Jakým způsobem máme nahlížet dílo Jožky Jabůrkové, aniž bychom sklouzli ke schematické kritice nebo heroizaci? Jako zásadní se ukazuje její pochopení, že třídní vědomí žen není nic, co by existovalo předem – a proto se jej snažila budovat z pozice redaktorky časopisu Rozsévačka.
Do problematizácie odkazu Jožky Jabůrkovej (1896–1942) možno vari najlepšie vstúpiť prostredníctvom filmu Juraja Herza Zastihla mě noc (1986). Biografia Jabůrkovej je tu podaná retrospektívne a s vysokou dávkou expresivity. Od momentu uväznenia tejto komunistky, novinárky a organizátorky a jej odvlečenia do koncentračného tábora Ravensbrück, kde napokon aj zahynula, sa farebnosť filmu mení zo žltooranžovej na modrú či modrosivú. Život Jabůrkovej nemožno vnímať bez jeho meniacich sa reprezentácií, podobných farebným filtrom vo filme.
Asi len to, že nemala príležitosť stať sa priamou budovateľkou štátneho socializmu v gottwaldovskom Československu, ju uchránilo od zaradenia medzi „komunistky s fanatizmom v srdci“, ako o členkách Komunistickej strany Československa píše Jiří Pernes. No i tak si ju v tomto rade vieme predstaviť. Keď autor tvrdí, že ženy vraj kvôli svojej „citovosti“ podliehajú komunizmu nekriticky až fanaticky, rozvíja rodovo diferencovaným spôsobom dehonestačný antikomunistický naratív charakteristický pre postkomunizmus. Nelíši sa tým od generácií mužov (komunistov nevynímajúc), podľa ktorých sa ženy pre „riadnu“ politiku nehodia. Kde muži racionálne politicky riadia, ženy sa vraj svojou emocionálnosťou nechajú zaslepiť a len nasledujú tých, ktorí pred nimi metodicky kliesnia cestu.
Na opačnom konci vypovedania o Jabůrkovej stoja oslavné knihy Marty Pilnej (Reportáž o novinářce, 1959) a Boženy Holečkovej-Dolejší (Komunistická novinářka Jožka Jabůrková, 1978), ktoré Jabůrkovú heroizujú, presnejšie, robia z nej „hrdinku bez pátosu“. Ako píše historička Daniela Poláková v svojej analýze textov o Marii Kudeříkovej (Marie Kudeříková. Životnost mýtu a lidské zkušenosti, 2017), tieto príbehy o hrdinstve komunistiek a komunistov vznikali podľa šablóny a prispievali k štátnosocialistickej mýtotvorbe. I tak by ich však bolo potrebné bližšie skúmať a vidieť, ako sa vynárajú pri rôznych príležitostiach a formujú historickú pamäť. Takúto prácu vo vzťahu k československým ženám väzneným v koncentračnom tábore Ravensbrück robí v knihe Zpřetrhané životy (2021) historička Ústavu pro studium totalitních režimů Pavla Plachá. A podobnú perspektívu by bolo treba uplatniť na „druhé“, diskurzívne životy ďalších komunistických aj nekomunistických ženských politických osobností – nielen Jožky Jabůrkovej, ale aj Marie Švermovej či Milady Horákovej.
Koniec sabotáže
Ako sa priblížiť k Jabůrkovej tak, aby nebola terčom schematickej kritiky ani oslavovania? Navrhujem, aby sme sa na ňu pozreli „načerveno“, videli (ju) „rudě“. Teda rovnako vášnivo a zaujato, ako keď horíme spravodlivým hnevom, a z pozície feministiek, žien, ľudí na ľavici.
Z tohto hľadiska nie je také dôležité pôsobenie Jabůrkovej ako telovýchovnej pracovníčky medzi mládežou, vo Federovaných dělnických tělocvičných jednotách, ani jej vychovávateľské a ďalšie rozmanité pracovné skúsenosti. Pohľad „načerveno“ ako zásadnú ukazuje jej redakčnú, autorskú a organizačnú prácu v hlavnom tlačovom orgáne československých komunistiek, v časopise Rozsévačka. Jabůrková doň nastúpila v roku 1929 potom, čo v KSČ prevládlo gottwaldovské krídlo a z vedenia časopisu (vtedy ešte s názvom Komunistka) bola odstránená Helena Malířová, ktorá sa spolu s ďalšími šiestimi spisovateľmi (o. i. Mariou Majerovou či S. K. Neumannom) postavila proti novému vedeniu strany. Za vstupom Jabůrkovej do časopisu stála aj Marie Švermová, ktorá sa podľa svojich Vzpomínek (2008) s Jabůrkovou stretla na školeniach žien organizovaných Ženoddielom v Československu a neskôr na politických školeniach v Moskve. Medzi obomi ženami sa rozvinulo priateľsko-súdružské puto i v súkromí. Istú dobu aj so svojimi partnermi zdieľali spoločnú domácnosť a Jabůrková sa starala o dcéru Švermových Jurku. Tá je aj predlohou pre hrdinku detskej knihy Evička v zemi divů (1932).
