Spevy o nových začiatkoch

Tohtoročný festival Wiener Festwochen sa niesol v dramaturgickej línii hľadania nových začiatkov, počúvania často marginalizovaných hlasov a skúmania kultúrnych či civilizačných predelov. „Musíme opustiť zabehnuté vzorce a vymyslieť nové. Je to dlhá tranzícia. Potrebujeme zmenu. Čo však treba zmeniť a ako si môžeme predstaviť ‚nové‘? Divadelné scény sú potenciálnou pôdou pre vznik tohto nového,“ píše riaditeľ Christophe Slagmuylder v úvodnom slove festivalového programu.

Spojivom medzi predstaveniami, ktoré sa odohrali počas piatich až šiestich týždňov a zaplnili desiatky kultúrnych priestorov po celom meste, bol hlas. Okrem rôznych zborov, opier, performancií poézie, teda ľudských hlasov, zneli aj hlasy rieky či umelej inteligencie. Carolina Nöbauer, jedna z dramaturgičiek festivalu, sa na otázku, ako prebiehal výber diel, vyjadrila, že tohtoročný program sa snažil sledovať trendy a pohyby v súčasnom svetovom divadle a práve hlas sa v procese kurátorovania vyjavil ako určitý návrat k prvopočiatkom divadla a rozprávačstva.

Wiener Festwochen má na stredoeurópskej festivalovej scéne špecifické miesto. Oproti iným, menším festivalom je jeho dlhodobým zámerom využiť financie na produkciu a koprodukciu nových diel. Aj tento rok preň vznikli nové performancie, inštalácie a happeningy od tvorcov a tvorkýň ako Romeo Castellucci, Slavs and Tatars či Suzanne Kennedy. Festival je takisto progresívny v intersekcionálnej politickej dramaturgii, ktorá je na stredoeurópskych javiskách stále nepríliš inte­grálnym faktorom výberu. Diela aj tento rok tematizovali posthumanizmus, feminizmus či postkolonializmus. Objavila sa však aj kontroverzia, ktorá nastolila otázky spojené so spoločenským pôsobením akcie.

Rapová kontroverzia

Otvárací ceremoniál, ktorý má formu koncertu na jednom z viedenských námestí a vysiela sa naživo v štátnej televízii, ponúkol priestor rakúskemu raperovi Yungovi Hurnovi. Následne sa proti tomu ohradil viedenský zbor Schmusechor, ktorý pozvanie na otvárací večer odmietol, keďže jeho členovia a členky nechceli zdieľať pódium s umelcom, ktorý má sexistické a rasistické texty. Festival sa však rozhodol rapera napriek tomu v programe ponechať – ponúka vraj hlas rôznym podobám kultúrneho kódovania.

Aj vďaka iniciatíve festivalu pritom v Belvederi vzniklo Österreichische Museum für Schwarze Unterhaltung und Black Music, ktoré vystavuje čierne umelkyne a umelcov a ponúka priestor pre kurátorky, ako sú Joanna Tischkau, Dalia Ahmed či Anta Helena Recke. Wiener Festwochen sa takisto spolupodieľal na organizácii „wikitonu“, ktorého cieľom bolo vytvoriť na wikipédii pre významné čierne hudobníčky stránky v nemčine. Ťažko hodnotiť komplexné spoločenské procesy a vzťahy, ktoré vedú k takto kontraindikujúcim výsledkom snahy jedného festivalu, no ponúka to možnosť zamyslieť sa nad porovnávaním odlišných foriem vplyvu. Na jednej strane je propagácia a legitimizácia sexistického a rasistického jazyka v rapovej piesni, ktorá je v jeden večer mediovaná státisícom, na strane druhej systematická organizácia priestoru, ktorá vedie k možnosti dlhodobo uchovávať a amplifikovať hlasy čiernych žien.

Posledným špecifikom viedenského festivalu je to, ako pristupuje k dramaturgii sprievodného programu. Okrem workshopov, výstav, diskusií, koncertov a prednášok každoročne facilituje aj program In the Field, ktorý dáva priestor umelcom zo strednej Európy na dva týždne sledovať fungovanie festivalu, zúčastniť sa generálnych skúšok, predstavení i separátnych debát s jednotlivými tvorivými tímami či s dramaturgickou radou festivalu, čím uvádza do diskurzu podnetný moment kontinuálnej sebakritiky.

