Hodnota transformačnej existencie

Jolanta Brach­-Czaina je poľská filozofka a estetička, ktorá vyštudovala aj fyziku a divadelnú réžiu. V Česku a na Slovensku je autorkou neznámou, hoci Škvíry existence (Szczeliny istnienia, 1992) sú podľa dostupných zdrojov (a aj podľa autority, literárnej historičky Marie Janion) zásadnou knihou poľskej esejistiky a literatúry nielen poslednej dekády minulého storočia, ale 20. storočia vôbec. V priblížení jej diela a jeho recepcie predslov od poľského filozofa Tomasza Stawiszyńského žiaľ vôbec nepomáha, skôr naopak. Čitateľku zahrnie enigmatickými až pohrdlivými vyhláseniami („tomu, kdo o této knize nic neví, je těžké něco říci“) a vedome sa vzdáva bližšieho ukotvenia preloženého súboru esejí do filozofickej tradície. Nabáda k tomu, aby sme knihu čítali ako „unikátne“ dielo, zasahujúce nás na úrovni našej vlastnej skúsenosti. Predslov tak predstavuje premárnenú príležitosť poskytnúť domácej čitateľskej a kritickej obci základnú orientáciu, ktorá by mohla byť užitočná aj pri reflexii miestnej esejistickej tvorby. Predslov mohol byť skôr nahradený obsiahlejším doslovom.

Chytia a nepustia

Do esejí Jolanty Brach­-Czainy sa dá vstúpiť bez predchádzajúceho poučenia. Pri dostatočne vyvinutom čitateľskom úsilí a ešte viac v prípade zdieľania filozofickej paradigmy, v ktorej sa pohybuje autorka, texty človeka pritiahnu a „chytia“. Ak pristúpime na autorkin spôsob písania či jeho tematické zameranie, tak zážitok z čítania umocňuje výborne zvolené poradie esejí. Knihu otvára kratšia esej Višeň a rozumění – programový text objasňujúci základné termíny autorkinho fenomenologického prístupu, ktorý ich však zároveň sprostredkúva na príťažlivom a zmyselnom predmete zamyslenia – zrelej višni. Po nej nasledujú texty Otevření, ktorého témou je rodenie, a Těkavost, zameraná na beh každodennosti. Spolu s textami Nedotknutelnost a Vniknutí tvoria ústredné eseje knihy, dobre vyvažované kratšími textami. Po ťaživej Nedotknutelnosti čitateľka dostáva možnosť nadýchnuť sa pri miniatúre o spojení špiny a čistoty v texte Důstojnost hadrů. Podobne, hoci s menšou potrebou zbaviť sa sugestívnych úvah o násilí (ako je to v prípade Nedotknutelnosti), pôsobí aj text Svět jako pozadí. Svaté zlo, načrtávajúce chápanie zla nie ako niečoho, čo je odstrániteľným defektom, ale naopak, trvale prítomným prvkom sveta, pripravuje pôdu pre Nedotknutelnost. Esej glorifikuje utrpenie tých, ktorí sa stali predmetom pôsobenia neopodstatneného, „absolútneho“ zla a jej bezprostredným výsledkom je vyčerpanie čitateľky.

Tým, že sa texty často zaoberajú telesnými javmi alebo procesmi dejúcimi sa indivíduu, prípadne majú len komorné obsadenie, čítajúceho môžu zasahovať na veľmi osobnej úrovni. Brach­-Czaina by pravdepodobne uviedla, že toto zameranie pozornosti pri čítaní tlačí človeka od intelektuálneho náhľadu k nutnosti skúsenosti či „činnosti existencie“: „Jisté stavy lze poznat, jen když jsou prožívány, a na tom je zapotřebí trvat. To proto bychom neměli uhýbat zkušenostem.“

Esej ako hľadanie

Pre poriadok treba uviesť, že Škvíry existence sú jasne ukotvené vo fenomenológii. Odkazy na filozofické autority tu prakticky chýbajú, ale ani nepozornejším čitateľom neunikne nutkavé používanie odvodenín slova „existencia“. Podľa článku Jolanty Brach­-Czainy Konštrukcia filozofickej eseje z roku 1996 je pre ňu esejistická forma premýšľania a písania celkom zásadná. Autorkina preferencia eseje ako formy, ktorá dáva tvar opakovanému ľudskému hľadaniu, tak znevierohodňuje pokus zhrnúť filozofický názor autorky. Ako klasička sa však takýmto recenzentským či didaktickým zhrnutiam nevyhne. Naviac tieto zhrnutia nie sú potrebné len pre informačné účely, ale môžu celkom vecne ukázať, akú metafyziku (termín používa súhlasne sama autorka) buduje. Podľa Brach­-Czainy je metafyzický rozmer reality „ukrytý v tom, co je hmatatelné, citelně přítomné“. Preto sa zameriava na každodennosť a telesnosť, na banálne skutočnosti, ktoré sú však súčasťou toho, čo nazýva existenciálny poriadok. Brach­-Czaina predpokladá celok spoločenstva bytostí, „jedno tělo, společné tělo světa“, do ktorého sa ľudia rodia a v ktorom sa ako existencie „vynárajú“. No rovnako tak, ako je toto spoločenstvo celkom „složeným ze součinných, propojených a společně pečujících elementů“, je aj spoločenstvom krvilačným a deštruktívnym, v ktorom sa jedno živí z druhého. Podobne ako niektorí stoici či budhizmus autorka predpokladá prítomnosť zla a najmä utrpenia vo svete. V celku knihy preto tvrdí, že je potrebné pritakávať zrodeniu, rozmanitosti sveta, jeho otvorenosti, ako aj byť aktívnym príjemcom náhodnej krutosti či porážky a potvrdzovať tak negativitu sveta. Len tak totiž možno podľa autorky potvrdiť existenciu nielen ako fakt, ale ako hodnotu.

