Ľavicovosť je stále na obtiaž

Z jakého důvodu má dnes smysl číst knihu bell hooks Feminizmus do vrecka [Feminism Is for Everybody, 2000; slovensky 2013]?

Knižka Feminizmus do vrecka je súhrnom, je to zhutnený text, s ktorým sa dá dnes pracovať rovnako ako v čase jeho vzniku. Každá žena si vzhľadom na životné skúsenosti v rôznych etapách svojho života v tej knihe nájde rôzne veci. „Do vrecka“ ale neznamená žiaden digest a už vôbec nie mainstream. Napísala ju filozofka, ktorá nepatrila do väčšinovej spoločnosti, od mladosti cítila v tomto svete nepohodu, preto odvrávala, búrila sa. A preto treba túto knihu čítať. Jednak sa s ňou premýšľajúce a nespokojné ženy môžu v mnohom stotožniť, prekvapivo si v nej nájdu aj témy, ktoré sa vo verejnom diskurze s feminizmom nespájajú, napríklad láska, manželstvo, rodičovstvo, spiritualita. Kniha vie nadchnúť, nie nadarmo má podtitul O zanietených politikách. A je veľmi inšpiratívna v odvrávaní. Lebo aj tomu sa treba naučiť. Knihy bell hooks sú tu s nami. Je tu jej hlas, jej menšinová skúsenosť ženy, ktorá chápala neprivilegované postavenie. Možno sa k nej vzťahovať a inšpirovať sa ňou. Pravdaže, subverzívnej reflexie nikdy nie je dosť. Nemyslím si, že od mladších žien nepočuť odvrávanie. Napokon, bell hooks nebola samorastom. Vyšla zo ženského hnutia, zo spoločnej skúsenosti. A ktorákoľvek z nás a vás sa toho môže kedykoľvek chopiť. Odmenou však nie sú vždy lajky na facebooku, ale často aj ostrakizácia spoločnosti. Ale to k tomu patrí.

Proč jste ve feministické organizaci Aspekt z několika desítek knih, které hooks napsala, vybrali k překladu právě tento text? A proč jde stále o jediné autorčino dílo, které máme v československém prostoru přeloženo?

V Aspekte vydávame knihy, ktoré nás očaria a ktoré chceme sprístupniť všetkým, čo o to stoja. Ale zároveň musíme brať ohľad na svoju kapacitu všetkého druhu – časovú, fyzickú aj finančnú. Určite by stálo za to preložiť a vydať mnohé knihy bell hooks, ale to by sme museli žiť v spoločnosti, ktorá je pre tieto knihy „priepustná“. My sme hľadali niečo ako „feminizmus v kocke“, a tak padla voľba na tento titul. Samozrejme, bell hooks nepíše jednoduché ani zjednodušujúce knihy, čiže to zas také ľahké nebolo, a ani zásah nebol sprvoti taký, aký by sme si priali. Jednoducho, ak niečo ponúkate spoločnosti, tá musí byť aspoň trochu pripravená. Na Slovensku vyšlo už zopár vynikajúcich kníh z rôznych oblastí a z rôznych jazykov – za mnohé napríklad Susan Faludi V tmavej komore, ale aj ďalšie, ktoré sa úplne stratili, lebo naše „elity“, ktoré určujú, čo si treba všimnúť, majú veľa slepých škvŕn. Ešte aj dnes to majú u nás jednoduchšie mainstrea­mové knižky o feminizme na úrovni článkov z prvého čísla Aspektu v roku 1993, veď vďaka aj za to. Aj keď to už nie je moja šálka kávy niekoľko desaťročí aj preto, že práve zjednodušovanie je pri rodových témach nesmierne nebezpečné a kontraproduktívne. Bell hooks nie je jednoduchá. Je krištáľovo priezračná, a aj preto sme sa pre ňu rozhodli.

I překládání nebeletristické literatury vyžaduje proniknout do stylu autora či autorky. Můžete charakterizovat, co podle vás činí styl psaní bell hooks tak specifickým?

Je to štýl ženy, ktorá má veľkú a mnohorakú skúsenosť s formulovaním politických, spoločenských otázok, ktorá pracuje s ľavicovými myšlienkami. Jej pohľad na tieto problémy je ľavicový a v našom priestore je ľavicovosť stále na obtiaž – čím ďalej späť do ponovembrovej minulosti, tým viac na obtiaž bola. Mne sa jej postoje i jazyk páčia aj preto, lebo mám rada istý typ radikality. Ale musela som veľmi premyslene pracovať s každým slovom a vetou, aby som nepopudila povrchných. To bolo najťažšie. Ublížila by som autorke, lebo ona naozaj nemá nič spoločné s tým, že my sme sa tu za tridsať rokov nevyrovnali s vlastnou skúsenosťou s totalitnou propagandou sovietskeho typu. Konkrétne príklady si už neviem vybaviť, išlo určite o slová, ktoré by významovo sedeli, ale u nás evokujú zašlú dobu z čias štátostrany a štátneho socializmu, mnohé sa týkali oblasti práce. Také slová a súslovia či štylizácie viet by mali v sebe nánosy, ktoré sa raz stratia, ale ten čas nenastal, lebo samo od seba to nejde.

