V historii architektury vždy hrály důležitou roli utopie. V posledních desetiletích byly podrobeny kritice, která vychází ze zdánlivé nezpochybnitelnosti neoliberálního systému. Utopické náhledy přitom potřebujeme právě proto, že nám ukazují jiný, lepší svět, než je ten současný.
Keď sa povie utópia a mesto, do mysle sa nám vnoria rôzne obrazy mesta. „Zelené“ mestá budúcnosti, scény z filmu Blade Runner (1982) aj modernistické sídliská, kde sme mnohé vyrástli. Obrazy ulíc, budov, atmosfér či celých miest z vtáčej perspektívy sú odlišné nielen svojou formou. Ich rozdiely spočívajú hlavne v hodnotách a ideáloch o usporiadaní spoločnosti, pre ktorú boli myslené. Spoločnosť, ktorá žije v symbióze s prírodou, spoločnosť technologického pokroku či socialistická spoločnosť rovnosti, kde má každý prístup k bývaniu, odzrkadľujú svoje hodnoty vo fyzickej podobe miest. Každým rozhodnutím – či postavíme dostupné bývanie alebo hokejový štadión – reprezentujeme určité zmýšľanie o meste, a teda aj spoločnosti. Utópie sú akýmsi extrémom tejto dynamiky medzi myšlienkami o spoločnosti a ich zhmotnením v ideálnej forme mesta. Ich dôležitosť spočíva v tom, že nám umožňujú rozmýšľať o iných usporiadaniach spoločnosti, ako je tá súčasná. Médium mesta a architektúry nám umožňuje tieto iné svety vidieť, cítiť, zažiť, a tak lepšie uchopiť inak abstraktné idey. Vzťah utópie a mesta má dlhú históriu naprieč disciplínami architektúry, literatúry aj maľby. V tomto krátkom texte adresujem utópie z pohľadu mestského dizajnu, respektíve disciplín, ktoré navrhujú mestá, a predstavím kľúčové momenty tejto histórie, ktoré nám pomôžu pochopiť súčasný vzťah mestotvorby k utópiám.
Pýcha a pád
Hoci utópie miest a architektúry ostávajú často na papieri, existuje aj mnoho realizovaných alebo sčasti realizovaných projektov. Sláva utópií v architektúre na prelome 19. a 20. storočia kulminovala výstavbou modernistických sídlisk, ich demoláciou v druhej polovici 20. storočia a následnou stigmatizáciou utópií ako takých. Ale nepredbiehajme. Industrializácia a urbanizácia spoločnosti začiatkom 19. storočia vyvolala snahu odraziť razantné spoločenské premeny aj v predstavách o fungovaní spoločnosti ako takej. Jedným z prvých príkladov sú falanstéry Charlesa Fouriera, budovy pre sebestačnú pracujúcu komunitu, ktoré v sebe integrujú mestské a vidiecke aspekty produkcie a života. Model „záhradného mesta“ od Ebenezera Howarda z konca 19. storočia ponúka ďalšiu alternatívnu odpoveď na dobové otázky v podobe urbanizmu, ktorý integruje mesto a vidiek. Kľúčovým aspektom tejto utópie je tiež vlastníctvo pôdy a výroby v meste, čím hodnota vytvorená prácou zostáva vo vlastníctve pracujúcich, podobne ako vo falanstére. Tieto modely utópie sa podarilo čiastočne pretaviť do reality, napríklad v podobe Baťových industriálnych mestečiek.
Modernizmus začiatku 20. storočia nadväzuje na toto utopické premýšľanie a ďalej ho akceleruje aj vďaka technologickému pokroku a nutnej potrebe výstavby bývania pre ľudí sťahujúcich sa do miest za prácou. Architekt Le Corbusier je jednou z najvplyvnejších postáv tohto procesu. Jeho unité d’habitation, inšpirovaný falanstérou, tým, že v rámci jednej budovy kombinuje rôzne funkcie, napríklad bývanie a konzum, je považovaný aj za predchodcu paneláka. Sídliská ako urbanistický model zas vychádzajú z Corbusierovho „radiálneho mesta“, ktoré podobne ako „záhradné mesto“ priestorovo delí rôzne funkcie mesta, no na rozdiel od neho neuvažuje kriticky o vlastníctve a práci. Utópie a s nimi predstavy o ideálnej spoločnosti sa tak stávajú sčasti realitou, no zároveň sa z nich postupne stráca kritika kapitalizmu.
