Pět let po vraždách Jána Kuciaka a Martiny Kušnírové trvá na Slovensku hrozba návratu mafiánského státu. Souvisí především s antisystémovým posunem Ficovy strany SMER, jejíž případné volební vítězství by mohlo zásadně změnit dosavadní směřování země.
Päť rokov po vražde investigatívca Jána Kuciaka a jeho družky Martiny Kušnírovej poznáme tresty pre vykonávateľov vraždy a v apríli tohto roku by sme sa mali dozvedieť, či súdu stačia dôkazy aj na odsúdenie pravdepodobných objednávateľov Aleny Zsuzsovej a Mariana Kočnera. „Niečo zhnité je pod povrchom,“ hovoril krátko po vražde vtedajší prezident Andrej Kiska. Tlmočil tak pocit, že vražda bola momentom, keď sa vytiahla zátka a z útrob štátu sa začala valiť špina.
Rozprávali sme sa o tom, či je výraz mafiánsky štát priliehavý. Či dobre opisuje to, čo sme začínali ohmatávať vďaka dátam z Kočnerovho telefónu. Pýtali sme sa, či by muž, ktorý inštruoval sudcov, aké majú vynášať rozsudky, zbieral údaje z polície, používal bývalých tajných na sledovanie novinárov a štátnu tajomníčku mal za „svoju opičku“, aj vraždil.
A či nebol sám prostredníkom niekoho ďalšieho, nejakého ďalšieho politického poschodia. Pričom politické poschodie prestalo byť metaforou, keď sme sa postupne z výpovedí vysokopostavených úradníkov tohto systému dozvedeli o stretnutiach vedenia strany Smer s oligarchami a hýbateľmi polície.
Pred voľbami 2020 sme boli paranoidnou spoločnosťou. Pocit, že treba vymiesť Augiášov chliev a na hrubé vrece našiť hrubú záplatu sa zmenil na percentá pre Igora Matoviča a jeho protikorupčné hnutie OĽaNO.
Matovičovo obrázkové leporelo
Odvtedy sa však udiala pandémia, ktorú sme si v zahľadení do boja s Ficom nevšimli prichádzať. Rozčúlenie z miery korupcie a únosu štátu politickou a podnikateľskou triedou opadlo, keď sme sa museli zaujímať, či štát ustojí nápor na nemocnice a či ľudia zvládnu výpadky príjmov.
Vlády Igora Matoviča zmenili kolektívny pocit z politiky, s ktorým sme išli k voľbám v roku 2020. Ak sme sa vtedy obávali, že štát a jeho orgány sú len kulisami, za ktorými si vplyvové skupiny dohadujú podiely na moci a lupe, Matovič doručil celkom iné obavy.
Že politici môžu tento kontrakt vypovedať. Že môžu prestať predstierať obyčajnú politickú prevádzku a jednoducho začnú robiť hocičo. Lebo dostali mandát z volieb, aby robili antipolitiku. Aby robili všetko inak ako Fico. A kto by sa ozval s námietkami, dostane sa mu odpovede, či si praje návrat Fica a či náhodou nie je spojenec mafie.
Nikto však neparazitoval na kuciakovskom naratíve a zároveň ho nepodrýval viac ako samotný vtedajší premiér Matovič. Dlho mal na tapete svojho facebookového profilu fotografiu zavraždenej dvojice. Odkazoval na nich a kázal v ich mene, akoby bol jediný politický dedič tejto udalosti. A bol oprávnený súdiť, kto je spravodlivý a kto je mafia.
Slovník udalosti zjednodušil na obrázkové leporelo, v ktorom zápas o právny štát a spravodlivosť museli utrpieť. Slovenská politika počas tridsiatich rokov samostatnosti nikdy nehovorila takým detinským jazykom zaťaženým náboženskými výjavmi boja dobra so zlom.
Počas matovičovského pôsobenia sa pozornosť preniesla od zhnitého pod povrchom k zvetrávajúcemu povrchu a napokon aj k rozkladu základných pojmov a vzťahov.
