Nepredvídateľné organizmy

Na podzim šokovala nejen obyvatele Bratislavy vražda dvou mladých queer lidí před klubem Tepláreň. Co pro vás jakožto zakladatele komunitního prostoru LOM a člověka, který se přes deset let podílí na bratislavské menšinové kultuře, tato událost znamenala?

Samozrejme ma to hlboko zasiahlo. Útok na Tepláreň vnímam ako útok na všetkých príslušníkov alternatívnych a „vyčnievajúcich“ komunít. Aj priestor LOM často hosťoval umelcov či umelkyne z queer komunity a rôznych súvisiacich kolektívov, queer ľudia k nám chodia na koncerty, takže sa nás táto téma bytostne týka. Ako priestor sme sa rozhodli pridať do iniciatívy Slovenská Tepláreň, ktorá spája slovenské kluby a udalosti pre podporu LGBTQ+ hnutí.

Čo sa týka situácie v Bratislave, myslím, že sa zmráka na horšie časy a nemôžeme sa úplne spoliehať na ochranu polície alebo čakať na politikov. Je podľa mňa čas začať pracovať na schopnostiach fyzicky sa brániť, budovať silné komunity a študovať techniky prvej pomoci, obzvlášť tej pri masívnom krvácaní. Môže to vyznieť drsne a depresívne, ale tieto vedomosti sú užitočné bez ohľadu na neonacistické násilie v uliciach, môžete nimi raz zachrániť život.

Zatím jste kromě zvukových akcí stihli přeměnit LOM v mykologickou laboratoř nebo dát slovo lidem trpícím alopecií. Ale tohle už zní skoro jako válečný scénář… Kam až jste ochotni při krizovém vývoji zajít?

Uznávam, že to znie hrozne, ale ak nás udalosti posledných troch rokov niečo naučili, tak je to práve nepodceňovať pripravenosť na rôzne situácie. Je to dôležité pre robustnosť našich komunít. Už pred pandémiou som skúmal, ako sa dajú pestovať huby na odpade, ako pestovať jedlé riasy za pomoci slnka. Počas pandémie som zas vyrábal ochranné štíty pre Červený kríž, zdravotnícky personál a opatrovateľov z domovov dôchodcov. Proximita vojny veľa ľudí prinútila zamyslieť sa nad krízovými situáciami a začať rozmýšľať nad pripravenosťou na najhoršie eventua­lity. Myslím si, že zdravé prepperstvo nikomu neuškodí.

Vaše nejvýraznější aktivity posledních tří let se týkají hub a lišejníků. Dostal jste se k mykologii přes uměleckou avantgardu, skladatele Johna Cage či spisovatelku Lois Long, anebo to bylo jinak?

K mykológii som sa dostal ako správny Čechoslovák skrz zber jedlých húb. V dospelosti som každú sezónu túžil spoznať trochu viac druhov, nielen tých pár základných – najmä z kulinárskych dôvodov. Potom mi jedného dňa kamarátka ukázala, že pestuje hlivu na kávovom odpade, a to ma doviedlo k tomu, aby som huby študoval detailnejšie. Začal som ich pestovať, klonovať, mikroskopovať. Rozrástla sa mi mykologická knižnica a téme som úplne prepadol.

Když jste začal dokumentovat své nálezy nebo výpěstky z laboratoře a dávat na sociální sítě dokonalé fotografie hub, měl jsem pocit, že jste po světu elektronických součástek našel vesmír, který se mu v lecčem podobá: také je skrytý a bez lidí. Zároveň odkazujete třeba na studii Queer Theory for Lichens od Davida Griffithse, kde se můžeme dočíst, že „lišejníky jsou queer“. Jak se ve vaší práci světy lidí a hub prolínají?

Tak ako monitorovanie húb a lišajníkov, aj nahrávanie zvukov bolo akýmsi únikom od tlaku tvorby. Vychádzalo z potreby si oddýchnuť, trochu spomaliť a započúvať sa, zapozerať sa okolo seba. Lišajníky a huby sú nepomerne krajšie a inšpiratívnejšie ako čokoľvek, čo som dokázal vytvoriť ako umelec. A tak odo mňa dostali náležitú dávku pozornosti – začal som detailne študovať techniku makrofotografie a ďalšie spôsoby, ako nechať tieto organizmy vyniknúť.

