Naliehavosť prichádzajúcej krízy

Zbierka pôvodných dramatických textov Green Dráma. Atlas divadelných hier zname­ná vyvrcholenie dvojročného ­projektu, ktorý počas online prezentácie na konci februára jeho koordinátorka Lenka Čepková uviedla slovami: „Cieľom projektu Green Dráma bola podpora vzniku dramatických textov s témou ekológie a environmentalistiky, pretože sme mali pocit, že to sú práve témy, ktoré absentujú v slovenskej dráme.“ Preto je publikácia atlasu Green Dráma výnimočným počinom, a ako píše v úvode odborný konzultant programu Milo Juráni: „môže byť lákadlom pre dramaturgie divadiel, ktoré cítia potrebu reagovať na stav klimatickej núdze.“ Toho zárukou je aj spolupráca troch výrazných slovenských dramaturgičiek – Vladislavy Fekete, Andrey Domeovej a Miriam Kičiňovej –, ktoré s autormi a autorkami jednotlivé časti a aj výsledný dramatický text konzultovali. Okrem toho boli pre autorky a autorov pripravené prednášky od vedcov SAV a od Mila Jurániho, ktorý sa ekodramaturgiou odborne zaoberá.

Tematický rozptyl

Klimatická kríza síce nie je „novou témou“, no aj v globálnom teatrologickom diskurze sa objavuje až v deväťdesiatych rokoch, a preto je pochopiteľné, že na Slovensku bolo volanie Uny Chaudhuri po demetaforizácii prírody v dráme vypočuté až dnes. V atlase je cítiť naliehavosť prichádzajúcej krízy, ktorá motivuje hľadať nové a čo najpresnejšie spôsoby jej artikulovania. Medzi pätnástimi celovečernými hrami „tradičnú činohru“ snáď ani nenájdeme. Samuel Chovanec svoj text Poetic science pomenoval ako „poetic lecture performance“; Pavol Weiss svoju hru Stručná história spaľovní nazýva „interaktívny, dramaticko­-ekologický seminár“ a Miklós Forgács svojho Vizičloveka označil jednoducho ako „prechádzku náučným chodníkom“.

Okrem množstva žánrov, od ekokomédie až po dokudrámu, a množstva formálnych prístupov k dramatickému textu je v knihe badať aj pestrý tematický rozptyl. Napríklad Gabriela Alexová v hre Nič proti dvojnohým píše primárne o vzťahu medzi ľuďmi a stromami. Personifikáciou rodiny bukov rozširuje naše pole empatie. Marek Godovič zase vo svojej dráme Temní turisti rozoberá dopad energetickej katastrofy na životné a sociálne prostredie – skrz príbeh o návrate mladomanželov do mužovho rodiska, kde kedysi vybuchol Zdroj a teraz je z neho park pre turistov, ukazuje, ako takáto katastrofa dokáže narušiť väzby v rôznych ekosystémoch. Napriek šírke tematického záberu zostávajú v atlase niektoré územia nezmapované.

Nezmapované územie

Theresa J. May vo svojej eseji Beyond Bambi: Toward a Dangerous Ecocriticism in the Thea­tre (Nielen Bambi: Na ceste k nebezpečnej ekokritike v divadle) z roku 2007 advokuje za prehĺbenie intersekcionálnej perspektívy v ekokritike: „Dôraz kladený na prienik ekologickej a sociálnej nespravodlivosti je formou odporu voči rétorike, ktorá aj naďalej stavia proti sebe životné prostredie a pracovné miesta, nároky miest proti právam vidieka a ochranu divočiny proti čerpaniu zdrojov. Zložité otázky tohto prieniku okrem toho narúšajú predstavu, že environmentalizmus je preslávenou súčasťou privilégia bielej rasy.“ Vychádzajúc z podobnej pozície mi v zborníku chýbali texty inšpirované napríklad postkoloniálnymi štúdiami, ktoré by mohli presnejšie pomenovať situáciu ľudí z globálneho Juhu a poukázať na európsku či západnú zodpovednosť za ňu.

V dvoch textoch sa objavuje táto téma v náznaku. Kamil Žiška v postmodernej adaptácii dobrodružného žánru Upgrade Jules Verne navádza ku kritike koloniálneho a industriálneho étosu z devätnásteho storočia. Jeho Phileasovi Smoggovi sa nepodarí uskutočniť cestu okolo sveta za osemdesiat dní kvôli tomu, že nastúpi na obrovský ostrov z plastových odpadkov: „Neprídete na čas, ani ­neskoro, lebo neprídete vôbec. Hľa, aká pointa bez pointy!“ Avšak jeho kritika zostáva v rovine naratívnej, kedy dekonštrukciou a kompiláciou verneovských trópov ukazuje, ako doteraz prebývajú v európskom kultúrnom povedomí.