Aj keď sa sídliská stavajú dodnes v mnohých častiach sveta, na modernistické utópie sa už od šesťdesiatych rokov hľadí veľmi kriticky. V západnom svete sa v prostredí voľného trhu stali pre širokú verejnosť obrazom spoločenskej a triednej segregácie. Z utópií sa stali dystópie. Demolácia sídliska Pruitt-Igoe v USA roku 1972 nabudila kritiku aj v architektonických kruhoch, ktorá viedla k ukončeniu utopistického zmýšľania. Popredné osoby ako architekt Charles Jencks či teoretik Manfredo Tafuri kritizovali utopistické ambície architektúry, ktoré padli do rúk voľného trhu, stali sa jeho nástrojom, a tak prispievali k prehlbovaniu spoločenských problémov. Architektúra a urbanizmus sa podľa nich mali oslobodiť od potreby sociálnej imaginácie a vrátiť sa k uvažovaniu nad formou. Ich rola bola delegovaná na technickú, nie ideologickú službu pre spoločnosť. Táto konceptualizácia však nič nezmenila na realite vplyvu mestotvorby na spoločnosť. Vyprázdnením či „oslobodením“ týchto profesií od uvažovania nad spoločenskými otázkami sa paradoxne, no nie prekvapivo stali ešte lepším nástrojom voľného trhu alebo akejkoľvek ideológie.
Tvarovať každodennosť
Kritika modernizmu a utopického premýšľania v architektúre neboli jedinou odpoveďou na urbanizáciu. Radikálna vlna protestov koncom šesťdesiatych rokov priniesla svoje vlastné, často utopické predstavy o modeloch fungovania spoločnosti. Jednou z nich je napríklad abstraktný koncept „práva na mesto“, ktorý teoreticky spracoval a pomenoval francúzsky filozof a sociológ Henri Lefebvre v rovnomennej knihe Le Droit à la ville (1968). Prakticky sa koncept práva na mesto uplatnil napríklad v squattingových hnutiach, ktoré si obsadzovaním nevyužitých domov prakticky nárokujú priestor mesta. Rôzni aktéri týchto protestov sa často stali „klientmi“ architektov a architektiek, ktorí chceli naďalej zlepšovať spoločnosť. Skrze službu kritickým a radikálnym skupinám tak mohla architektúra ostať v role technickej služby a zároveň byť aj utopickým nástrojom pretvárania spoločnosti. V tejto klíme sa zrodila participácia a rôzne iné formy architektúry pre a s ľuďmi, dnes známe pod hlavičkou sociálneho dizajnu. Toto však neplatí pre československý kontext, kde je rok 1968 začiatkom normalizácie a kde dodnes niet dosť „radikálnych“ klientov.
Kritika utopistického zmýšľania hrá do karát hegemónii neoliberálnemu systému, ktorého mantrou je, že „neexistuje žiadna alternatíva“. A tak sa dnes architektúra zväčša zaoberá otázkami, ktoré jej podsúva status quo. Materialita budov a miest upevňuje neoliberálne fungovanie spoločnosti, ktoré sa stáva normalitou, z ktorej zdanlivo niet úniku. Ako údajne povedal ako prvý Fredric Jameson, dnes je jednoduchšie predstaviť si koniec sveta ako koniec kapitalizmu. Ľahké to nie je, ale dá sa to. Utópie môžu byť jedným z nástrojov, ako si iné svety predstaviť, a tvorba miest prostriedkom, ako aj začať budovať.
Architekti a architektky musia zobrať zodpovednosť za svoju rolu vo formovaní spoločnosti prostredníctvom svojej profesie. Ako spolutvorcovia a spolutvorkyne územných plánov, regulačných plánov alebo privátnych investícií tvarujú naše mestá, ktoré následne tvarujú našu každodennosť a spoločnosť. To je veľká zodpovednosť, ktorá nesmie byť odmietnutá dnes deklarovanou servisnou povahou povolania a plnením stanovených zadaní definovaných „zhora“. Naopak, musí byť formulovaná ako súčasť vlastnej politickej agendy. Nielen „výberom klienta“, ale aj spolupodieľaním sa na tvorbe politickej agendy.
Za inými svetmi
Namieste je otázka, aké utópie potrebujeme dnes. Ako je rozvinuté vyššie, to samozrejme závisí od toho, aký ideál spoločnosti máme. Ten náš je do veľkej miery ovplyvnený naším kolektívom Spolka. Náš postoj ovplyvňuje aj našu predstavu o utópiách ako takých. Tie nechápeme ako sociálne a materiálne perfektné uzavreté svety fungujúce iba vo svojich ideálnych podobách, akými boli napríklad modernistické projekty. Takéto utópie opisuje Lucy Sargisson ako koniec politiky, lebo sú zavreté akejkoľvek zmene. Koncept utópie chápeme skôr ako hnaciu silu, ktorá nás poháňa vopred iným svetom. Ako priestor pre kolaboráciu a diskusiu o našich ideáloch spoločnosti. Skôr než projektom tak utópia môže byť metódou, ako si predstavovať – slovami Henriho Lefebvra – možné, ktoré je len nateraz nemožné.
Autorky jsou architektky a městské designérky, členky kolektivu Spolka.