Prepojenie a študovanie lokálnej mimoľudskej prírody je pre mňa aj politickým aktom. Pochopenie komplexnosti ekosystémov a významu biodiverzity automaticky núti ľudí rozmýšľať v širších rámcoch a prehodnocovať vplyv svojho konania. Napríklad dôsledky výrubu sa netýkajú len konkrétnych stromov, ale aj mykoríznych húb, ktoré sú s nimi úzko prepojené. Hýfy húb zabraňujú erózii pôdy, pomáhajú zachytávať vodu, a tak zabraňujú aj záplavám. Lišajníky sú zas skvelé bioindikátory zmien v kvalite ovzdušia a ich diverzita koreluje s výskytom rakoviny pľúc.

Queer sú lišajníky tým, ako podrývajú koncept singulárnej, stálej identity. Odporúčam prečítať si celú spomínanú esej, ktorá je pre mňa dobrým príkladom vysvetľovania týchto paralel, hoci všeobecne nemám rád apel na prírodu.

Co bylo nejpřekvapivějším zjištěním při výzkumech pro vaši knihu Petržalské lišajníky?

Zo začiatku ma šokovalo, koľko rôznych druhov som bol schopný nájsť na tak zdanlivo bezútešnom substráte. Tá zmena perspektívy pomocou zväčšenia obrazu zmenila aj moju osobnú perspektívu – lišajníky sú protokolonizátori „mesačných“ krajín po výbuchoch sopiek. Ich odolnosť a nenáročnosť na substrát im umožňuje rásť aj v nehostinných podmienkach, a je preto zaujímavé pozorovať, ako kolonizujú aj petržalský betón. Geobotanik Jan Albert Šturma ma poučil, že brownfieldy môžu byť dočasnými biotopmi pre vzácne druhy rastlín a takisto aj mesto s jeho znečistením môže byť ideálnym miestom pre niektoré druhy lišajníkov.

Lze ve světě lišejníků vedle „queerness“ najít i nějakou metaforu pro to, jak dnes vnímat experimentální hudbu nebo zvukové umění?

Určite to má niečo spoločné s tým, z čoho pre mňa vychádza aj záujem o experimentálnu hudbu – ide o hľadanie nových spôsobov, ako môžeme vnímať, organizovať a prezentovať zvuk. Môžem to zjednodušene povedať aj tak, že po tom, čo si človek opozerá tie základné huby, začne vidieť novú krásu v tých prehliadaných a vyhľadávať diverzitu, nové druhy. Tak ma po čase omrzela „klasická“ hudba a hľadal som niečo nové, rozmanité a inovatívne. To, samozrejme, neznamená, že neviem oceniť aj melodickú alebo rytmickú hudbu. Je to iný druh zážitku.

Kolem roku 2010 vznikl label LOM. Vzpomenete si, jak tehdy vypadala bratislavská scéna a s jakou představou jste se pustil do vydávání nahrávek?

Label sa zrodil vlastne ešte počas mojich štúdií v Haagu a jeho vznik bol inšpirovaný práve vycestovaním zo slovenskej bubliny. Mal som túžbu exportovať to, čo sa dialo vo východnom bloku, za jeho hranice, k mojim holandským spolužiakom a spolužiačkam. Oslovil som vtedy Or.locka a Angakok Thotha na spoluprácu pri fungovaní labelu a následne sme začali vydávať všetko, čo nám prišlo zaujímavé. Od akustických impro vecí Lucie Vítkovej až po silne experimentálnu tvorbu lokálneho VooDooMana. Dovolím si tvrdiť, že v tej dobe na Slovensku neexistoval label s podobne rozsiahlym záberom. Vydávali u nás svoje prvé veci tvorcovia a tvorkyne, ktorí sú momentálne považovaní za hviezdy lokálnej scény.

Kurátorsky sme mali víziu vydávať experimentálne nahrávky, ktoré testujú hranice toho, čo ešte môže byť hudbou. Ktoré nejakým spôsobom prekračujú žánrové bariéry a otvárajú zvukové svety. Čiže nešlo nám až tak o konkrétne subžánre, ale skôr o kreatívny a unikátny prístup k tvorbe. A to sa s nami drží doteraz, aj keď pre našu vyťaženosť je frekvencia vydávania hudby pomerne nízka.

