Aby člověk dokázal vysvětlit údaje předvolebních průzkumů na Slovensku, měl by být obeznámen především s politickou érou Igora Matoviče. Pravděpodobný návrat Roberta Fica totiž nelze interpretovat na základě historizujících úvah plných stereotypů.
Najneskôr so začiatkom invázie na Ukrajinu sme si všimli, že Kremeľ obľubuje hovoriť o Anglosasoch a Slovanoch. Že namiesto moderných štátov, organizácií a zmlúv si vytvoril fantasy fikciu, kde pradávne kmene bojujú v osudových bitkách. A chýbajú už len špicaté uši a drôtené košele. Vieme, prečo to robí kremeľská posádka. O to viac prekvapí, keď sa táto perspektíva objaví v našom regióne a ponúka sa ako výklad čerstvých prieskumov pred slovenskými parlamentnými voľbami.
Matovič, Heger, Čaputová
Nedávno vyšla v časopise Respekt esej, ktorá sa v súvislosti s týmito voľbami pýta legitímnu otázku „co dnešní politické povědomí Slováků utvářelo“. Rýchla odpoveď by bola, že trojročná skúsenosť s vládou zmeny najmä v réžii Igora Matoviča, ale potom aj Eduarda Hegera a napokon, bohužiaľ, aj Zuzany Čaputovej.
Nie že by opozícia tíško šúchala nohami a čakala na zásah polície, ako im to poradil víťaz volieb z roku 2020 Igor Matovič. Tiež má svoj podiel pri formovaní dojmov z politickej prevádzky, ale aj z pandemickej nadúmrtnosti. Avšak dnes už musia aj väčší optimisti konštatovať, že politicko-spoločenský kapitál nahonobený na námestiach pri protestoch po smrti Jána Kuciaka a jeho družky Martiny Kušnírovej bol premrhaný najmä samotnými užívateľmi moci a správcami štátu.
Ak sa teda Robert Fico stavia na obranu poriadku a vyvoláva nostalgické spomienky na vlastné vládnutie, nachádza ochotné uši pre túto ponuku. Pomáha mu súbeh kríz, ale ich riešitelia sa išli potrhať, aby bol výsledný umelecký dojem z politickej prevádzky chaotický. Čo v čase neistôt inflačných aj geopolitických nepomáha k dôvere v politiku ako správu vecí verejných.
Ťažko sa teda čudovať, ak takýto výkon odpadne od chuti a niekto sa nebodaj zamyslí, že by si prial naspäť skúseného Roberta (toto oslovenie si vymyslel sám).
Ak teda bol pred voľbami 2020 elektorát Smeru zneistený dianím v spoločnosti a otrasmi v strane – Peter Pellegrini na tomto vzopätí založil po voľbách vlastnú stranu Hlas a zobral si tú umiernenejšiu časť elektorátu Smeru –, tak teraz je tábor hodlajúci naspäť inštalovať Fica plný sebavedomia a namotivovaný vziať si krajinu naspäť.
Áno, Robert Fico využíva aj trumpovské motívy, aj mierové kremeľské noty, aj pripomína elektorátu covidový chaos a lockdownový útlak. Straší progresívcami, ktorí podľa neho nie sú dosť pronárodní a hája cudzie – a tiež menšinové – záujmy. To posledné je jeden z najstarších motívov, ktorý sprevádza slovenské politické vedomie od jeho rozbresku (Jahelka, 2022).
Napriek tomu, že po vysvetlenia skutočne netreba chodiť ďaleko, sa pri rozplietaní slovenskej politickej súčasnosti autor respektového článku nechal nasmerovať sociológom Michalom Vašečkom k objavovaniu dávnej minulosti, ktorá predchádzala vôbec vzniku moderného národa na tomto území, o našej štátnosti nehovoriac.
Bez rozumu
Marek Švehla sa teda úplne vážne v predvolebnej eseji pýta: „Vraťme se na začátek, teda k tomu, kde se Slováci vzali.“ Nasleduje Vašečkov prst ukazujúci do raného stredoveku k Cyrilovi a Metodovi, a keďže je naozaj dôsledný v pátraní po tom, ako vysvetliť návrat Roberta Fica, stopuje spoločenské pohyby až k sťahovaniu národov.
Šéf Smeru si môže blahoželať, že rozkýval domácu i susednú analytickú komunitu do tej miery, že celkom prišla o rozum aj zmysel pre mieru. Dôvody pre jeho návrat hľadá v hlbokej kolektívnej psyché, ktorú stopuje do čias takých dávnych, že si to šéf Smeru naozaj vôbec nezaslúži. Nie je vyjadrením žiadnej národnej esencie či hlbokých ezoterických potrieb nášho ľudu podrobiť sa silnej charizme a upustiť od racionality.
Jednoduchý test, prečo tomuto tak nie je, si môžeme urobiť pohľadom na iné miesta Európy, kde sa zrealizoval neblahý volebný výsledok. Azda by sme len nebrali vážne, keby sa niekto pustil do vysvetľovania brexitu trebárs normanskou inváziou v roku 1066 či pobytu fašistov vo fínskej vláde ugrofínskou mentalitou.
A čo ak sa na jeseň zložiť koalíciu pošťastí lídrovi progresívcov Michalovi Šimečkovi, keďže jeho strana je dnes v prieskumoch druhá? Zmení to náhle spôsob, akým sme nabádaní k čítaniu najstaršej histórie podmieňujúcej vraj volebný výsledok v prvej polovici 21. storočia?
Finálne konštatovanie Švehlu, ktoré sa opäť opiera o autoritu Michala Vašečku, že Slováci majú problém s modernitou a vlastne nežijú v súčasnosti – trebárs oproti Českej republike – je vyslovene paradoxné. Práve metóda čítania prieskumových stĺpcov na podloží dávnej – sčasti mytologizovanej – histórie je gestom odmietnutia modernity.
Akoby sa výlučne Slováci riadili vo voľbách hlbokým vedomím z dávnych čias a ako námesačníci pochodovali k urnám ťahaní charizmou vodcu. Tak ako kremeľské fantasy zbavuje menšie národy kontroly nad svojím bytím a vkladá ich do väčšieho plánu osudnej civilizačnej zrážky, tak tento výklad oberá Slovákov o účasť na modernom svete, v ktorom sú občanmi a robia rozhodnutia.
Porovnanie s kremeľským slovníkom a taktikou je isto príkre, autori sa možno aj urazia. Avšak rétorická degradácia modernej spoločnosti na kmeňové spoločenstvo sa s ním rýmuje.
Isto, predstava vládnutia Smeru trebárs s účasťou Hlasu a SNS, ako to naznačil marketér Fedor Flašík, nenadchýna. Skutočne môže zastaviť očistu štátu, naštartovať vendetu voči tým, ktorí sa o ňu pokúsili, a vytrhnúť Orbánovo Maďarsko z osamelosti v téme nepomáhania Ukrajine. No aj neblahý a neželaný politický vývoj sa dá vysvetliť bez degradácie (spolu)občanov na večných nositeľov mýtického civilizačného konfliktu z raného stredoveku.
Takýto výklad nás vymkýna zo západnej modernity a paradoxne vrhá k bránam imaginácie Kremľa. A to sme asi nechceli, že?
Autorka pracuje jako redaktorka a komentátorka deníku SME.