Ritualizujem, teda som

Od doby nadvlády rozumu sa na rituál začalo nahliadať ako na čosi staromódne a prekonané, ako na pozostatok primitívnej minulosti, ktorú je potrebné odvrhnúť. Pre jeho represívnosť, prípadne neúčinnosť bol zosmiešňovaný ako navyknuté, obsedantné a fetišizované chovanie. Pritom sa netýka len uctievania a iných posvätných praktík, naopak, ide o nadhistorickú skúsenosť, ktorá formuje náš prístup k svetu. Patrí však rituál k našej biologickej stránke, alebo je chybou v programe nášho života? A potrebujeme ho, alebo by sme sa ho mali pokúsiť zbaviť? To sú otázky, ktoré si klade Barry Stephenson v knihe Stručný úvod do teorie rituálu.

Vštepovanie noriem

Pre svoj dôraz na opakovanie má rituál schopnosť vštepovať jeho účastníkom určité hodnoty a normy. Okázalé oslavy národa, vojenské prehliadky, náboženské ceremónie dokážu ovplyvniť verejnú mienku a získať podporu verejnosti v politicky dôležitých veciach. Marxisticky ladení teoretici preto poukazovali na to, že ich cieľom nie je len udržiavanie, ale vynachádzanie tradície, takže sa nám zdá, že tu tieto kolektívne úkony boli vždy a vykonávali sa s rovnakým cieľom.

Freudovi zas rytmické a formalizované správanie evokovalo obsesívno­-kompulzívnu poruchu. Nutkavé úkony majú podľa neho svedčiť o skrytom strachu a vine, ktoré takto možno zmierniť, no platí sa za to vysoká cena nevedomosti. Západná veda sa k rituálu stavia poväčšine podozrievavo. A to aj napriek tomu, že štúdie opakovane potvrdzujú účinok placebo efektu. Ako sa ukazuje, forma alebo štruktúra liečenia (pozostávajúca z vyšetrenia, diagnózy, ošetrenia, prognózy a lekárovej autority) majú vplyv na priebeh ozdravného procesu pacienta. Symbolické kvality tradičných rituálov sa takto premietajú do modernej medicíny.

Nejde však len o liečenie, ale celkové ťažkosti, s ktorými zápasí moderná doba. Problémy fragmentácie, kolektívnej identity či udržiavania spoločenských inštitúcií môžu mať pôvod v neúčinnej ritualizácii. Aspoň tak sa domnieval evolučný biológ Julian Huxley. Chýbajúce sociálne putá, slabá komunikácia, vyhrocovanie konfliktov sú neduhmi, ktoré o tom svedčia. Huxleyho výskum vychádzal zo skúmania schematickosti chovania sa vtáctva. Ich štylizované a repetitívne správanie ho priviedlo k poznaniu, že si takto vytvárajú sociálne väzby a navodzujú vzájomne prospešné emočné stavy. Napätie medzi sebou dokážu možno zmierniť tak, že konflikty vyriešia symbolicky.

Dôležitým pozorovaním tiež je, že rituál nie je stelesnením myšlienok, ale predchádza im. Antropológ Roy Rappaport tvrdil, že ľudstvo žije vďaka významom, ktoré si samo vynachádza. A tieto významy musí zdieľať rovnakým konaním – performanciou. Rituálna forma ustanovuje zvyklosti, spečaťuje spoločenskú zmluvu, formuluje predstavy a vštepuje hodnoty. Bez sprostredkovania rituálmi by nič z toho neexistovalo, nedochádzalo by k sociál­nym kontaktom a významy by sa nemohli šíriť. Naviac, rituál funguje len dovtedy, pokiaľ sa vykonáva.

Funkcie rituálu

To je jeho spoločná črta s hrou. Ani tá sa netýka tých, ktorí sa len prizerajú. No tí, ktorí sa na nich podieľajú, ich zároveň vytvárajú. Preto sú pri inscenovaní verejných podujatí diváci a konzumenti vyzývaní k tomu, aby sa pridali k ich produkcii. Úspech následne závisí od ochoty publika podieľať sa na festivalovom chovaní. Predstavenia by preto nemali byť iba preskriptívne, ale aj zábavné. Aby sa v nich zachoval ráz vážnosti a radosti – mali transformatívny charakter a zároveň pritiahli podobne naladených ľudí.

Funkcia rituálu je dvojznačná a ukrýva v sebe niekoľko rozmerov, takže podať jeho vyčerpávajúce vysvetlenie ostane navždy mimo našich schopností. Podľa predstáv pôvodných kultúr sa človek ocitá v chaotickom kozme, veda zas tvrdí, že všetko smeruje k entropii. Ak rituál predstavuje nástroj, ako udržať túto neusporiadanosť na uzde a vytvoriť v rámci nej zmysluplné a účelné interakcie, tak sa jeho užitočnosť nezmenila ani v modernej dobe.

Rituál predstavuje orientačnú mapu, bez ktorej by sme sa vo svete stratili a nedokázali nájsť cestu v prostredí, ktoré nás obklopuje. Paradoxom alebo iróniou je, že si túto mapu kreslíme sami. Cynik by mohol povedať, že sa takto naivne vodíme za nos. Zrejme je to tak. No je to potešenie a ponaučenie nielen pre toho, kto sa na toto predstavenie díva, ale hlavne pre toho, kto sa na ňom zúčastňuje.

Autor je filosof.