Vyššie uvádzam, že toto všetko sa nám môže ozrejmovať, ak na spôsob autorkinho essayer, pokúšania, pristúpime a zotrváme s ním. Možno sa však už medzičasom stalo zrejmým aj to, čo môže takémuto rezonujúcemu čítaniu Škvír existence zabraňovať – je to žargón autenticity. Theodor W. Adorno tento termín použil na označenie nemeckej fenomenológie (najmä Martina Heideggera a Karla Jaspersa), ktorá sa chce venovať „bytostne ľudskému“ a robí tak pomocou používania slov, ktoré majú vraj hovoriť viac, než čo znamenajú. Aj v textoch Brach­-Czainy sú (okrem striedmych odkazov na Maxa Schelera) všade rozvešané akési existenciálne návestidlá: tu je existenciálne konkrétum, tam mlčanie súcna, tu odrobinka súcna, tam elementárny existenciálny fakt atď. Tieto termíny vôbec nemusia narušovať čítanie, naopak: tomu, o čom sa píše, dodávajú auru skutočného či dokonca posvätného. Adornova kritika tejto filozofickej choroby z povolania je tvrdá. Ide v nej predovšetkým o to, že táto filozofia je potvrdzovaním statusu quo a konzervovaním každodennosti, ktorá už vlastne ani neexistuje. Zároveň ale ukazuje na to, že toto balzamovanie spoločnosti sa deje prostredníctvom jazyka, ktorého mechanickosť je ničivá.

Existenciálny poriadok

Brach­-Czaina píše tak, akoby si problematických účinkov tohto sugestívneho používania jazyka bola vedomá a snažila sa im stoj čo stoj zabraňovať. Najmä v dlhších textoch a textoch na ťaživé témy využíva techniku juxtapozície, či ako píše sama vo svojom už vyššie zmieňovanom článku o filozofickej eseji, techniku koláže. Povedané jej jazykom – po vážnej existenciálnej reflexii, ktorá by sa nekonečným rozvíjaním mohla zvrátiť vo svoj opak, nasleduje existenciálny fakt. Najčastejšie má podobu nejakého odborného, vedeckého textu alebo nezúčastneného, vecného opisu. Efektom tohto zlomu reflexie a faktu je vytriezvenie a uvoľnenie buď spod neznesiteľnej afirmácie násilia (esej Nedotknutelnost), alebo spod podobne neznesiteľného rozochvenia zmyselnosťou textu (esej Vniknutí). Toto vytriezvenie bezprostredne oslobodzuje vnímanie, domnievam sa však, že neoslobodzuje myslenie. Voľné myslenie musí totiž pracovať s tým, čo je „mimo textu“ – a v prípade recenzovanej knihy je toto „mimo textu“ potrebné náročne rekonštruovať a pýtať sa naň.

Tento problém bezprostredne súvisí s konkrétnou otázkou popularity Škvír existence v Poľsku v prvom transformačnom desaťročí a všeobecnejšou otázkou toho, čo predložená kniha môže dnes ponúknuť nám. Kniha sa vraj po svojom vydaní dobre predávala a čítali ju nielen intelektuáli, ale bežné vzdelané obyvateľstvo. Ponúka sa interpretácia, že kniha odpovedala na hlad po utvorení „skutočnej“ ľudskej existencie po desaťročiach údajne klamlivého, ideologického chápania človeka v štátnom socializme. Kniha prisúdila „hodnotu existencie“, to jest pririekla zmysel ľudským životom bez ohľadu na povahu ich zapojenia do minulého či rodiaceho sa politického poriadku. Eseje vydané ako Škvíry existence, v ktorých autorka explicitne tvrdí, že to, čo ju zaujíma, nie je vecou spoločenského, ale existenciálneho poriadku, by práve pre ich ostentatívne vydelenie sa z dejín bolo potrebné čítať a skúmať ako veľmi konkrétnu odpoveď na otázku, kým Poliaci v istom momente dejín boli či kým sa chceli stať. Nebolo nabádanie na vnikanie do škár existencie súčasťou vytvárania hracieho poľa, v ktorom medzi sebou mali začať súťažiť rovné subjekty práv?

Autorka je filosofka.