Obsazení nové slovenské vlády ukazuje značné rozdíly v kompetencích i postojích jednotlivých členů kabinetu. K celospolečenskému usmíření, které avizoval Peter Pellegrini, nedošlo, v budoucnu se nicméně může uskutečnit na institucionální úrovni.
Keď Peter Pellegrini zdôvodňoval, prečo si jeho strana Hlas vybrala pobyt v koalícii so Smerom a Slovenskou národnou stranou (SNS), spomínal aj skúsenosti a stabilitu ako jednu z motivácií.
V tejto zostave už vládli a mohol sa tak vymedziť voči nováčikom z Progresívneho Slovenska (PS), ktorí ho lákali do alternatívnej koalície a ponúkali mu stoličku premiéra. Zároveň mohol odpovedať na objednávku veľkej časti voličov nespokojných z turbulentného vládnutia Igora Matoviča. A napokon zdôrazňoval, že táto koalícia bude hodnotovo súladnejšia ako alternatíva s PS, kde by sa stretli pravo-ľavé aj konzervatívno-liberálne strany a mnohí politickí nováčikovia.
Dilemy však neobchádzajú ani súčasnú zostavu. Najväčšie napätie sa javí po línii zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Už dnes tiež vidno obrovské rozdiely v kvalite ministerských nominácií.
Sľub nesiahať na EÚ a NATO
Táto vláda si dala do koaličného memoranda zahraničnopolitickú a bezpečnostnú orientáciu ako poistku. A to aj preto, že zastrešuje prúdy, ktoré majú euroskeptickú, nacionalistickú a antiamerickú povahu. Čo sa ukázalo hneď po prvom samite v Bruseli.
Premiér Fico sa tam náhlil s prísľubmi, že ďalší balík ruských sankcií nepodporí bez podmienok, že zastaví zbrane na Ukrajinu a zablokuje ďalšiu pomoc pre Ukrajinu. Husté reči však ostali pred rokovacou miestnosťou a Fico sa vrátil do Bratislavy s tým, že táto kaša sa taká horúca jesť nebude.
Sankcie sa ešte pripravujú – na tom, že ich podmieni, nie je napokon nič neprístojné –, balík pomoci podpísal a o tom, že zbrojárske kontrakty budú pokračovať, ubezpečil minister zahraničia Blanár nedávno v Prahe svojho rezortného kolegu Lipavského.
Doma sa koaličný partner Andrej Danko (SNS) nad výsledkami samitu nespokojne vrtel. Smerácky podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha aspoň vyrobil divadlo pre sociálne médiá, keď vo svojej pracovni vymenil európsku vlajku za slovenskú a portrét prezidentky nahradil obrázkom Che Guevaru.
Nie je to pekné, nerobí to dobrú službu demokracii na Slovensku, ale Fico si zvykol takto udržiavať podporu radikálnejšieho publika. Pomôcť tu môžu aj ministri za SNS, ktorí prichádzajú z pravého okraja a budú nutne každým krokom pútať pozornosť.
Proti žabám a neprajníkom
Koalícia vyniesla na ministerské posty aj niektoré veľmi sľubné nominácie. Tie dokonca provokujú nádeje, že v ich rezortoch by to mohlo ísť lepším smerom. Na zdravotníctve (Dolinková), školstve (Drucker) a poste pre plán obnovy (Kmec) sú nominanti Hlasu, pričom táto strana mala najprepracovanejší program a v kampani pracovala s víziou modernizácie Slovenska.
Zároveň iné posty obsadili nominanti, ktorí sa prekrúžkovali na kandidátke národniarov, no k strane nepatria. Tí prichádzajú naladení veľmi kriticky a želajú si revolučný obrat na rezortoch, ktoré im boli zverené. To sa týka kultúry (Šimkovičová) a životného prostredia (Taraba).
Minister Taraba prichádza so silnou kritikou ochranárskeho stavu, ale aj samotného konceptu ochrany prírody. Kým on simuluje ochranu pracovných miest a podnikateľov pred akýmisi bláznivými ochranármi žiab štedro dotovanými Úniou, ministerka Šimkovičová sa chce na svojom rezorte realizovať predstavu o národnej kultúre, ktorú vysávali grantisti národnostných menšín a dúhoví aktivisti.
Zároveň ju pôvod v alternatívnych médiách predurčuje na prezieravý až nepriateľský postoj k médiám. A naopak, prepiata úcta k inštitúciám ako Matica slovenská či RTVS, o ktorej opätovnom delení (rozumej podriadení) hovoria svorne poslanci Smeru aj SNS.
