Kresba Eliška Plyš
Keď vo veku 69 rokov 15. decembra 2021 zomrela bell hooks, nedalo sa nespomenúť si na jej úvahu, ktorou sa bránila obvineniam z toho, že píše priveľa. Hooks svoju prvú teoretickú knihu Ain’t I a Woman? Black Women and Feminism (Či nie som žena? Čierne ženy a feminizmus, 1981) začala písať ako devätnásťročná a do konca života napísala približne štyri desiatky kníh. Úctyhodné číslo. Keď vysvetľovala, prečo píše tak veľa, uviedla, že život je krátky, obzvlášť život černošiek a černochov. Preto treba písať: pre seba, do denníka, do šuplíka, a nenechať sa trikrát núkať publikovať. Ak myslíš, že máš čo povedať, neotáľaj s tým. Píš, odkazuje nám bell hooks.
Lebo tak veľa toho zostáva nenapísaného. A pritom – veľa sa píše a veľa sa aj vydáva. No koho životy a akú spoločnosť pomocou kníh spoznávame? Bell hooks ešte aj v osemdesiatych rokoch, teda dve desaťročia po Pochode na Washington za prácu a slobodu a viac než desaťročie po vzniku hnutia za oslobodenie žien v Spojených štátoch amerických, chýbal v spoločnosti hlas černošiek a hlas ľudí z triedy pracujúcich. Podobne ako jej učiteľka Tillie Olsen skúmala povahu tohto literárneho mlčania a umlčiavania a podobne ako Carolyn Steedman samozrejmý predpoklad feministického sesterstva komplikovala tým, že hlas dávala práve černoškám a chudobným ženám.
Bell hooks si bola veľmi dobre vedomá toho, že by sa poľahky mohla stať „token Black woman“, teda práve tou jednou černošskou feministickou teoretičkou, ktorá bude pozývaná do panelových diskusií a ktorej úlohou bude reprezentovať zmierlivú tvár utláčaných. Vedela, že ak by sa naučila hovoriť akademickým jazykom plným žargónu, skrátila preťahované samohlásky charakteristické pre jej južanský prízvuk, znížila tón svojho hlasu tak, aby ani v šesťdesiatke neznel ako hlas zvedavej mladej ženy, tak by bez váhania zapadla do černošského establišmentu. Mohla by užívať privilégiá, ktoré získala svojou tvrdou prácou. Musela by im však obetovať svoju nekonformnosť a istú mieru osobnej anarchie.
Miesto toho si zvolila, že bude písať zrozumiteľne pre čo najširšie publikum a že aj feminizmus, ktorý bude hájiť, bude feminizmom pre čo najširšie vrstvy žien. Pre tie, čo vidia zmysel života v dobre platenej profesionálnej práci, ale aj pre tie, ktorých život napĺňa predovšetkým starostlivosť o rodinu. Preto jazyk bell hooks môže pre niekoho znieť až príliš jednoducho, možno dokonca banálne. Vezmime si len názvy niektorých jej populárnych kníh – All about Love (Všetko o láske, 1999) či Feminizmus do vrecka (2000, slovensky 2013). Na prvý pohľad vyzerajú ako svojpomocné príručky, čo v krátkych kapitolách, bez poznámkového aparátu, podajú návod na to, ako dobre žiť. Hoci sa aj bell hooks vedome vzdala predvádzania svojho expertného vedenia (o erudovanosti tejto absolventky Stanfordu a profesorky na Yale či New School pritom pochybovať nemožno), jej knihy to neurobilo jednoduchšími. Ich prístupný jazyk totiž hovoril o ťažkých veciach.
Vládnuci poriadok dnešných spoločností pomenovala ako imperialistický, belošsky šovinistický, kapitalistický patriarchát. Komplexnosť systémov nadvlády a ich vzájomné prepojenie rozplietala postupne a názorne, napríklad pomocou kritiky mediálneho zobrazovania černošských žien aj mužov. Keď celý feministický svet oslavoval rázne vyrovnanie sa Beyoncé s neverou jej manžela Jay Z-ho na albume Lemonade, bell hooks skonštatovala, že speváčka na nahrávke určite vynikajúco zarobí, ale predáva na ňom fantázie. Tento fantazijný feminizmus na otázku Who run the world? odpovedá pokrikom Girls! Kladie dobrú otázku, keď sa pýta na to, kde prebýva moc, no jeho odpoveď je pričarovaná zo sféry hudobno-filmových ilúzií, ba možno ešte horšie, pričarováva ju falošné vedomie.
Pritom schopnosť porozumieť podmienkam našich životov podľa bell hooks nepochybne máme. A skúsenosť útlaku niektoré a niektorých z nás dobre vybavuje k tomu, aby sme sa nezdráhali tento osobne prežívaný útlak pomenovať. Pre príklad toho, že tento proces pomenovávania a ozrejmovania sveta, v ktorom žijeme, je prirodzený, sa bell hooks vrátila do svojho detstva. V rasovo segregovanom meste na juhu USA, v rasovo segregovanej škole a v chudobnej rodine so siedmimi deťmi bola tou, kto neustále kládol otázky a odvrával. V svojej zvedavosti však zostala najmä rodičmi nepochopená a stala sa terčom otcovho násilia.
V texte Theory as Liberatory Practice (Teória ako oslobodzovacia prax, 1991) bell hooks píše: „Vyrastala som bez pocitu, že by som mala domov. Útočisko som našla v ‚teoretizovaní‘, v snahe pochopiť, čo sa deje. Našla som miesto, kde som si mohla predstavovať možnú budúcnosť, miesto, kde sa život mohol žiť inak. Táto ‚prežívaná‘ skúsenosť kritického myslenia, uvažovania a analýzy sa stala miestom, kde som pracovala na tom, aby som vysvetlila svoju bolesť a aby som sa jej zbavila. Táto skúsenosť ma naučila, že teória môže byť miestom, kde dochádza k uzdraveniu.“
Je to zvláštna predstava, že teória lieči a oslobodzuje. Mnohé teórie dnes presvedčivo a výstižne popisujú svet a diagnostikujú jeho problémy, často však neponúkajú vízie. Ak ale dobré teórie kladú veľké otázky a odpovedajú na ne tak, že menia pohľad ľudí na svet, tak je vari namieste očakávať, že zmena pohľadu na to, čo je, zapríčiní aj iné videnie budúcnosti. Bell hooks nabádala k tomu, aby feminizmus aj ďalšie hnutia za sociálnu spravodlivosť prekračovali horizont bezprostrednosti a stali sa viac „vizionárskymi“.
Sú tieto vízie v našich silách? Bell hooks by možno odpovedala slovami svojej obľúbenej poetky Emily Dickinson: „Co dokážu – to chci,/ byť je to malé jako narcisy./ Co ne – jak tohle zmoct,/ nesmí být známo pro možnost.“
Autorka je filosofka a feministka.