Kresba Barbora Müllerová
V prvej polovici septembra vyšla v slovenskom Denníku N analýza dát, zozbieraných v rámci priebežného výskumu Ako sa máte, Slovensko?, ktorý vznikol v roku 2020 v spolupráci Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied a agentúr MNFORCE a Seesame, aby skúmal postoje slovenskej spoločnosti k aktuálnym témam. Tentoraz jeho výsledky rezonovali viac než obvykle, pretože hlavným zistením bolo, že – slovami Daniela Kerekesa z Denníka N, ktorý analýzu dát z projektu vyhotovil – „na Slovensku prevažuje želanie, aby vojnu vyhralo Rusko“. Podľa Kerekesovej interpretácie si ruské víťazstvo želá 52,1 percenta opýtaných, pričom víťazstvo brániacej sa Ukrajiny iba 30 percent. To pôsobí ako skutočne dramatické zrkadlo – predovšetkým pre demokraticky orientovanú časť spoločnosti, ktorá žila v presvedčení, že okrem prorusky ladených ostrovov negatívnej deviácie je jej proukrajinský sentiment určujúci pre všeobecný postoj k ruskej agresii na Ukrajine.
Ak sa však pozrieme na dáta a kontext ich zberu detailnejšie, dramatická figúra 52,1 percenta, ktorá umožňuje hovoriť o „väčšine“ Slovákov a Sloveniek ako „želajúcich si ruské víťazstvo“, pôsobí o čosi menej katastrofálne. Pomerne závažný problém totiž nastal pri samotnej interpretácii dát, keď autor analýzy zaradil respondentky a respondentov (registrované na jemnej 10-bodovej škále, kde 1 znamená podporu Ruska a 10 podporu Ukrajiny), ktorí si zvolili hodnotu 5 (technicky na ruskej strane stupnice), medzi podporovateľov ruského víťazstva. Je však pravdepodobné, že túto hodnotu si ľudia volili ako stredovú, teda alternatívu k „neviem“ či vyjadrenie toho, že im na výsledku nezáleží – hlavne, nech je po vojne. V júli, keď bol zber dát realizovaný, ešte nedošlo k ukrajinskej protiofenzíve a časť spoločnosti sa pod vplyvom dojmu jednoznačnej ruskej prevahy a hroziacej krízy možno prikláňala práve k názoru, že vojna sa má skončiť čo najrýchlejšie, a teda ruským víťazstvom. V každom prípade, ak na základe tohoto zarátame medzi jednoznačných podporovateľov jednotlivých strán len tých, ktorí označili jednoznačnejšie voľby, dostaneme o niečo vyrovnanejšie čísla: 25,5 percenta pre Ukrajinu, 32,4 percenta pre Rusko a 42,1 percenta tých, ktorí nevedia alebo im na výsledku nezáleží. Aj napriek tejto korekcii však zostáva faktom, že takmer tretina slovenskej populácie podporuje ruskú agresiu na Ukrajine, respektíve dúfa v ruské víťazstvo – a že tento podiel je v populácii vyšší ako podiel tých, ktorí si želajú víťazstvo Ukrajiny.
Čomu môžeme takúto mieru podpory Ruska na Slovensku pripísať? Nepochybne pôjde o komplex efemérnych aj dlhodobých faktorov – jedným z markantných signálov je napríklad rastúca túžba po vláde silného lídra bez parlamentu, ku ktorej sa hlási podľa viacerých výskumov zhruba polovica opýtaných (číslo narástlo z 25 percent v roku 2020 na takmer 50 percent v 2022). Medzi týmito faktormi však vyniká jeden, ktorý je relevantný aj pre český verejný diskurz: konzervatívny obrat časti slovenskej ľavice. Ak sa totiž pozrieme na dáta bližšie, najtvrdšími fanúšikmi ruského víťazstva sú voliči a voličky fašistickej Republiky a pôvodne sociálnodemokratického Smeru-SD. Tak to bolo ostatne už v marci 2022, keď práve elektorát týchto dvoch nepravdepodobných partnerov (ešte pred pár rokmi Smer-SD Ficovými ústami budoval „hrádzu proti fašizmu Kotlebovej ĽSNS, predchodcu Republiky) súhlasil v prieskumoch s tvrdením, že iniciátorom vojny na Ukrajine nie je Rusko, ale USA či Ukrajina samotná.
Smer, ktorý do politiky vstúpil ako ľavica „tretej cesty“, sa už s utečeneckou krízou v roku 2015 začal obracať smerom ku konzervatívnemu národovectvu. Silnú trakciu nadobudol tento pohyb po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018, keď predseda Smeru a vtedajší premiér Robert Fico naplno prebral rétorický repertoár a konšpiratívne myslenie extrémnej pravice a z organizovania protestov, ktoré viedli k jeho pádu, obvinil Georgea Sorosa a americkú ambasádu. Záverečnú piruetu potom Smer a Fico realizovali po voľbách 2020, ktoré zo Smeru spravili opozičnú stranu a k moci priviedli Igora Matoviča. Po oddelení liberálnejších síl Smeru do strany Hlas pod vedením Petra Pellegriniho začal Smer s agresívnou pouličnou politikou, ktorej hlavným motívom bol boj proti koronavírusovým opatreniam a šírenie konšpirácií o pôvode vakcín, spolu s čoraz radikálnejšou rétorikou (o novinároch hovorí Fico ako o „Sorosovej čriede prasiat“, obvyklé sú aj útoky na LGBT ľudí). Jej súčasným vyvrcholením je úplná absorpcia ruského propagandistického naratívu o úlohe USA a NATO pri údajnej provokácii Ruska k útoku, vrátane extrémnych konšpirácií o ukrajinskom mučení detí na Donbase po roku 2014. Spolu s fašistickou Republikou sú dnes politici Smeru najväčšími popularizátormi ruskej propagandy.
Ak sa teda pýtame, prečo je tretina Slovákov a Sloveniek dnes na strane Ruska, značnú úlohu hrá konzervatívny obrat lokálnej ľavice – práve taký, aký dnes aj v Česku propagujú niektorí intelektuáli (povedzme Petr Drulák). V prípade Smeru, ktorý ešte pred niekoľkými rokmi chcel patriť do „jadra EÚ“, prišlo k extrémnemu odklonu od princípov demokratickej ľavice smerom cez konzervatívne ladené témy (protiutečeneckú a antiLGBT rétoriku), ktoré stranu viedli k pomerne rýchlej konvergencii s jej pôvodnými ideologickými protivníkmi v podobe kotlebovských (ĽSNS) a postkotlebovských fašistov (Republika) a extrémne aktívnej (a agilnej) agitačnej práci najprv proti koronavírusu a dnes aj v prospech ruských záujmov. Z pôvodne ľavicovej strany sa tak postupne stala najaktívnejšia sila proruského národoveckého extrému na Slovensku. Nie je to, samozrejme, celý príbeh – je to však jeho nezanedbateľná časť.
Autor je sociolog a básník.