Podle statistik i iniciativ, jako je EastBloc AF Sound Alliance, hudebním festivalům a relevantním médiím stále příliš dominují umělci ze Západu, což kriticky reflektoval i diskusní panel Eastern Promises na loňském festivalu Unsound. Cítíte v tomto směru frustraci, nebo máte jinou zkušenost?

Určite tam nastal istý posun. Umelci a umelkyne z Východu sa konečne začínajú ukazovať aj v rebríčkoch popredných publikácií. Keď sme začínali, bolo neslýchané, aby niekto zo Slovenska mal recenziu v magazíne The Wire, a toto sa odvtedy trochu zlepšilo. Mne ako hudobníkovi sa aj vďaka lokálnej podpore podarilo preraziť za hranice a hrať na svetových festivaloch ako Sonic Acts, Norberg alebo Borealis. A vďaka programom ako SHAPE sa to teraz darí aj ďalším východoeurópskym hudobníkom a hudobníčkam.

Nezáujem médií som historicky vnímal rovnako z lokálnej scény, ako aj z tej zahraničnej, a to od začiatku pôsobenia vydavateľstva aj priestoru LOM. Náš priestor existuje štvrtým rokom, ale v médiách sa prakticky nespomína – napriek tomu, že takmer všetky naše koncerty sú vypredané a dostávame na Slovensko špičkové mená svetovej experimentálnej scény, na ktoré sem ľudia cestujú zo zahraničia.

Inspiroval LOM nějaké mladší projekty?

Neviem s istotou povedať, komu sme boli inšpiráciou, ale verím, že náš label a jeho iniciatívy pomáhali vytvárať publikum, ktoré si potom „vypýtalo“ ďalšie vydavateľstvá. Pri formovaní môjho vkusu hrali dôležitú úlohu festival NEXT a priestor A4 – myslím, že prvý NEXT som zažil ako sedemnásťročný a dosť mi to vtedy otvorilo oči. A v A4 som pracoval asi rok ako pomocný technik. Avšak teraz už sú to „inštitúcie“ a mám pocit, že nová generácia hľadá niečo vlastné, surovšie, čo im nedokážeme úplne ponúknuť. A vlastne neviem, do akej miery je táto generácia zvedavá na experimentálnu hudbu. No určite nad ňou nelámem palicu…

Třeba label Mappa [viz A2 č. 5/2020] skrze důraz na materialitu zvuku vyvazuje experiment z očekávání, že se musí nutně stát hudbou…

Prehodnocovanie našej definície toho, čo je a môže byť hudbou, je kľúčové. Z mojej skúsenosti ľuďom pomôže, keď im niečo experimentálne predstavím zo slovami: „Nepočúvaj to, ako počúvaš hudbu, skús si to len pustiť a skúmaj, či je ti príjemné to počuť, alebo sa ti to zdá aspoň nejakým spôsobom pozoruhodné.“ Je oslobodzujúce prestať analyzovať, čo vlastne ešte je a čo už nie je hudba. ASMR alebo spev vtákov je nám príjemný aj bez tejto nálepky.

Mappa je pre mňa silnou inšpiráciou, veľmi rýchlo a zaslúžene sa dostala medzi najlepšie vydavateľstvá novej hudby v regióne. Ostatne, kurátor priestoru LOM Jakub Juhás je aj hlavnou postavou Mappy.

Existuje pro realizaci experimentální hudby nějaké optimální prostředí?

Ja osobne preferujem „posluchové“ prostre­dia. Miesta, kde sa dbá na kvalitu zvuku a dobré akustické podmienky, kde tú hudbu nič a nikto neruší. Prekvapivo, takýto koncept nie je úplne bežný. Väčšina klubov je stále buď akusticky nevyhovujúca, alebo má v priestore s koncertom bar, ktorý konštantne vytvára nežiaducu zvukovú kulisu. Na druhej strane – paradoxne – milujem performance v nezvyčajných priestoroch, outdoorových podmienkach a podobne. Síce je tam okolitý hluk a nedokonalý zvuk, no zmena štandardného kontextu často „prehluší“ svojou silou všetky problémy.

Je tiež veľmi dôležité myslieť na to, v akej situácii sa nachádza publikum. Prišli sa porozprávať? Ruší ich niečo? Obetovali niečo pre tento zážitok? Ľudia si zvyknú úplne inak vážiť koncert, na ktorý musia ísť potme hodinu peši lesom. Počúvajú inak. Mám za sebou veľa takýchto akcií a je to nenahraditeľný zážitok.

Časem jste se zaměřili na edici terénních nahrávek Field a také na vývoj vlastních mikrofonů a nástrojů jako Geofón nebo Elektrosluch. Ty zaznamenaly mezinárodní úspěch nejen u autorů field recordings. Můžete stručně popsat, na jakém principu fungují a čím jsou tak specifické?

Elektrosluch sa už pár rokov nevyrába, momentálne je to teda skôr Geofón, ktorý je dominantou záujmu našich zákazníkov. Ide o zariadenie originálne určené na seizmické merania – používa sa pri predpovedaní zemetrasení, sledovaní vulkánov a podobne. Ja som túto technológiu prerobil tak, aby sa dala použiť vo svete terénneho nahrávania, a ľudia nástroj používajú ako akýsi kontaktný mikrofón s veľmi špecifickými vlastnosťami. Od svojho vzniku sa používal pri tvorbe rôznych hollywoodskych filmov, dokumentov BBC, nahrávaní topenia ľadovcov v Arktíde alebo pri výrobe počítačových hier. Vyrobili sme ich niekoľko tisíc a vypredajú sa väčšinou do dvoch až troch minút.

Elektrosluch je zariadenie na počúvanie elektromagnetických polí. Má dva senzory, ktoré ako antény zachytávajú elektromagnetické vlnenia z prostredia, zosilňujú ich a po zapojení slúchadiel umožňujú ich posluch. Je to celkom netradičný prístup k zachytávaniu zvuku, keďže ani prakticky nejde o zvuk, ale akúsi skrytú dimenziu okolo nás. Priekopníčkou takéhoto počúvania v umeleckom kontexte bola nemecká umelkyňa Christina Kubisch. Elektrosluch sa objavil pri príprave filmov Star Wars, počítačových hier Halo alebo Doom aj v štúdiách ľudí ako Aphex Twin alebo Alessandro Cortini.

Zmíněná Christina Kubisch nebo také „přírodní rádio“ Stephena P. McGreevyho [viz A2 č. 13/2014] představují klasickou fázi terénních nahrávek: fascinaci paralelním světem a jeho zachycení. Vnímáte posun k environmentálním nebo ekologickým tématům jako zásadní změnu v pojetí field recordings?

Téma ochrany prírody a jej nahrávanie mali k sebe vždy dosť blízko. Verím, že možnosť počuť prírodný svet umožňuje ľuďom lepšie precítiť, čo vlastne chceme chrániť. V niektorých prípadoch takéto nahrávky aj retrospektívne poukazujú na to, čo sme stratili. Zvuková analýza ekosystémov často odhalí závažné problémy, ktoré sú bežne neviditeľné. S touto témou pracuje aj Tomáš Šenkyřík, ktorý svoje nahrávky využíva ako podklady pre lokálny aktivizmus. Ja osobne som v minulosti zárobky z mojich prírodných terénnych nahrávok venoval organizácii VLK, ktorá dlhé roky zachraňuje lesy a pralesy na východnom Slovensku. Rád by som sa k takémuto nahrávaniu vrátil.

Momentálne rozbiehame tretiu várku benefičného programu LOM+you, zameranú na aktivistické projekty vo sférach klimatickej zmeny, ekologických projektov a sociálnych problémov. Zo zahraničia pozorujem, že zvuk je skvelý spôsob, ako demonštrovať zmeny v biodiverzite konkrétneho ekosystému. V bohatosti zvukového spektra sa dá často lepšie poznať, akým smerom sa uberajú rôzne populácie hmyzu alebo vtáctva – javy, ktoré nám fotografie neprezradia, alebo vyslovene zakryjú. Tak rozmýšľam, ako by som mohol prispieť aj v tomto smere. V našich končinách sa s témou audiodokumentácie biotopov pracuje zriedkavo, maximálne som narazil na nahrávky špecifických druhov vtákov.

