Vrstvy času

Dezilúzia spôsobená hromadením podôb reality, stále prítomná polarita vývoja medziľudských vzťahov, premenlivé vnímanie rovnosti v spoločnosti či narážky na fungovanie súčasného sveta vo vrstvách času – v takýchto rámcoch by bolo možné uvažovať nad inštaláciou SK Parking. Autá zaparkované pred kultúrnou inštitúciou sa opäť stali objektmi, ktoré tam nepatria, i keď by to v bežnom kontexte nemuselo pôsobiť obzvlášť rozlaďujúco. Ich škaredosť a staroba, ako aj blokovanie miesta ostatným autám sa stávajú prvkami diela – intervencie do verejného priestoru mesta. Inštalácia svojou aktuálnou, bratislavskou podobou cestuje časom a transportuje svoju pôvodnú viedenskú formu, zamrznutú v premenách i trvaní stále rezonujúcich otáznikov európskej spoločnosti.

Kedysi vo Viedni

Roman Ondák takto narušil priestor za viedenským centrom moderného umenia, známym Pavilónom Secesie, v roku 2001. Intervencia do verejného priestoru – priamo na parkovisku za inštitúciou postavených sedem áut ako sedem podôb reality východných štátov Európy – odkazovala na fakt, že intenzívne spoločenské rozdiely z dekád pred rokom 1989 stále nemožno pokladať za rozplynuté. Vrstevnatosť projektu sa odrážala v jeho ďalších zložkách, ako bola inštitucionálna kritika, taktiež však časovosť, ktorá je pre tvorbu tohto etablovaného slovenského umelca charakteristická.

Umenie východnej Európy s časovým odstupom desaťročia po páde železnej opony bolo vo Viedni prezentované na výstave Ausgeträumt. Ondákova inštalácia vtedy podnecovala k otázke, nakoľko je „západná“ spoločnosť schopná prijať, pochopiť či aspoň reflektovať sedem kontrastných objektov československej výroby, tých sedem škodoviek, ktoré boli o pár kilometrov ďalej stále pokladané za súčasť každodennej nevyhnutnej reality, či aká skutočnosť sa mohla skrývať za zamknutými dverami vypožičaných ošumelých a nemoderných, ale stále funkčných strojov.

Opakovanie modelov

Scéna sa po rokoch opakuje, presúva sa však na Východ. Zmizli tematizované rozdiely medzi Východom a Západom, alebo sa len zdanlivo rozplynuli v prítomnosti stále Západom podmienenej, napredujúcej spoločnosti? Ondák sa vo svojom aktuálnom projekte SK Parking pod kurátorským vedením Lýdie Pribišovej vracia k intervencii z počiatku tisícročia a sedem automobilov stojí opäť vedľa budovy kultúrnej inštitúcie. Teraz sa ňou však stala Kunsthalle Bratislava v centre slovenskej metropoly. Môže inštalácia dnes zastávať podobne významovú pozíciu, ako tomu bolo v kontexte západnej kultúry na viedenskej výstave? Znamenala niečo pre našu spoločnosť „časová kapsula“ rokov a je na mieste zvažovať i aktuálne načasovanie intervencie v pandemickom období?

Vďaka umiesteniu vo verejnom priestore sa divák priamo dostáva do interakcie s dielom, ktoré sa stáva zdanlivo „bežnou“ súčasťou ulice. Kým v pôvodnej inštalácii boli autá doslova nenápadne začlenené v priestore parkoviska za budovou, teraz sa sedem autentických objektov vyníma priamo pred budovou Kunsthalle a svojím postavením môže pôsobiť reprezentatívnym až agresívnym do­­jmom. Vyblednuté farby a staré poznávacie značky svietia v mestskej džungli a evidentne dominujú medzi pár privilegovanými, poväčšine luxusnými modelmi áut mihajúcimi sa na okraji hranice pešej zóny. Je náhodou, že toto zinscenované, akoby časovo zamrazené zoskupenie pôsobí spolu s budovou pôvodného Domu kultúry takmer symbioticky? Je náhodou, že okrem terajšieho oblečenia divákov a okoloidúcich a pár modernejších áut hľadajúcich miesto parkovania je celá inštalácia akýmsi „prostredím“ augmentovanej reality konca minulého tisícročia či podobou scény pre natáčanie epizódy seriálu z éry socializmu? Inštalácia vytvára možnosť vnútornej, individuálnej diskusie. Môže súčasná slovenská spoločnosť vidieť vystavené autá z pozície západného sveta spred dvadsiatich rokov? A nemožno pokladať vôbec predpoklady týchto úvah za smutný doklad o histórii Európy?

Podobne ako pri iných dielach Romana Ondáka sa i teraz stretávame s množstvom otázok a paralelných odkazov. Objavuje sa tu jeho záujem o opakovanie modelov ľudského správania či využitie readymadov – zdanlivo obyčajných objektov, ktoré sú súčasťou bežného života. Tie Ondák necháva rozprávať svoj príbeh, pôsobiť a zároveň vyzvať recipienta k interakcii. Odkazuje tak na pokrivenosť súčasných i minulých podôb fungovania spoločnosti, na stav kultúry, ktorá sa v priebehu rokov stále skrúca v medziach inštitúcií, sfér vládnutia i sveta, ktorý si sama vytvorila.

Vstúpiť do diela

Aktuálna intervencia je okrem svojej mechaniky fungovania taktiež pozoruhodne reinštalovaná v období pandemických opatrení a uzavretia inštitúcií, keď sa vo veľkej miere využívajú alternatívne prostriedky prezentácie umeleckých diel. Samotný akt parkovania automobilov bol performanciou, ktorá sa mohla stať obohatením ostatných online aktivít, príznačných pre súčasnú virtuálnu kultúru. Zároveň sa takto zdokumentovaný akt stal dokladom autorovho prístupu, ktorý pracuje s istou obradnosťou, dôrazom na presun objektov či hodnôt. Ondák opúšťa sterilnosť galerijného sveta a ponúka udalosti prekračujúce hranicu sociálnych experimentov.

Podobne ako v diele Loop, inštalácii pre 53. Bienále v Benátkach v roku 2009, bola vytvorená forma prostredia, ktoré okrem koncepčných rovín otvára príležitosť stať sa jej aktívnou súčasťou, vstúpiť do diela a venovať sa jeho problematike v sieti narážok a prepojení s historicko­-spoločenským horizontom. Inštalácia SK Parking je však taktiež schopná zahrávať sa s každodenným životom, vzbudzovať rozčarovanie parkujúcich vodičov či myšlienky na minulosť ­vlastníctva. ­Rovnako je možno inštaláciu prirovnať k autorovmu poňatiu performačnej hry s živočíšnosťou spoločnosti v dielach Dobré pocity v dobrých časoch (2003) či Stampe­­­­de (2011), v ktorých sa zaoberá vrstvami emócií a ľudského správania.

SK Parking je ďalším z projektov, ktorého objektovú konkrétnosť prevyšuje jej konceptuálny charakter. Pýta sa a otvára horizont minulosti, núti uvažovať a zahráva sa so samotným uvedomovaním si identity, pôvodu či uchopenia osobnosti, no zároveň vo svojej vrstevnatosti kritizuje, baví a tichosťou kričí poznámky často nič netušiacej, rokmi pretvarovanej spoločnosti.

Autorka studuje teorii umění.