Bell hooks kritizovala mnohé podoby feminismu, především ty, které byly spíše reaktivní – popisovaly problémy, ale nedokázaly nabídnout vize, řešení či alternativní uspořádání společnosti. Objevují se feministické proudy, které přinášejí vlastní řešení problémů, a pokud ne, co je překážkou?

Chápem to tak, že každá kritika v rámci feminizmov je príspevkom do diskusie a rozšírením zorného poľa. Ďalšie a ďalšie ženy pridávajú svoju skúsenosť, diskutujú, hádajú sa, možno aj popierajú. Bell hooks nepatrila k bielej strednej vrstve a mala dosť odvahy pomenovať obmedzenia, ktoré so sebou nesie náhľad na svet z tejto pozície. Áno, feminizmy sú do veľkej miery reaktívne, lebo reagujú na ženské skúsenosti s patriarchátom v rôznych oblastiach, postaveniach, v rôznych telách. Moje kapacity a kompetencia za toto nesiahajú. Nikdy som feminizmy nebrala tak, že zmenia svet odrazu a hneď. Je to reflexia spoločnosti, v ktorej žijeme, motáme sa v problémoch, ktoré niekedy nevidíme, a je úžasné, keď sa nájde osoba, ktorá nám všetkým rozšíri obzor aj za cenu toho, že si uvedomíme, že náš pohľad bol obmedzený. Pre mňa je zmenou už to, že sa mi rozjasní a vidím, chápem, čo som nevidela. Možno som paradoxne ženou, ktorú by bell hooks kritizovala, ale to je úplne v poriadku.

A ve Will to change [Vůle změnit se, 2004] přímo říká, že se její posluchači smějí, když použije popisné spojení „imperiální rasově nadřazený kapitalistický patriarchát“. Co by se muselo podle vás stát, aby mluvčí, která kritizuje patriarchát, byla brána vážně a nemusela v prvé řadě přemýšlet o tom, jak dostat publikum do stavu, kdy vůbec naslouchá?

Smejú sa na vlastnú škodu. Slová, ktoré pomenúvajú isté javy jasne a radikálne, sa nemusia v mysli ľudí, ktorí neprežívajú ten problém akútne, stretnúť s pochopením, ale to neznamená, že tie javy neexistujú. Je nepríjemné zažívať výsmech, nepochopenie, ale ono nie vždy to tak zostane, len niekedy už nie sme pri tom, keď tým ľuďom dôjde, že sa smiali nepatrične. S tým sa nedá veľa robiť. Mňa teší, že veľmi veľa žien aj mužov bell hooks pochopilo, dokonca aj v tejto časti sveta. A to už je čo povedať.

Váš román Naničhodnica (2020), který odkrývá odvrácenou tvář takzvaně fungující společnosti – chudobu a sociální vyloučení, samotu z nich plynoucí –, ukazuje, že i vy jako autorka jste sociálně vysoce vnímavá. Může vůbec být skutečný feminismus pravicový?

Zatiaľ som sa nestretla s feminizmom, ktorý by bol pravicový a zároveň by nejakým podrazáckym spôsobom nepodrýval ženskú skúsenosť a perspektívu a nebol by ideologickým pilierom patriarchátu. Hovorievali sme si v Aspekte často, že keby bola na Slovensku normálna politická situácia, asi by sme volili ľavicové strany, Stranu zelených a podobne. Ale normálna situácia u nás nikdy nebola a neviem, či niekedy bude. Takže som sa vždy snažila voliť strany, ktoré sa tvárili ako občianske, hoci v praxi mali často ďaleko od akýchkoľvek ideálov či reflexií spoločenského života a v téme rodových otázok boli ich rozhodnutia buď nijaké, alebo zlé, prípadne ešte horšie.

Čo s tým môžem robiť? Jedna vec je, že idem k voľbám a potom si zúfam, druhá vec je, že píšem, prekladám a prispievam tak k spoločenskej diskusii a k nejakej senzitivizácii, dávam do ponuky aj iné veci, než aké tu bežne sú. Niečo sa zmení a niečo zatiaľ nie. V mladšom veku som do odvrávania – papuľovania išla vždy s veľkou vervou a naučila som sa to od feministiek. Bez nich by som bola submisívna, ustrašená a vnútorne veľmi nespokojná. Takže dôležité je tiež vedieť, že aj pred nami boli ženy, ktoré veľa urobili, zostali po nich pre nás mnohé výdobytky a ich mená sa niekedy aj celkom stratili a tak by to nemalo byť. Meno bell hooks, aj keď trvala na tom, že sa má písať malými písmenami, sa, dúfam, nestratí. Ona sama svojím menom nadväzovala na svoju ženskú rodinnú genealógiu a už aj to je dobrý príklad. Príklad veľmi dobrej praxe.