K postkoloniálnej perspektíve sa približuje aj modelová hra Studňa Adriany Krúpovej o päťročnom pobyte v bunkri počas spoločenských nepokojov vyvolaných nedostatkom vody. Krúpová tematizuje xenofóbiu; výraznou postavou v dráme je Ahmed, ktorý sa počas celého diania neobjaví na scéne, no dcéry, ktoré ho pozorujú z podzemného bunkra periskopom, sa do neho zamilujú. Otec naopak za celú krízu so zásobami vody viní „Ahmedov“ a nedokáže sa vysporiadať s tým, že teraz bývajú na jeho území. Finálny obraz, v ktorom po piatich rokoch, počas ktorých izolovaná rodina pila otrávenú vodu, vychádza rodina naspäť na povrch, prináša katarznú inverziu. Ich koža zmenila farbu na zelenú a hneď po opustení bunkra sú hodení do pozorovacej väzby. Xenofóbia ako belošský fenomén je takouto inverziou delegitimizovaná, avšak o skutočnom živote ľudí vylučovaných z bielej spoločnosti sa v hre dozvieme veľmi málo.

V atlase taktiež absentuje intersekcionálny pohľad etnických alebo rasových štúdií, ktorý by v slovenskom kontexte mohol pomôcť pri vysporiadavaní sa s energetickou chudobou na prevažne Rómami a Rómkami obývaných častiach krajiny.

Kritika globálneho kapitalizmu

Z feministického pohľadu sa v zbierke nachádza jeden výnimočný text. Súkromná vojna socky T od Uršule Kovalyk je tragikomický príbeh Táne a jej mamy odohrávajúci sa v panelákovom byte uprostred developermi obliehaného veľkomesta. Uršuľa Kovalyk realistickým spôsobom privádza pozornosť k tomu, ako zásahy do prostredia, v ktorom žijeme, často najtvrdšie dopadajú na ženy a ľudí so zdravotným znevýhodnením. Jeden moment v hre túto tému veľmi citlivo a dôrazne zobrazuje. Ženy sa vracajú z nákupu a Táňa sa nemôže s mamou na invalidnom vozíčku dostať k dverám, lebo im prístup blokuje pristavené auto staviteľskej spoločnosti, a rozhoduje sa, či obísť celé parkovisko a nakloniť mamu na vozíku nebezpečne nízko dozadu, aby sa dostala cez vysoký obrubník na chodník k dverám z druhej strany. Hra otvára ekosomatické perspektívy, ako ich formuluje Matthew J. C. Cella v jeho eseji Ecosomatic paradigm in literature (Ekosomatická paradigma v literatúre), a je výborným príkladom toho, ako intersekcionálny pohľad dokáže obohatiť a „poľudštiť“ dramatickú zápletku. Dramatické finále, v ktorom sa ženy rozhodnú pre občiansku neposlušnosť a vniknú na stavenisko, aby poškodili stroje a prerušili výkopové práce, keďže je to jediná forma odporu proti developerovi, ktorá im zostala, je tak pôsobivým zachytením frustrácie a potreby bojovať za svoje právo na mesto uprostred bezmocnosti a ľahostajnosti v ich okolí.

Kritika globálneho kapitalizmu ako hlavnej príčiny súčasnej klimatickej katastrofy sa taktiež v zbierke objavuje len čiastkovo. Vhodným príkladom, ako sa vo viacerých hrách táto problematika tematizuje, je text Petra Janků Zlatá horúčka. Príbeh novinára, ktorý odkrýva snahu kanadskej ťažobnej spoločnosti použiť kyanid na ťažbu zlata v banskej oblasti Šturec, spája dokumentárne a fiktívne prvky, aby poukázal na prepojenia komunálnej, štátnej a súkromnej politiky. Avšak oveľa viac pozornosti venuje práve intrigám spojeným s mediálnou a mestskou politikou a mechaniku globálneho trhu ponecháva neodokrytú. Kanadská spoločnosť v príbehu vystupuje len ako vzdialená entita, ktorá nevedno prečo a ako spustila do pohybu celý politický proces na Slovensku, ktorého vyvrcholením je tragická smrť novinára.

V niečom symptomatická pre dnešnú dobu je v zbierke prítomná tak často skloňovaná kríza imaginácie. Napriek mnohým výborným textom, ktoré problematizujú vzťah človeka a prostredia, v ktorom žije, sa v zbierke nenachádza ani jedna utopická vízia budúcnosti. Akoby pozitívna budúcnosť, cesta z klimatického a politického marazmu súčasnosti nebola možná. Green Dráma je aj tak podstatným a prvým krokom (môžeme len dúfať, že z radu mnohých) smerom k funkčnej, esteticky pôsobivej a spoločensky uvedomelej ekodramaturgii. V dnešnom stave klimatickej katastrofy sa však už nemôžeme uspokojiť s každým ekologickým gestom. Ak k ekodramaturgii chceme pristúpiť konzekventne a kriticky, musí byť intersekcionálna, politicky angažovaná, priama a rázna.

Autor je divadelník.