Ministri za Smer tak ostali v príjemnom závetrí pozornosti, ktorú si ihneď vypýtali nominanti SNS, pričom Andrej Danko avizuje vysnívané nové ministerstvo pre cestovný ruch od januára. A zároveň sa koaličným partnerom povyhrážal, že ak sa program jeho strany bude upozaďovať – či sa ho budú snažiť nejako dobehnúť pragmatizmom ako v prípade bruselského samitu – on tu aj nemusí byť. A odíde… do Európskeho parlamentu!
Už nikdy viac
Kým SNS sa púšťa s chuťou do bitiek s vlastnými predstavami o dúhových a zelených iluminátoch na ochrane a na kultúre, na vnútre sa chvatne pustili do zaistenia bezpečnosti ľudí spojených s desaťročiami vlády Smeru. Tí sa po demonštráciách na podporu vyšetrenia vrážd Kuciaka a Kušnírovej, a najmä po voľbách 2020 museli obávať o svoju bezpečnosť. A neprajú si, aby sa čosi také znovu mohlo diať.
Isto, preobsadenie Súdnej rady či výmena policajného prezidenta patria k právomociam novej vlády. V tomto prípade sa však nedá zbaviť myšlienky, že rýchlosť konania – vláda ešte neukázala programové vyhlásenie a nezískala dôveru v parlamente – zodpovedá požiadavke koalície pomstiť sa za príkoria a poistiť sa pred prípadnými ďalšími nepríjemnosťami.
Komu by ako argument nestačila samotná rýchlosť úkonov, možno sa nechá presvedčiť umeleckým dojmom.
Minister Šutaj Eštok z Pellegriniho strany, ktorej líder hlásal potrebu spoločenského zmierenia, teraz s chuťou odvoláva a nahradzuje. Okrem spektakulárneho prevelenia šéfa polície Hamrana, ktorého (právom) vnímal ako politického oponenta a ktorý sa sám chystal odísť, zbavil funkcií aj policajtov vyšetrujúcich citlivé politické kauzy. A to aj za cenu, že pôjde do sporu s Úradom na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý im udelil ochranu. Napokon za šéfa policajnej inšpekcie vybral aktéra „vojny v polícii“ Branislava Zuriana, ktorý bol istý čas na úteku pred stíhaním.
Zoznam je len ilustračný a nie je vyčerpávajúci.
Činnosť Šutaja Eštoka napokon prebrala letargickú opozíciu. Tá zareagovala ohlásením odvolávania ministra vlády, ktorá ešte dôveru nedostala. Žijeme rýchle časy.
Pointa Pellegrini
Ako pointa najnovšieho vývoja sa nám hodí Peter Pellegrini. Ten sa po vstupe jeho strany Hlas do súčasnej koalície – prevládlo krídlo priateľov strany Smer oproti reformistom – stiahol mimo každodennej politickej prevádzky.
Obsadil síce post predsedu parlamentu, no s vyhliadkou na možnú kandidatúru na prezidenta. Pričom dlhodobo patrí k lídrom prieskumov na túto tému. Zatiaľ si skúša túto rolu aspoň rozvážnymi videopríhovormi k Sviatku zosnulých či kladením vencov k nohám sochy Štefánika.
Program zmierenia, ktorý Pellegrini nenaplnil vstupom do koalície so stranami z protificovského tábora, tak bude môcť dokončiť v kampani na prezidenta. A to na úrovni zmierenia inštitúcií – vlády s prezidentským palácom. Za posledné obdobia totiž priamo volení prezident (Kiska) a prezidentka (Čaputová) neboli po vôli vládnej moci a už vôbec nie Smeru. S Pellegrinim by bola funkcia brzdenia a vyvažovania oslabená, zato občania by mohli zažiť viac radosti zo súznenia oboch mocí. Navyše Pellegrini skutočne vyniká v prekladaní zložitých až náročných tém do jazyka konsenzu a rodinného porozumenia. Niet pochýb, že by túto atmosféru vniesol aj do úradu.
Ak u voličov prevládne pocit, že prezident má najmä upokojovať spoločnosť a nemá prekážať vláde vo vládnutí, Pellegrini bude ideálny kandidát. Opakovaná skúsenosť z minulých volieb však naznačuje, že občania chcú výberom prezidenta moc vlády skôr hamovať než prikrmovať.
Každopádne, Pellegrini by stál (zatiaľ) oproti dvom matadorom slovenskej diplomacie Ivanovi Korčokovi a Jánovi Kubišovi, ktorí pôjdu ako občianski kandidáti. Z toho ešte môže byť jeden z najpôsobivejších stretov o túto funkciu. Ostaňme v tomto očakávaní umeleckého zážitku, ktorý nám pre potreby textu môže požičať dobrý pocit na záver.
Autorka je komentátorka deníku SME.