Ženoddiely boli v krajinách, kde pôsobila Kominterna, organizačnými centrami, zameranými špecificky na získavanie podpory žien. V Československu zriadenie celoštátneho Ženoddielu podľa Švermovej pamätí znamenalo koniec „sabotovania“ ženských aktivít zo strany mužského vedenia strany, istý prísun finančných prostriedkov na činnosť a aj symbolické pozdvihnutie žien ako aktérok komunistickej politiky. No i tak bola Jabůrková jedinou zamestnankyňou časopisu. Musela sa spoliehať najmä na seba, na texty pracovníčok Ženoddielu a tiež na príspevky děldopek – „dělnických dopisovatelek“ z terénu.
Dostať sa k čitateľkám
Sama Jabůrková bola autorkou desiatok komentárov, z ktorých v roku 1953 – v prvej fáze budovania jej kultu martýrky – vyšiel výber pod názvom Za štěstí lidu. Charakterizuje ich bezprostredný jazyk vťahujúci čitateľku do stredu diania, do konkrétnej životnej situácie, v ktorej sa nachádza možno aj ona. Zároveň je to i jazyk strojený. Účelom textov totiž v prvom rade nie je vecná argumentácia, ale politické pôsobenie. To sa ukazuje naplno v závere textov, kde Jabůrková agituje a povoláva ženy do boja – do boja žien z triedy pracujúcich a v triede pracujúcich. Hoci v žiadnom prípade nemožno prehliadnuť inštrumentálnosť týchto textov ani zmenšovať jej rolu, za pozornosť v Jabůrkovej textoch stojí najmä to, čo by som nazvala novinárskym utváraním triedneho vedomia.
Často máme predstavu o „zlatých časoch“ socialistov a komunistov, až ekonomicko-deterministicky sme presvedčené a presvedčení o samozrejmej existencii triedneho vedomia v minulosti. Ale triedne vedomie komunistiek a komunistov bolo potrebné vybudovať – pred jeho vynorením neexistovali ako politická subjektivita ani oni. Po tom, čo si Kominterna uvedomila, že v dobe všeobecného volebného práva potrebuje pre nadobudnutie politickej prevahy hlasy žien, začala ich pre svoju politiku zámerne získavať. Jedným – ak nie najdôležitejším – nástrojom tohto úsilia bolo vydávanie Rozsévačky. Jabůrková a Ženoddiel pochopili, že pre získanie nových čitateliek a priaznivkýň strany musia zmeniť povahu obsahu. Výslovnú politickú agitáciu začali dopĺňať romány na pokračovanie, zdravotné rady aj návrhy týždenného jedálnička robotníckej rodiny. Toto boli spôsoby budovania triedneho vedomia – prostredníctvom ľudových, nízkych foriem kultúry tlačeného slova sa k čitateľkám meštianskych časopisov Hvězda alebo List paní a dívek dostávali konkurenčné politické myšlienky.
Jabůrková v svojich textoch pre tento účel využíva juxtapozíciu, ktorá sa vo finále stáva antagonizáciou. V tomto novinársko-literárnom stretnutí do seba narážajú dva svety – meštianstvo a proletariát. Autorka sa napríklad vysmieva dobre mieneným radám stredostavovských lekárov a lekárok, čo vyhladnutým deťom z pražských Košíř radia vyváženú stravu. Aby sa zahanbovanie chudobných premenilo na ich sebavedomie, Jabůrková konfrontuje stredostavovské ideály o sociálnej mobilite prostredníctvom vzdelania: „hladovějící kluk se čerta stará v chemii o to, jaké látky potřebuje jeho tělo k výživě (…) utíkají mu myšlenky za jediným problémem: Co jíst?“
O tom, čo má prísť
Toto preorganizovávanie sociálnej skutočnosti je v malej mierke podobné postupu uplatnenému v textoch, čo prvý raz pomenovali skutočné príčiny lynčovania černošského obyvateľstva na sklonku 19. storočia v Spojených štátoch amerických. Ich autorka, novinárka Ida B. Wells, čítala dostupné štatistiky o domnelých trestných činoch, ktoré sa stali podnetom lynčovania. No z výpočtu všetkých trestných činov vybrala len tie, čo mali byť spáchané černochmi, a namiesto kalendárneho radenia zoznam zorganizovala tak, že hlavným triediacim prvkom boli údajné trestné činy. Razom sa rozplynula obvyklá predstava o tom, že lynčovanie je trestom za znásilnenie. Namiesto toho sa zviditeľnil rasizmus.
Načo tieto úvahy o Jabůrkovej novinárskych postupoch? Jej písanie svojou informatívnosťou, ale najmä rámcovaním do podoby, ktorá núti k politickému činu, ukazuje, že ak aj malo písanie o ženách a pre ženy v Rozsévačke formu takzvaného oddychového čítania či svojim čitateľkám dávalo praktické rady, i tak bolo ukotvené v konkrétnom triednom postavení. Hrdinky románov na pokračovanie neašpirovali na kariéru advokátok, ale po znásilnení sa domáhali ilegálnej interrupcie. Namiesto vystatovania sa letným bytom sa zhovárali o výške svojej mzdy a pracovných podmienkach. V kombinácii so sieťou kolportérok sa časopis Rozsévačka stal nástrojom „agitovania“. Slová samotné tu boli nástrojom organizovania žien a získavania ich podpory pre myšlienky komunizmu.
Ľavicový radikalizmus Jožky Jabůrkovej spočíva práve v pochopení toho, že triedne vedomie žien ako také vopred neexistuje. Treba ho vytvoriť – slovami hovoriacimi v miere dostatočne vernej tomu, čo je, a v miere nutnej pre uchvátenie predstavou o tom, čo má prísť.
Autorka je filosofka a feministka.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové.