Básně Miroslava Lukačoviče pracují s distancí a střihem. Poetické je tu setkávání odpozorovaných situací, které autor neruší pointou a často ani svou přítomností. Moci pozorování, jež jako síť obepíná náš svět, jsou si vědomy i postavy „beznadějně odsouzené k vidění / bez nároku na opravu“.
Susedia
pozerám sa z okna
na stroje
zarývajú sa obrovskými drapákmi
do budovy oproti
vo zvukoch posledného kvílenia konštrukcie
znejú všetky minulé udalosti
ktorých som sa nezúčastnil
myslím na bývalých susedov
z prízemia oproti
odišli pár týždňov po tom
ako pani otehotnela
sú to už roky
dnes sa mi zdá že sme si predsa len mali
čo povedať
navzájom sa inšpirovať
vlastne ani neviem
kto v tom dome býval doteraz
Kamarátstva
kamarát zo Slovenska
má depresiu z toho
že ho prichytili ako kradne
vraví že to nemá ľahké
a že chodí k psychológovi
a psychiatričke
a ešte niečo
a že za to môže
jeho otec
ktorý mu v detstve
nevenoval pozornosť
ani nič iné
vraj o tom spraví divadelné predstavenie
lebo duševné zdravie
je dôležité
kamarátka z Afganistanu
náhodou podotkla
že jej rodičia sú tam
odkiaľ pochádza
otec bojuje
aj keď tomu neverí
mama …
