Tvárny Kiosk

Máta ma otázka, či sa dá festival čítať. Či sa dá zážitok definovaný často viac pocitom komunity, počasím alebo návštevou vegánskej reštaurácie pred predstavením interpretovať ako text. Ak si uvedomíme, že tento rok nebolo možné stihnúť všetky happeningy, inštalácie, performancie a koncerty, ktoré festival Kiosk ponúka, jediné, čo mi zostáva, je vypichnúť zopár momentov, ktoré odrážajú tému jeho štrnásteho ročníka podľa mňa najsilnejšie.

„Zásadnou otázkou v tom všetkom je: kto je teda predátorom, pred ktorým si musíme vytvárať mimikry? Systém? Fond na podporu umenia? Diváci? My sami?“ pýta sa úvodný text festivalového sprievodcu, ktorého autorským duom sú dramaturgička festivalu Michaela Pašteková a dramaturg Martin Krištof. Otázka síce zostala otvorená, no viacero diel ponúklo priestor a čas zamyslieť sa nad tým, ako, kedy a pod koho tlakom svoju sebaprezentáciu prispôsobujeme.

Neviditeľný hosť

Prvým výrazným príspevkom do debaty o skrývaní sa, mimikrách a duchoch, ktorými sa sami stávame v snahe zostať mimo ohrozenia, bolo predstavenie Neviditeľný hosť umeleckého kolektívu GAFFA. Eklektická dramaturgia výtvarníka a performera Roba Švarca a citlivá réžia na javisku prítomného „kameramana“ Martina Hodoňa sa spájali s naturalistickým, ale presne štylizovaným herectvom Petra Tilajčíka a Márie Ševčíkovej. Ich „hybrid“ dopĺňal dôkladný zvukový chaos s prvkami popu a noisu od Dominika Suchého. Dielo, ktoré bolo križovatkou smerovaní a performatívnych impulzov vinúcich sa okolo tém maskulinity, národnej identity, dejinnej situovanosti a kultúrnej pamäti, pripomínalo postsocialistickou estetikou súčasnú potrebu demytologizovať históriu v prospech rodiacej sa prítomnosti.

Dominantným motívom, ktorý sa vynáral spomedzi skečových scénok o domácom násilí, lyžovaní a zaváraní uhoriek, bol odkaz Jánošíka. Ten sa začal budovať skrz lamentáciu nad zosnulým Mišom, Miškom, Michalom (Dočolomanským). Tilajčík sa v určitom momente predstavenia dostal na konkurz, v ktorom ho režisérka Ševčíková hecovala, aby Miša, a teda aj Jánošíka, zobrazil mužnejšie, statočnejšie – ako ochrancu zbojníckej skupiny. Rozohrala sa pohybová etuda so sekerkou, v ktorej sa Tilajčík štylizoval do požadovanej maskulínnej roly, vyzliekal sa, pobehoval na javisku a nakoniec oblizoval spodky bežcom z obrazu Gerharda Keila Borci z roku 1939, ktorý bol premietaný na stenu diaľničného rondelu. Výjav odkrýval frustráciu z nedávnych snáh predstaviteľov fašistických parlamentných strán delegitimizovať tvorbu queer umelcov a umelkýň označením ich umenia ako zvrhlého a nehodného štátnej podpory. Inšpiráciu tvorcom ponúkla návšteva internetových fór, kde sa priaznivci Kotlebu a Mazureka vystatovali odkazom Dočolomanského archetypu mužskosti bez toho, že by si uvedomovali jeho osobný život a sexuálnu orientáciu.

Počas celého predstavenia bola na javisku prítomná androgýnna osoba Onaon, pripomínajúca postavu kabaretiéra Joela Greya. Presúvala sa pomedzi obecenstvo, rúžovala si pery, štelovala kamery namierené na hereckú dvojicu či priamo vstupovala do ich scén a rodovú performanciu rozohrávala medzi stereotypne binárnymi úlohami, do ktorých sa snažili vopchať Tilajčík a Ševčíková.

Predstaviteľka postavy Ona sa vyrovnávala s feminínnym postavením, revoltou, subverziou, ale aj rezignáciou, ktorej vyvrcholením bola desaťminútová katarzná demolácia socialistickej skriňovej zostavy stojacej na okraji scény. Z kúskov dreva si Ševčíková na konci predstavenia postavila hniezdo, do ktorého si ľahla. Ducha minulého režimu takto symbolicky pretvorila na útočisko.

Hromada ľudských tiel

Vrcholom festivalu, z hľadiska topografického aj dramaturgického, bola tanečná performancia Yuriho Korca Sapiens Territory. Pamätník 1. československého armádneho zboru na Polome, vrchu čnejúcom sa nad Žilinou vo výške 1010 metrov, bol impozantnou scénografiou pre pohybovú esej o prispôsobovaní sa, vyčleňovaní sa a pozorovaní (seba) v skupine. Dramaturgia Ivany Rumanovej pripomínala postupným pridávaním sa a odchádzaním performerov a performeriek výstavbu fúgy. Hudba Matúša Bolku, prehrávaná z gramofónu, uvádzala do ambientnej atmosféry letného večera v lese. Choreografia Yuriho Korca, zameraná na dôslednú prácu s detailom tela v pohybe a póze, dávala možnosť preskúmať vlastný divácky postoj k medziľudskej blízkosti. Už samotný presun minibusmi zo Žiliny na vrchol Polomu evokoval vstup do liminálnej situácie transformačného rituálu. Po prvotnom očistení sa od mestského prostredia výhľadom na zalesnené kopce prišlo antropologické prehodnotenie rodovej, triednej, subkultúrnej aj individuálnej performativity.