V šume semiokapitalizmu

Veľmi provokatívne a aktuálne tento rok zarezonovala produkcia svetoznámeho austrálskeho divadla Back to Back, ktoré tridsať rokov pracuje na inkluzívnej dramaturgii a do všetkých pracovných pozícií integruje ľudí so zdravotným znevýhodnením, ľudí na autistickom spektre a neurodiverzných ľudí. V súčasnosti sa v umeleckom svete často opakujú témy posthumanizmu a umelej inteligencie, napriek tomu perspektíva, ktorú ponúka inscenácia Shadow whose prey the hunter becomes (Tiene, ktorých korisťou sa stáva lovec) znela sviežo, dokonca objavne. Obecenstvo sa ocitá na nekonkrétnom verejnom zhromaždení – možno ide o domovú schôdzu, možno o verejnú debatu na magistráte. Každopádne dvaja herci a jedna herečka (Simon Laherty, Scott Price, Sarah Mainwaring) sedia na stoličkách na pódiu a facilitujú imitáciu stretnutia, ktoré by vo „fungujúcej demokracii mohlo nastať“, ako sa píše v bulletine. Cez príklady, príbehy a otázky o sexuálnej integrite a právach zdravotne znevýhodnených otvárajú témy osobnej a kolektívnej zodpovednosti. V jednom momente sa Scott Price pýta, či je v poriadku, že má rád Michaela Jacksona. Či by si ho mohol pustiť. Sarah Mainwaring mu na to odpovedá, že podľa nej je to nevhodné. Nestála dramaturgia predstavenia vo veľmi ležérnom tempe ponúka možnosť s ľahkosťou prechádzať od témy k téme. Celý čas máme pocit, že všetko, čo počujeme, je síce veľmi podstatné, no akoby neuchopiteľné. Žiadnej pálčivej spoločenskej téme nie je daná dostatočná váha ani priestor, a tak jednotlivé hlasy zanikajú v informačnom šume semiokapitalizmu.

Umelá inteligencia hrá v inscenácii zaujímavú rolu: ponúka transkripciu hovoreného textu. V určitom momente sa jeden z performerov otočí na titulkovač a pýta sa ho, či je tam preto, lebo má rečovú chybu v dôsledku svojho autizmu. Otázky spojené so zdravotným znevýhodnením sa otvárajú opakovane. Predtým ako sa má zhromaždenie začať, chcú dať dvaja herci priestor herečke Sarah Mainwaring a pýtajú sa jej, ako by ju mohli predstaviť. Ona hovorí, že určite nie ako zdravotne znevýhodnenú. Ak, tak ako neurodiverznú. To jedného z hercov nahnevá, vyčíta jej, že sa od neho dištancuje, veď on je na spektre, a má teda „mental disability“.

Hodinové predstavenie je pretkané opakujúcou sa otázkou do obecenstva, či to už pochopili. Scott Price hovorí svojmu kolegovi, že musí používať kratšie slová a hovoriť pomalšie. Že obecenstvu to ešte stále nedochádza. Vo vzduchu visí otázka. Kompozícia tvaru a časté zmienky o elitách spoločnosti, využitie umelej inteligencie a spomenuté konšpiračné teórie navádzajú k interpretácii, ktorá sa na úplnom konci vysloví: veď vy všetci budete o chvíľu tí „mentálne zaostalí“ (keď si dajú bohatí ľudia do mozgov implantovať čipy s AI).

Poézie a hlas odporu

Hlas ako médium spoločenskej kritiky, revolty, subverzie či lamentu sa objavuje v poetickej kompilácii Kate McIntosh To Speak Light Pours Out. V nej sa prepletá polyrytmický viachlas štyroch žien, každej z inej krajiny, iného pôvodu, ktoré spolu hrajú na jednu biciu súpravu. Minimalistická javisková akcia, jednoduché performatívne a tanečné kreácie s časťami bicích dopĺňajú afrofuturistické, queerfeministické a básnické texty. Hlasy autoriek a autorov ako Paul B. Preciado, Seloua Luste Boulbina či Donna Haraway metapoeticky rozprávajú o potencialite revolúcie v hlase, o hlasivkách ako orgáne zmeny, o sile spevu a o histórii, ktorá je vlastne len prepletaním komplementárnych rytmov dialógu. Rozprávajú o potrebe slobodného tela, slobode pomenovania seba, o útlaku. Kričia a spievajú. V obecenstve vibruje manifestačná atmosféra. Frustrácia z politickej stagnácie a regresu sa na javisku plnohodnotne a formálne čisto ventiluje. Z diela vystupuje potreba kolektívneho počúvania. „Slová sú vlhké a bohaté a plné moci. Slová, ktoré tvoria svety,“ opakujú sa verše Rebeccy Tamás. Okrem politickej agitky je zámerom performancie aj preskúmať fenomenalitu hlasu ako nástroja. Zvuková poézia pracuje s celou škálou individuálnych hlasových registrov performeriek. Pracuje s deformáciou hlasu, zrozumiteľnosti a slova, odkrýva možnosti hlasového prejavu.

Festival Wiener Festwochen tento rok ponúkol desiatky inscenácií a performancií na svetovej úrovni. Preskúmal tému hlasu z mnohých perspektív a pýtal sa podstatné otázky. Kto má rozprávať a kedy? Kto má na to práva? A kto možnosti? Čo je to vlastne za akt prehovoriť?

Autor je divadelník.