Sme jedna veľká rodina

Jak byste charakterizoval estetiku vydavatelství Mappa?

Neviem, či je tam nejaká určujúca estetika. Mňa nikdy nezaujímal jednotiaci koncept, nálepka, ktorá by jasne naznačovala, čo môžeš očakávať. Na to je môj hudobný vkus príliš široký a život príliš krátky. Nemám záujem držať sa jednej línie a ignorovať ostatné hlasy. Fanúšikovia Mappy hovoria o akomsi zvukovom cestopise, ktorý funguje na rôznych úrovniach, od mikroskopických detailov až po burácanie hyperobjektov. To je niečo, čo ma dlhodobo zaujíma. Baví ma pracovať so zmenami pozornosti voči okolitému svetu, meniť mierku, prekračovať hranice, poprípade špekulovať o zvukových krajinách mimo našej skúsenosti či počuteľného spektra.

Kurátorskú rolu vo vydavateľstve chápem ako experiment s vnímaním, ako istý druh škálovania, kde cez seba znejú takmer zabudnuté zakarpatské ľudové piesne, organické štruktúry „hudby hrdzavenia“, podvodné nahrávky z jadranského pobrežia či rôzne zhudobnené traumy a smútky. Nie je to ani tak eskapizmus, ako skôr teleport do najrôznejších svetov. Pre mňa osobne je to tiež možnosť, ako byť v ustavičnom kontakte s množstvom hlasov, napriek tomu, že sedím sám doma v Banskej Štiavnici, uprostred lesov stredného Slovenska. Zaujímajú ma nepoznané textúry, odľahlé a vyčlenené územia, prehliadané komunity, osobné príbehy, fantastické krajiny, syntetická ornitológia… Je toho veľa.

Mappa vydává primárně zahraniční umělce. Jak je oslovujete?

Posledné roky sa umelci a umelkyne ozývajú skôr sami. Stále si však nechávam dostatočný priestor na mená, ktoré by som rád videl v katalógu. Je to širší okruh umelcov a umelkýň, o ktorých viem, že by zaplnili slepé škvrny a rozšírili zvukový záber vydavateľstva. Väčšinou dopredu tuším, že by sa im v Mappe mohlo páčiť.

Pociťujete nějak hranici mezi Západem a Východem?

Nie sme v ničom horší, akurát nám chýbajú zdroje a príliš nám nepomáhajú ani západné médiá. Stačí si pozrieť koncoročné grafy zastúpenia východoeurópskych vydavateľstiev a umelcov v rebríčkoch, podcastoch, recen­­ziách či programoch väčších hudobných festivalov. Na druhej strane je dobré sa pozrieť aj do vlastného chlieva, teda na slovenskú hudobnú publicistiku, kde narazíte na marazmus, ktorý signalizuje, že budúcnosť hudby stojí a padá s reissues albumov Boba Dylana. Nevravím, že všetci majú písať o Mappe alebo Warm Winters Ltd., ale raz za čas by som si rád prečítal slovenský rozhovor s Adelou Mede. Vravím si, že keď už o nej píše zahraničná tlač, nech o nej vedia aj moji rodičia.

Spolu s Jankom Solčánim z labelu Skupina akurát pripravujeme druhý mix pre bruselské rádio Kiosk. Máme tam pravidelnú mesačnú show, v ktorej prezentujeme najnovšiu hudbu z východnej Európy. Nemáme žiaden špeciálny koncept, len potrebu zviditeľniť to najčerstvejšie zo scény, aby to nezapadlo. Riešili sme podobnú show aj na NTS, no tam nám po množstve mailov napísali, že to bohužiaľ nie je koncept vhodný pre pravidelnú reláciu. Stále je to scéna na okraji záujmu, aj keď je tu stále viac a viac iniciatív, ktoré to chcú zmeniť.

Jak se doplňujete s jinými slovenskými labely nebo kolektivy zaměřenými na menšinovou hudbu? Dá se na téhle malé scéně mluvit o konkurenci?

Nevnímam žiadnu konkurenciu, skôr naopak, čo je prirodzené, keďže väčšina ľudí v tejto bubline je mojimi kamarátmi. Sú to také cirkulárne partnerstvá. Napríklad Adam Donoval z Warm Winters Ltd. robí pre Mappu mastering a často píše aj anotácie k albumom. A Jonáš Gruska z LOMu, kde pracujem ako kurátor, veľkou mierou pomáha celej lokálnej scéne. Zároveň mám dobré vzťahy aj s regionálnymi kultúrnymi priestormi, v ktorých sa stále viac objavuje experimentálna hudba, čo ma dosť teší, keďže sa často pohybujem mimo hlavných centier. Sme jedna veľká rodina, žiadalo by sa povedať na záver.