Symbolom rozpadu pravidiel sa stala kauza Sputnik. Premiér sa bez vedomia koaličných partnerov, vedenia ústavu liečiv a slovenskej diplomacie rozhodol pre nákup ruskej vakcíny. Pretože si tento nápad osvojil a chcel si to vyskúšať. Táto avantúra ho stála kreslo premiéra, no nezastavilo ho to v experimentovaní s politikami podľa vlastného gusta.
Silný pocit, že politici za fasádou politickej prevádzky a často aj prosociálnych opatrení kryli toky peňazí k vyvoleným skupinám a jednotlivcom, vytesnilo presvedčenie, že teraz je problém inde. Že politika sa v rukách protificovskej garnitúry stala nástrojom osobnej exhibície a marketingových pokusov. Že občania sa musia podrobovať nápadom a sledovať nekončiacu koaličnú krízu.
Ak mali predtým tušenie, že sú klamaní politickou prevádzkou, ktorá predstiera záujem o ich potreby, teraz sa akoby nikto s klamaním neobťažoval. Výsledný pocit však nebol oslobodzujúci. Takto to nemalo vyzerať. Štát nie je na hranie, politika nie je séria nápadov a občan si nadovšetko potrpí na svoju dôstojnosť.
Hrozba maďarského scenára
O to skôr mohla opozícia nahovoriť občanom, že starostlivosť o Ukrajinu sa deje na ich úkor. Že pozornosť a úcta, ktoré smerujú k prepadnutým susedom, sa akosi nedostávajú samotným občanom.
Po invázii Ruska k našim susedom aktivovalo Slovensko azda jedinú funkčnú časť „hlbokého štátu“. Diplomacia, ľudia z euroatlantických štruktúr a zahraničnopolitickí experti nastavili proukrajinský kurz, ktorý si zhodne osvojili prezidentka, šéf parlamentu aj premiér Eduard Heger. Našťastie, Matoviča vonkajšie vzťahy nikdy nezaujímali, takže v tejto oblasti nestihol takmer nič pokaziť.
Bohužiaľ však problémy matovičovského vládnutia poznačili aj túto tému. Stavanie sa proti pomoci Ukrajine, najmä jej vojenskej časti, sa tak dnes z veľkej časti prekrýva s protivládnymi postojmi. Čo bezpochyby ohrozuje náš bezpečnostný a strategický konsenzus viac než kedykoľvek predtým.
Odkaz Kuciaka však trvá v presvedčení, že spoločnosť aj s jej straníckou časťou sa dokáže zmobilizovať. Paradoxne, zatiaľ to z prieskumov vyzerá tak, že val proti víťazstvu Roberta Fica a jeho partnerov z postkotlebovskej strany Republika musí postaviť Peter Pellegrini. Jeho strana Hlas odštiepená z Ficovho Smeru dnes lavíruje medzi názorovými blokmi a bude rozhodovať o podobe nasledujúcej vlády.
Ak Hlas odmietne bývalých partnerov zo Smeru, ktorí sa zradikalizovali a naberajú voličov antisystému, bude to dobrý výsledok v rámci možností.
V opačnom prípade by sa hrozba „návratu mafiánskeho štátu“, ako sa hovorí v antificovskom bloku, významne posilnila o protisystémové prvky. Do vraždy Kuciaka dával Fico svoj Smer do protikladu s antisystémom a antipolitikmi, zakladal si na tradičnom politickom remesle a klasicky štruktúrovanej strane. Avšak práve reakcia na vraždu ho vytlačila z tohto priestoru a on s vervou prijal pozíciu lídra frontu nespokojných s demokraciou.
Ak bude súčasťou vlády, čiže okrem Republiky nájde partnerov, mysliteľný je scenár ďalšieho Maďarska, ako to sformulovala eurokomisárka Jourová. Otázkou týchto volieb je teda opäť hľadanie Ficovho vyzývateľa. Teraz však nie proti korupcii, ale v otázke ukotvenia a smerovania krajiny.
Autorka pracuje jako redaktorka a komentátorka deníku SME.