Hľadisko sa kompletne prekrývalo s javiskom a pozostávalo z ôsmich radov rovnomerne rozostavaných stoličiek s približne metrovými medzerami, aby medzi každými dvoma stoličkami mohli performeri a performerky prejsť. Ich telá postupne vstávali z bielych stoličiek, ktoré všetky mali zospodu pripevnené svetlo. So zapadajúcim slnkom sa tempo choreografie stupňovalo. Chôdza, obzeranie si divákov a diváčok a jemné kontaktovanie sa pohľadmi či dotykmi gradovali až do momentu, keď v strede, priamo pri nohách obecenstva, vznikla hromada ľudských tiel. V nej sa performeri a performerky vyzliekli a skúmali svoje telá. Následne chôdzu a obzeranie si obecenstva v tesnej blízkosti zopakovali. Bolo možné detailne skúmať naučenú aj mimovoľnú prácu ich tiel. Pred koncom si vymenili oblečenie, takže sa jeho rodová či subkultúrna príslušnosť pomiešala, a zopakovali znovu prechádzanie – akoby na módnom móle – pomedzi obecenstvo. Potom postupne opustili priestor pomníka a na pomyselnom javisku zostali len obzerajúci sa ľudia v bielom svetle.

Hľadanie opory

Treťou performanciou, ktorá silne rezonovala s témou tohtoročného Kiosku, bola inscenácia Melting Times od Evy Klimáčkovej a Laurenta Goldringa. Tanec Klimáčkovej, situovaný do rohu miestnosti Považskej galérie umenia, kombinoval kultúrno­-kritický a somatický prístup k prispôsobovaniu a skrývaniu sa. Jej fenomenologické skúmanie tela uprostred pravého uhla, jej snaha zmestiť sa medzi dve steny, nájsť miesto a autentickú polohu pre pohyblivé, oblé telo v rovných líniách statickej architektúry pripomínali kafkovský súboj so svetom inštitúcií. Atmosféru metamorfózy podporovala Klimáčková svojou polohou, v ktorej každý jeden pohyb prešiel reevaluáciou vo vzťahu k miestu a zvyšku tela. Intenzitu svojej pozornosti performerka uvoľňovala v momentoch, keď sa očne kontaktovala s hľadiskom, miestami hľadajúc podporu a pochopenie, miestami len spytujúc skrz pohľad druhých svoje konanie a miestami s chápajúcim úsmevom, z ktorého vyžaroval súcit s ľudským údelom, s nemožnosťou napratať svoje bytie do priamo narysovaných línií.

Vzťah oblosti a rovnosti, tela a priestoru, pohybu a státia ponúkala na preskúmanie aj Sféra Juraja Gábora, prítomná počas celého festivalu v Novej synagóge. Táto monumentálna pologuľa z dreva, ktorá dotvára kupolu synagógy, privítala počas festivalových dní sedem prednášok a deväť performancií. V posledný deň v nej zopakoval Fero Király s Evou Vozárovou kultovú konceptuálnu skladbu od Alvina Luciera I am sitting in a room, založenú na viacnásobnom sťahovaní a reprodukovaní monológu, ktoré vedú až k jeho celkovému rozkladu. Zo zvuku sa stal obraz architektúry, a téma skrývania sa, prispôsobovania sa a mimikier, tentoraz prítomných v snahe zahladiť stopy rečovej iregularity, sa zliala s hudbou pripomínajúcou spev veľrýb.

Meniaca sa tvár Kiosku

Za poslednú poldekádu sa musel organizačný tím Kiosku prispôsobovať bojovým podmienkam po vyhorení sály S2, globálnej pandémii a tento rok aj Gáborovmu environmentu v Novej synagóge. Možno aj to podporilo kreativitu a snahu nájsť nové spôsoby komunikácie s publikom. Z festivalového programu, prevažne naplneného súčasným tancom a alternatívnym divadlom, sa postupne stali štyri dni happeningov, performancií, inštalácií, intervencií a všetkých možných poddruhov súčasného intermediálneho umenia. Pohyb a divadlo stále na festivale majú svoje miesto, no po boku týchto nových foriem rozprávajú k témam súčasnosti ešte silnejšie a v konfrontácii s inými perspektívami ponúkajú plnší pohľad na problémy, o ktorých festival túži vypovedať. Zväčšujúca sa intersekcionalita a interdisciplinarita Kiosku veľmi svedčí a môžeme len dúfať, že organizačný tím aj na budúci rok pripraví mnohovrstevnatý dramaturgický program, ktorý dá priestor širokému spektru tvorkýň a tvorcov.

Autor je divadelník.