Kulturní dosah vašich nástrojů je obdivuhodný – nejen že se dostanou do rukou lidem, kteří posouvají žánry, ale také mohou sloužit v oblastech, kde se umění stýká s výzkumem, což je dnes častá forma projektů tematizujících klima nebo planetární ekologii. Existují dokonce relaxační nahrávky, kde zvuky nahrané Geofónem mají pomáhat v péči o duševní zdraví. Vidíte i další možnosti?

Naše nástroje môžu slúžiť aj pri „citizen science“. Robíme niečo, čo je cenovo dostupnejšie ako bežné vedecké vybavenie, ale môže podobne dobre slúžiť na biomonitoring, výskum elektromagnetických polí alebo DIY predpovedanie zemetrasenia. Rozsah projektov, na ktoré ľudia naše nástroje používajú, je naozaj neuveriteľný. Časť našich produktov je plne open source, takže je naozaj prístupná širokej verejnosti. Raz za čas taktiež vybraným projektom v rámci LOM+you poskytujeme nástroje zdarma. V poslednej dobe narastá aj záujem univerzít a umeleckých škôl, ktorým chystáme špeciálne zľavnené „balíky“ nástrojov a riešenia na mieru.

Jak to zpětně ovlivňuje váš osobní tvůrčí přístup? Na albech Spevy nebo Žaburina jste se pokusil o syntézu nehudebního a hudebního světa. Máte představu, jakým směrem vás onen „výzkumný aspekt“ dál povede?

Pre mňa sú moja vlastná tvorba a nástroje, ktoré vyvíjame, dosť odlišné veci. Naše mikrofóny síce používam, ale nie sú jadrom toho, čo vytváram. Väčšinu svojej hudby programujem ako zvukovo, tak kompozične. Sem­-tam sa prihodí aj nejaká nahrávka, ale „senzory“ momentálne nie sú hlavným zdrojom inšpirácie. Najviac ma poslednou dobou fascinovalo distribuovanie zvuku po priestore a netradičné reproduktory. Pracovanie s pohybom, ultrazvukovými smerovými reproduktormi, transducermi. Na druhej strane sa chcem vo svojej praxi vrátiť aj k dokumentačnej činnosti. Napríklad som nedávno nahrával pravidelnú skúšku sirén v Bratislave.

Líbilo se mi, když jste v souvislosti s jednou svou performancí uvedl, že reproduktory jsou pro vás něco jako sbor. Můžete to přirovnání trochu rozvést? A je dokumentování sirén opravdu jiný žánr, nebo se ve skutečnosti promítá třeba do toho, jak modelujete interference zvuku v uzavřeném prostoru?

Je to iný žáner v zmysle zámeru – suchá dokumentácia akustického fenoménu, ľahko zrozumiteľná väčšinovým poslucháčom. Samozrejme, je tam aj druhá vrstva, kde tento fenomén prežívam akuzmaticky, ale tá je voliteľná. Snáď takto môžem prepašovať aj takúto nehudbu medzi ľudí, čo počúvajú hudbu… Poslednou dobou sa cítim dosť paralyzovaný pri vytváraní hudby a umenia celkovo. Tak zatiaľ pozorujem a počúvam.

Reproduktory – a obzvlášť tie moje – poskytujú z princípu vždy len akúsi napodobeninu toho, čo do nich človek posiela. Dalo by sa povedať, že ide o ich vlastné interpretácie poznačené obmedzeným rozsahom, hlasitostnými možnosťami, skreslením, smerovosťou. Tieto nedokonalosti a chybovosť sú prítomné aj vo zvyšku procesu – moje mechanizmy sa môžu zasekávať, reagovať na vlhkosť alebo rezonancie priestoru. To z nich robí trochu nepredvídateľné, v niečom až „živé“ organizmy. Preto ich vnímam ako spoluperformerov, mení to aj moju perspektívu na celý proces tvorby. A odosobniť sa od vlastných výtvorov tiež trochu uľavuje mojej vnútornej túžbe po dokonalých formách.