Nevyhnutnosť zmaru

S odstupom troch rokov sa s novou knihou nazvanou Medzi ruinami prihlásil Balla. Kto sleduje jeho písanie, solídne prístupné aj v češtine (naposledy to bol poviedkový titul Je mrtvý, 2018, česky 2021; viz A2 č. 23/2019), ten vie, že aj po štvrťstoročí publikovania je Balla jedným z mála slovenských prozaikov, na ktorých knihy sa oplatí nielen čakať, ale ich dokonca aj čítať a diskutovať o nich. Nový zručne napísaný fragmentárny román autor umiestnil do malomestského prostredia, v ktorom sme neprekvapivo svedkami všeobecného rozvratu, osobných tragédií, groteskných bizarností, smutno­-smiešnych kuriozít, surreálnych prestrihov a nekonečnej úzkosti z toho, kde a ako žijeme.

Obligátne o osamelosti

Balla si v priebehu rokov vytvoril nielen ustálený repertoár tém a prozaických postupov, ale aj – a možno najmä – osobité postavy dômyselných a súčasne frustrovaných samotárov, ktorí čelia absurdnostiam a trápnostiam života. Už kdesi na začiatku, teda v polovici deväťdesiatych rokov, autor inšpirovaný Franzom Kafkom alebo Rudolfom Slobodom pochopil, že najpresvedčivejší ako prozaik bude vtedy, keď bude lakonicky, vytrvalo a vyhrotene komentovať ľudskú existenciu, ktorá sa mu javí ako séria opakujúcich sa krachov. Je pochopiteľné, že ak sa niekde cíti komfortne, nie je veľa dôvodov na radikálne zmeny. Nedochádza k nim ani v ostatnom diele Ballových nekonečných dejín márnosti a strachu z nás samých.

Hlavná línia románu Medzi ruinami kmitá okolo postavy životom unaveného alkoholika s príznakovým menom Felešlegi (niektorí v ňom rozpoznajú odkaz na maďarský výraz pre čosi zbytočné), ktorý sa ruinuje nielen apatickým prístupom k problémom jeho psychia­trických pacientov, ale tiež vytrvalým pitím a osobnými traumami. Jeho osobný i profesijný život je teda logicky v troskách. Balla zobrazuje Felešlegiho neradostný život presvedčivo. Beznádej a osamelosť – lebo toto sú oporné body života tohto skrachovaného malomestského lekára, krčmového dumka a príležitostného spisovateľa – servíruje Balla ostrými a presnými vetami, ktoré bolia. Neraz na dobre zvolených miestach textu hravo ironizuje, aforisticky pointuje a surreálne mätie.

Aj keď sú základné charakteristiky Felešlegiho vcelku jasné, vo finále z knihy nevychádza ako jednoznačná postava. Možno ho ľutovať a nenávidieť súčasne, označiť ho za apatického stroskotanca, ale aj vnímavého a briskného človeka. Jednoznačná je však jeho životná stratégia, s ktorou nás viackrát nápadne obo­známi. „Priepasť sa prehlbuje. Padám do nej a ani sa nebránim. Lebo keď nie toto, tak čo? Zázrak zvaný život? Čo s takým zázrakom?“

Prepadnúť sa do seba

Jedným z dôležitých hlasov románu, ktorý sa ohlasuje listami adresovanými Felešlegimu, je postava Vargovej. Aj ona je stratená sama v sebe a svojsky volá o pomoc. V listoch, na ktoré nedostáva odpovede, rekapituluje vlastný neveselý život, adresuje Felešlegimu ostré výčitky, necitlivo mu pripomína jeho traumy (s ktorými nás tak oboznamuje), plytko kritizuje súčasnosť a nostalgicky a nekriticky sa obracia do prednovembrových čias. Ak bol zámer vytvoriť nesympatickú postavu, ktorej postoje a jazyk signalizujú, že veľa vecí nie je v dnešnom svete v poriadku a životné krachy ľudí nie sú výnimkami, ale skôr nevyhnutnosťou, tak Balla nepochybne uspel. Priestor, ktorý Vargovej obžalobám a obhajobám venoval, aj intenzita, s akou ju nemilosrdne skarikoval, svedčia o tom, že party tejto ženy nie sú len nejakým ornamentom či prostriedkom, ako presvedčiť tých, ktorí by snáď ešte neverili, čo všetko autor dokáže napísať. Balla karikuje často a dobre. No tu mám predsa len dojem, že na pílu zatlačil viac, než bolo treba, a rieši v jednej postave zbytočne veľa problémov naraz. Napodiv nestratila ani táto postava naliehavosť a o jej osobných úzkostiach nepochybujem ani na okamih. V konečnom dôsledku však Vargová vyznieva ako vešiak, na ktorý autor zavesil všetko, čo ho vyrušuje – od komunizmu a jeho mytológie cez rasizmus a šovinizmus nacionalistov až po hoaxy a dutý jazyk sociálnych sietí.

Balla sa ani v tejto knihe nestal optimistom. Neverí a pravdepodobne už nikdy neuverí v lepšie zajtrajšky. Neveria v ne ani jeho postavy, ktoré mu pod rukami programovo pustnú, izolované vo vlastných svetoch, rečiach a pózach. Zmar je nevyhnutný, nádej je v nedohľadne. Napriek tomuto neradostnému stavu má Ballovo intenzívne písanie o ruinách, ktoré z nás a našich svetov zostali, zvláštny šarm, ktorému je ľahké podľahnúť.

Autor je slavista.