ten Cinkota nie je, hoci sa mimoriadne snaží, aby divák – vždy, keď Čarad prehovorí – nepočul Chandlera z Priateľov (Friends, 1994 – 2004).

Slovania sú za nami, nejako sa s tým vyrovnáme. Nakoniec, videli sme a uvidíme horšie kusy. Na druhej strane, Slovanov je škoda, vznikli totiž primárne z ambície posunúť slovenský televízny seriál kamsi inam, ďalej, priblížiť ho štandardom civilizovaného sveta, nech už to znamená čokoľvek. Vznikli ako dielo ľudí, ktorí seriálom nepohŕdajú ako defektnou umeleckou formou (áno, celkom vážne sa dá dodnes na Slovensku bežne s týmto prístupom stretnúť), ale naopak, sú na vlne, veľmi dobre sa sami v aktuálnom seriálovom svete orientujú, rozumejú mu a sami sú dostatočne umelecky i remeselne disponovaní na to, aby dobrý seriál dokázali urobiť. Akurát – že sa to do veľkej miery dialo na Slovensku – nemajú dosť autonómnej umeleckej slobody na to, aby im bolo umožnené nakrútiť seriál, čo by oni radi sami videli. Seriál, ktorého každú jednu časť a zložku by neboli permanentne nútení prehodnocovať a meniť v súlade s abstraktnými požiadavkami akéhosi efemérneho mainstreamového davu, ktorý večer čo večer sedí doma pri telke, díva sa a repce, kým nedostane, čo chce. Niežeby to vedel.

Slovania chcú byť tak veľmi ako iné seriály – úspešní, populárni, dobrí, že celkom zabudli byť sami sebou. Seriál vytvorila kopa zručných ľudí, režisérov, scenáristov, kameramanov, hercov, ale bez skutočného tvorcu. Tým mal byť ten mainstreamový televízny divák komerčnej televízie, divák­-dav. Len mu to ktosi zabudol povedať.

Autor je teoretik popkultury.