Dlho nepocítená blízkosť

Dvadsiaty ročník festivalu Malá inventura uviedol od 18. do 26. februára na sedemnástich pražských scénach viac ako tridsať produkcií. Prahou sa rozletela žánrová a formálna pestrosť toho najlepšieho z nezávislého divadla, súčasného tanca či súčasnej opery. Malá inventura sa pri tohtoročnom jubilejnom ročníku zamerala na určité introspektívne reflektovanie svojej doterajšej činnosti – na snahu rozprúdiť dialóg o zmene praxe súčasného divadla. Pri výbere inscenácií do festivalovej sekcie Showcase si dramaturgická rada v zložení Adriana Světlíková, Petr Pola, Petra Tejnorová a Karolína Plicková položila otázku, „zda dané představení skutečně potřebuje individualitu svého diváka a zda diváctví vnímá jako svou organickou součást“.

V súčasnej zvláštnej dobe je toto zosústredenie sa na medziľudský rozmer divadelných udalostí veľmi príjemné. Ak sú ľudia na javisku odkázaní na ľudí v hľadisku, môže počas večera vzniknúť dlho nepocítená blízkosť či spolupatričnosť, komunitný pocit vzájomnej potreby. Viacero predstavení z festivalového výberu priamo i nepriamo o pandemických časoch rozpráva. Logika chaosu od Run Operun, ktorá vtipne, s nadhľadom, a predsa katarzne hovorí o úzkosti a novonadobudnutých komplexoch pri prvých stretnutiach po izolácii. Alebo We are not alone, tridsaťhodinové imerzné slow TV kino od kurátorskej dvojice Anny Chrtkovej a Petra Dlouhého, ktoré prinieslo spomalenie podobné lockdownovému bezčasiu.

Sólový duet

Medzi predstaveniami sa svojou autenticitou, bezprostrednosťou, precíznosťou a silou výpovede vynímala tanečná performance Temporary Collectivu Call Alice, uvedená v divadle Ponec. V anotácii sa píše: „Dvě ženy, obě tanečnice, obě stejně staré, prý si velmi fyzicky podobné. Je možné hledat odpovědi skrze druhého člověka? Co nás nutí identifikovat se a spojovat se s ostatními i se sebou samými? A přestože se tyto dvě ženy neznají, mohou sdílet emocionální pouto, které přesahuje geografii?“

Vysoký strop, rozrolovaný biely baletizol, na scéne len stolík so zvukovým pultom a reproduktorom. Z dverí za scénou vychádza Tereza Ondrová. Vľúdne sa na nás pozerá. Prenikavým pohľadom. Prejde k stolíku, zapojí si mobil a pustí na celú sálu remix pesničky White Rabbit od Jefferson Airplane. Pomaly nás začne vťahovať do atmosféry diela. Rozhýbava svoje končatiny, akoby ich ohybnosť práve len spoznávala. Potom nám povie, že jej kolegyňa, talianska tanečníčka Francesca Foscarini, kvôli pandémii nemohla prísť. Bude teda tancovať ich spoločný duet sama. Ich spolupráca začala v roku 2020. Kvôli covidu však bola najprv pozastavená, potom presunutá a nakoniec vedená online skrz platformu Zoom. V decembri 2020 bol koncept verejne uvedený ako videoesej. Nasledovali mesiace ďalšieho prispôsobovania sa krízovej situácii. Nakoniec bola Call Alice v podobe sólo duetu odpremiérovaná v júni 2021.

Tereza Ondrová je známa a stála hviezda súčasného tanca. Jej precíznu techniku, kvalitu jej pohybu či silu performatívnej prezencie naozaj už netreba viac ospevovať. Aj v Call Alice využíva svoje dlhoročné skúsenosti naplno. Spolu s dramaturgičkou Monicou Gillette a režisérkou Petrou Tejnorovou v priebehu štyridsiatich minút rozpovedá príbeh jedného nepravdepodobného stretnutia. Tvorivého vzťahu, ktorému nebolo umožnené na­plno (teda tak, ako sme boli doteraz zvyknutí) vzniknúť.

Predstavenie sa skladá z tanečných partov, v ktorých performerka pracuje s kontrastom ťahavých pomalých a kontraktických ráznych pohybov. Tie sú dopĺňané zvukovými nahrávkami rozhovorov, pripomienok a autentických spovedí o tvorbe, tanci a minulosti Francescy Foscarini. Počúvame o tom, aké to je, byť zavretá v tanečnej sále, osamote a v izolácii. No z nahrávok sa vždy vraciame naspäť do surreálnej atmosféry sólo duetu.

Pocity absencie

V jednej scéne sa z malého reproduktora prehráva záznam tanečných krokov talianskej performerky. „Two steps back, I take my left hand, spread my fingers. Touch my head“ (Dva kroky späť, beriem ľavú ruku a rozťahujem prsty. Dotkni sa mojej hlavy). Približne v takejto forme opisuje svoju choreografiu, no pred nami Tereza Ondrová tancuje svoju, komplementárnu kompozíciu. Dochádza k určitej percepčnej disonancii. Miestami vidíme, ako Ondrová presne spĺňa záznam svojej kolegyne, miestami sa od hlasu odpája, tancuje podľa seba, alebo sa krokmi Foscarini inšpiruje. Miestami vidíme akoby obe, skutočný duet predstavy a imanencie.

Tematicky sa Call Alice drží pocitu absencie a prítomnosti puta, prenikavo rozpráva o blízkosti, ktorá nemá geografické limity, o možnosti nájsť pochopenie. Obecenstvu je tak umožnené na pozadí predstavenia reflektovať vlastné pocity z predošlých dvoch rokov. Pocity, ktoré sme prežívali všetky a všetci. Vďaka presnej poetizácii výpovedí o pretrhnutí medziľudského kontaktu sa tanečná performance neprepadá do pátosu alebo denníčkovosti. Udržiava si nadhľad. Tereza Ondrová tancuje s malým reproduktorom pripojeným káblom na svoj mobil. Na konci sa s ním príde pokloniť a prichádza katarzný potlesk. Cítim, že aj vďaka mne, vďaka celému publiku, bol tento nepravdepodobný vzťah prekonávajúci limity pandémie aspoň na štyridsať minút oživený.

Autor je divadelník.