Lege artis

Koncom júna uplynul rok od rozsudku Najvyššieho súdu Spojených štátov amerických, ktorý zrušil právo na interrupciu na federálnej úrovni. Vzápätí sa protestovalo na celom svete, Česko a Slovensko nevynímajúc. Najvyššia súdna inštancia štátu, z ktorého sa po niekoľko desaťročí šírila argumentácia za možnosť voľby ako individuálneho práva ženy, túto feministickú interpretáciu práva na súkromie zablokovala. Na protestných piketoch v Prahe aj inde sa často objavovalo heslo „My body, my choice“, ktoré malo z podriadeného miesta vzdorovito potvrdiť to, čo bolo ľudskej bytosti s maternicou odopierané – možnosť voľby.

Ten slogan o vlastnom tele a vlastnej voľbe sa mi už dlho vidí nielen depresívny, ale aj antipolitický. Depresívny preto, lebo viac než rozšírením predstavivosti o tom, čo to znamená žiť v stave reprodukčnej „pohody“ a v politickom spoločenstve, kde sa uplatňuje reprodukčná spravodlivosť, je zanovitým nástojením na niečom, čo bolo, už viac nie je a čo chceme stoj čo stoj prinavrátiť späť. Antipolitickosť toho sloganu spočíva zase v jeho smutnej zahľadenosti do seba. Hovorí, že toto (telo) je „moje“ a na tomto „mojom“ v prvom rade nástojí. Nemýľme sa, „Moje telo, moja voľba“ nie je žiadnym heslom generácie egoistiek, údajných karieristiek, ktoré nad deti nadradia život v bohatstve a so strmou pracovnou dráhou. Zdá sa mi, že skôr zodpovedá takému stavu organizovania sa za reprodukčnú spravodlivosť, v ktorom sa z protestujúcich jednotlivkýň a jednotlivcov doposiaľ nevytvorilo hnutie.

V okolitých štátoch – myslím tým Poľsko a Slovensko – boj za reprodukčnú spravodlivosť nadobúda o dosť konkrétnejšie kontúry. Predmetom diskusie sa oprávnene stáva rola lekárok a lekárov, gynekologičiek a gynekológov v udržiavaní či zmene statusu quo. A s tým aj rámcovanie diskusie o interrupciách nielen ako problému práv jednotlivkyne, ale aj ako záležitosti medicínskej praxe. Napokon, časť pravidelne podávaných legislatívnych návrhov na Slovensku sa netýka zákazu interrupcií ako takého, ale usiluje sa o také skomplikovanie praxe, ktoré výkonu medicínskeho zákroku vo výsledku zabráni. O tom, že je možné zákonné prostredie pre výkon interrupcií zošnurovať tak, že interrupcie sa aj vtedy, kedy by mohli byť vykonané, radšej neurobia, sme sa mohli presvedčiť v ostatných mesiacoch v Poľsku.

Tridsaťtriročná Dorota, ktorá 24. mája tohto roku zomrela na septický šok v 20. týždni tehotenstva v poľskom Nowom Targu, je obeťou hrubého lekárskeho zanedbania. Pacientke hospitalizovanej po odtečení plodovej vody podľa novín OKO.press lekári nevysvetlili, že záchrana plodu je málo pravdepodobná, a nechali ju v nemocnici „na pozorovanie“ s odporúčaním, aby si ľahla s nohami položenými vyššie než hlava. Tehotnej žene bolo zle, no nemocničný personál čakal na smrť plodu. Dve hodiny po nej zodpovedný lekár povolil hysterektómiu. Po ďalších dvoch hodinách Dorota zomrela. Skon tejto ženy je dôsledkom praxe, ktorá nebola lege artis, teda v súlade so stavom existujúceho medicínskeho poznania.

No lege artis nie je ani to, že ženy na Slovensku musia podstupovať výlučne chirurgickú interrupciu. Pre výkon šetrnejšej liekovej interrupcie dnes neexistuje štandardný postup špecifikovaný vo vyhláške a po rokoch legislatívneho vajatania už navzdory všeobecnému presvedčeniu ne­­existuje ani registrácia príslušného lieku.

Na otázku, prečo zdravotníctvo na Slovensku nenasleduje postupy modernej medicíny, možno odpovedať mnohorako. Môžeme tvrdiť, že nešetrné zasahovanie do tiel žien je prejavom patriarchátu prestupujúceho všetky sféry spoločnosti. Odpoveď však môže byť aj vecnejšia. Podobne ako sa v Poľsku podarilo vytvoriť atmosféru strachu a neistoty, kde sa uprednostní smrť ženy pred možným obvinením z trestného konania lekárky či lekára, tak aj na Slovensku sa podarilo docieliť to, že do bojov s časťou lekárskeho stavu uplatňujúcou si výhradu svedomia a s militantnou verejnosťou sa už ani stavovským organizáciám iniciatívne nechce. Niektoré – ako Lekársky odborový zväz – sú navyše personálne prepojené s odporcami legálnych interrupcií (právnikom Lekárskeho odborového zväzu je dlhoročný predseda Aliancie pre rodinu Anton Chromík). Ako priznáva Martin Redecha, prezident Slovenskej gynekologicko­-pôrodníckej spoločnosti, jeho organizácia je už unavená z toho, že každého polroka musí vyvíjať aktivitu aspoň za zachovanie existujúcej legislatívy. Opotrebovávacia vojna katolíkov v parlamentných laviciach nesie svoje plody. Na presadzovanie toho, čo je správne podľa vedomia a svedomia lekárskej profesie, nezostáva energia ani čas.

Začiatkom leta prichádza do kín film Barbie od Grety Gerwig. Pri pozeraní trailera som sa nedokázala ubrániť pocitu, že Ryan Gosling ako Ken predstavuje zástupcu poľského či slovenského lekárskeho stavu. V kovbojskom oblečení nakráča do nemocnice a slúžiacej lekárky sa spýta, či by nemohol urobiť operáciu slepého čreva. Po negatívnej odpovedi to skúsi inak a vyžiada si „lekára“. „Stojí priamo pred vami,“ odpovedá mu lekárka. „Dajte mi pero a niečo ostré,“ smelo si razí cestu do operačnej sály a zdá sa, že ho nič nezastaví.

Nutnosť chirurgických interrupcií bez možnosti liekových alternatív na Slovensku a reálne nevykonávanie interrupcií v Poľsku sú našou dnešnou sadistickou realitou. Je výsledkom pôsobenia kresťanských lobistov, ktorí si obliekajú kostýmy obrancov mravnosti a vnucujú lekárkam a lekárom nástroje a postupy, aké by sa dobre vynímali v hororoch či v plastových hračkárskych setoch. Telá tehotných žien – či už chcú v tehotenstve pokračovať, alebo nie – dnes mrzačia nástroje celkom nevhodné na úkony, ktoré boli, sú a budú bežnou súčasťou života ľudí s maternicou.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.