U kořenů dnešní politické krize na Slovensku bychom jako jednu z příčin našli euroskepticismus. Zdaleka přitom nejde o vynález současného premiéra Roberta Fica. Euroskeptické postoje jakožto laciný prostředek k získání politických bodů mají mezi slovenskými politiky dlouhou tradici.
Letmý pohľad na súčasnú slovenskú politiku sugeruje dojem ideologickej škály, ktorá sa rozprestiera medzi čímsi, čo by sa dalo pracovne nazvať prozápadnou orientáciou, a suverenizmom, ktorý akcentuje autonómiu a nezávislosť od medzinárodných politických štruktúr, respektíve silu slovenského slova v nich. Na najvzdialenejšom bode prozápadnej orientácie stojí Progresívne Slovensko, ktorého kandidátka do Európskeho parlamentu Veronika Cifrová Ostrihoňová chce reprezentovať „silný proeurópsky hlas“ Slovenska. Na druhej strane stojí krajná pravica typu Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá sľubuje: „Slovensko v Bruseli nezradíme.“ V hrubých rysoch by sa dalo povedať, že prozápadný postoj reprezentujú stredové a stredopravé strany opozičnej pravice, kým suverenizmus dnes predstavuje konzervatívna ľavica (Smer premiéra Roberta Fica) a krajná pravica (SNS, Republika).
Euroskepticizmus liberálnej pravice
Toto rozdelenie prináša štandardnú kritiku stúpencov suverenistického tábora, ktorí sú často interpretovaní ako tí, ktorí si výhody slovenského členstva v Európskej únii nevážia či im – keďže sú to len „rurálni“ voliči – ani nerozumejú. Pri pohľade na systematické merania Eurobarometra, ktoré dokumentujú vývoj dôvery v Úniu od roku 2005, je však zjavné, že ide o postupný pokles dôvery, temperovaný momentmi kríz v rokoch 2011 (dlhová kríza), 2014 (utečenecká kríza) a 2022 (ruský útok na Ukrajinu). Už medzi rokmi 2010 a 2012 dôvera slovenského obyvateľstva poklesla o 23 percentuálnych bodov (zo 71 na 48 percent) a k nadpolovičnej väčšine sa už nevrátila. Možno teda stojí za to ohliadnuť sa späť, k európskej dlhovej kríze. Bol to totiž jeden zo zlomových momentov nielen slovenského vzťahu k Únii, ale slovenskej politiky ako takej.
Pohľad na roky 2010 a 2011 je inštruktívny predovšetkým preto, že ukazuje premenlivosť politických pozícií. Najväčším kritikom Európskej únie vtedy nebol Robert Fico a jeho Smer, ale skôr slovenská pravica, ktorá v priebehu volebnej kampane performovala zodpovednú fiškálnu politiku a suverénne vzdelávala Eurozónu, do ktorej vstúpila rok predtým, o potrebe ekonomických reforiem a šokovej terapie. Hnacou silou slovenského euroskepticizmu bola vtedy mladá strana Sloboda a Solidarita (SaS), ktorej mantrou bolo znižovanie štátnych výdavkov. Kľúčovú tému našla v probléme európskej dlhovej krízy, najmä v otázke pôžičky kolabujúcemu Grécku. Jej receptom bolo minimalizovať zásahy do manažmentu krízy na čo najnižšiu úroveň. Radikálny postoj SaS, založený na prízraku fiškálnej zodpovednosti, začal nastavovať očakávania verejnosti a mal dosah aj na ostatné pravicové strany. Išlo predovšetkým o Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ), ktorú do volieb 2010 viedla populárna Iveta Radičová. Ako píše Rado Baťo, neskorší hovorca premiérky Radičovej, slovenská pravica sa vtedy „premenila na zoskupenie provinčných krikľúňov a lacných kritikov Bruselu“. Tesne pred voľbami sa SaS a SDKÚ zaprisahali, že pôžičku Grécku (ktorú prisľúbil Robert Fico) neodsúhlasia, a po vyhratých voľbách ju nová parlamentná väčšina – ako jediná medzi štátmi Únie – odmietla.
Na strane euroskepticizmu vtedy neboli len pravicoví politici, ale aj časť mienkotvornej verejnosti a žurnalistov, ktorých slová v retrospektíve znejú tak, že by sa za ne nemusel hanbiť ani dnešný suverenista Fico. Novinár Štefan Hríb napríklad napísal, že ide o rozhodnutie, ktoré „je prelomové a zaslúži si potlesk“ ako „jeden z dôležitých krokov Slovenska preč z pohodlnej mentality provincie“ a ako gesto proti „osvietenej bruselskej elite“.
Prípad euroval
Ešte významnejším momentom bolo však rokovanie o „eurovale“, teda Európskom mechanizme pre stabilitu. Proti tomu sa postavila predovšetkým SaS. Tá sa po lapsusoch svojich politikov (napríklad ministra obrany Ľubomíra Galka, ktorý dal odpočúvať novinárov, či excentrického Igora Matoviča, ktorý sa preslávil tvrdením, že sa ho poslanci opozície pokúšali uplatiť) obrátila opäť k istote euroskepticizmu a vyslovila radikálne nie kolektívnemu európskemu projektu. Otázny tu možno nebol až tak principiálny postoj SaS, ale hysterická frazeológia, ktorou jej predseda Sulík sýtil verejný diskurz – mechanizmus finančnej stability sa tu stával „ekonomickou vlastizradou“ či „pozývacím listom Brežnevovi“ a „Mníchovskou dohodou“.
Kríza vyvrcholila spojením hlasovania o eurovale s hlasovaním o dôvere vlády, o ktorom rozhodla premiérka Radičová napriek tomu, že SaS vopred avizovala, že návrh nepodporí. Nepodporil ho ani opozičný Smer, ktorý s vytvorením Európskeho finančného mechanizmu síce súhlasil, celkom logicky však využil príležitosť sabotovať koalíciu. Radičovej vláda tak 11. októbra 2011, po čosi viac ako roku svojho pôsobenia, padla. V nasledujúcich parlamentných voľbách získal Robert Fico rekordných vyše 44 percent hlasov – Smer odvtedy vládol neprerušene až do roku 2020 (hoci sám Fico odstúpil po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018). A euroval? Ten sa, samozrejme, schválil. Akurát o dva dni neskôr, po pôvodnom hlasovaní, keď ho na druhý pokus podporil okrem troch strán končiacej koalície aj Ficov Smer.
Pád Radičovej vlády, v ktorého jadre bol problém euroskepticizmu, nebol bežnou politickou udalosťou, ale konzekventným politickým momentom, ktorý možno porovnať s pádom vlády Petra Nečasa. Bol momentom krachu dôvery v slovenské stredopravé spektrum, ktoré v ďalších obdobiach prakticky nebolo schopné fungovať ako efektívna opozičná protiváha k excesom vlád Smeru. Najdôležitejší tu bol krach dôvery občanov v pravicu. Dodajme však, že tento moment bol kľúčový aj štruktúrne, pretože (spolu s prebiehajúcou kauzou Gorila) odštartoval rozklad centristického SDKÚ, bez ktorého konsolidačnej sily sa slovenská pravica na najbližšiu dekádu roztrieštila do malých charizmatických hnutí sústredených okolo osobností ako Richard Sulík či Igor Matovič, balansujúcich na hrane zvoliteľnosti. Je to práve tento moment rozkladu, od ktorého smerujú kľúčové nitky k politickej tragédii vlády Matovičovho hnutia OĽaNO, ktorá pripravila pôdu pre návrat Fica.
Nezahodiť dôveru
V politickom životopise Roberta Fica píše novinár Peter Bárdy, že od hlasovania o eurovale „sa stalo na Slovensku tradíciou získavať na kritike Bruselu politické body“. Nie je to celkom pravda. Už predtým na Slovensku existovali náznaky euroskepticizmu. Roky 2010 a 2011 boli však prvým momentom, keď sa na Slovensku euroskepticizmus stal súčasťou hlavného prúdu slovenskej politiky – a to vrátane dovtedajších eurooptimistov z SDKÚ. Robert Fico svoj vlastný euroskepticizmus našiel až v priebehu kultúrnych vojen, ktoré sa rozpútali o niekoľko rokov neskôr.
Bol to však azda aj moment, ktorý možno ponúka pre dnešok viacero ponaučení, čo by sa mohli súčasnej slovenskej opozícii hodiť do politického konfliktu so stranou Smer potom, čo sa v októbri minulého roka vrátila v radikálne inej podobe ako v roku 2012. Prvé ponaučenie by malo predovšetkým smerovať k tomu, že netreba politicky hazardovať s kľúčovými otázkami geopolitickej orientácie. Nemusí sa to vyplatiť, ako sa to nevyplatilo SaS, ktorá svoj volebný výsledok z roku 2010 nikdy nezopakovala. Druhou, podstatnejšou lekciou by malo byť nezahodiť politickú dôveru – aj za cenu politickej práce, ktorú si vyžaduje prekonávanie ideologických a politických rozdielov. Napokon, ak je v niečom Robert Fico vynikajúci, je to umenie nevzdať sa moci za žiadnych okolností a neohroziť svoj elektorát predstavou chaosu a nestability. To je niečo, čo sa od neho oplatí naučiť.
Autor je sociolog.
Text vznikl ve spolupráci s Heinrich-Böll-Stiftung Praha.