I když se oficiální interpretace Slovenského národního povstání (SNP) v průběhu let často měnily, po roce 1989 posiluje nacionalistický diskurs, který zdůrazňuje údajně protislovenský charakter antifašistického povstání. Jak se k odkazu SNP stavějí nejrůznější apologeti slovenského státu?
Dňa 29. augusta si na Slovensku už osemdesiat rokov pravidelne pripomíname vyhlásenie Slovenského národného povstania (SNP). V čase novej národne-socialistickej politiky vlády Roberta Fica bude zaujímavé, aký odkaz tejto mimoriadnej historickej udalosti zaznie. S oslavovaním, ale aj kritikou SNP sa na Slovensku začalo hneď po jeho vyhlásení a diskusie o tejto téme neutíchli doposiaľ. Povstanie je vykresľované ako heroická udalosť moderných slovenských dejín, krvou a útrapami zaplatená „vstupenka“ do povojnovej Európy a „vykúpenie“ za predchádzajúcu kolaboráciu Slovákov s nacistickým Nemeckom. Pretrváva však aj výklad zdôrazňujúci zradu národných záujmov zo strany povstalcov.
Antropologička Katherine Verdery ukázala, že v rámci manipulácie s „mŕtvymi telami“ rôznych historických aktérov, v rámci ich (znovu)pochovávania, pripomínania či monumentalizácie, si súčasníci budujú vlastné mobilizačné a legitimizačné stratégie.
SNP ako záväzok do budúcnosti
Do súčasnosti existuje niekoľko výkladov SNP, ktoré predstavujú dôležitý lakmusový papierik politického a kultúrneho diania na Slovensku. Či už išlo o obdobie tesne po druhej svetovej vojne, v čase komunistickej diktatúry alebo po novembri 1989, oficiálny výklad SNP odrážal medzinárodnú, ako aj vnútropolitickú orientáciu štátnej moci, predostieranú širokej verejnosti počas každoročných osláv SNP. Súčasťou pripomínania tejto udalosti sa stali aj informácie o budovateľských úspechoch napr. v oblasti industrializácie a poľnohospodárstva či zmienky o svetlej budúcnosti. Pričom primárne bolo SNP oslavované na Slovensku.
Už počas oslobodzovania republiky sa o Povstaní hovorilo ako o dôležitom pilieri znovunadobudnutej národnej i štátnej slobody, pretože obyvateľstvo samo participovalo na zvrhnutí fašistického režimu. Následne sa aj spomienkové slávnosti odohrávali v pluralitnom duchu spoločnej piety nad obeťami a víťazstva širokej antifašistickej koalície. Na slávnostnej tribúne v Banskej Bystrici boli koncom augusta 1945 zastúpení predstavitelia celého odbojového hnutia spolu so štátnymi vlajkami krajín, ktorých občania sa zúčastnili SNP. Kolaboranti s nacistickým Nemeckom boli postavení pred súd, emigrovali, resp. boli vytlačení z verejného života a podobne aj ich interpretácia slovenských dejín.
Po februári 1948 bolo SNP na základe zásahu zhora predstavované ako triedne podmienené a komunistické. Stranou diktovaný príbeh o „sovietskych osloboditeľoch“ súznel s ambíciou prebudovať celú spoločnosť. Partizáni boli vykresľovaní ako novodobí jánošíci, ako neohrození hrdinovia z ľudu, ktorí v minulosti bojovali proti feudalizmu a v súčasnosti proti fašizmu a kapitalizmu.
Avšak ani záväzný „komunistický výklad“ nebol monolitný. Prepojenosť politiky a histórie v dobovom poňatí ilustruje prípad „buržoáznych nacionalistov“ a kriminalizácia pôvodne významných aktérov SNP Gustáva Husáka a spol. Následne, v šesťdesiatych rokoch, Husákovi aj táto téma poslúžila ako odrazový mostík k návratu do politiky a jeho kniha Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (1965) sa počas normalizácie stala zásadným dielom pre výklad SNP.
Posilnenie národného diskurzu
Po páde diktatúry komunistickej strany nové elity nepozerali na pripomínanie SNP s veľkým záujmom. Vnímali ho predovšetkým ako slovenskú, komunistickú a pokrivenú tradíciu. Zároveň sa o vplyv nad výkladom moderných dejín Slovenska prihlásili aj proľudácki aktivisti z exilu, zdôrazňujúci osobnú skúsenosť z demokratického Západu.
Aj vďaka práci historika a disidenta Jozefa Jablonického, resp. politikov zo strany Slovenskej demokratickej ľavice, sa podarilo v roku 1992 uzákoniť SNP za štátny sviatok budúcej Slovenskej republiky. Dôležitým momentom bolo prepojenie SNP s európskymi demokratickými hodnotami, bojom proti fašizmu a rasizmu, útlaku a totalite, čím Slovensko zaradil do rodiny západných európskych krajín.
Prijatie spomínaného zákona sa však nezaobišlo bez búrlivej debaty, v ktorej sa okrem úplného zatracovania SNP ako puču voči vlastnému národnému štátu objavili argumenty, že SNP národ rozdelilo, že znamenalo začiatok komunistickej totality, resp. tragédiu slovenského národa, „lebo v ten deň zdvihol Slovák zbraň proti Slovákovi“. V období mečiarizmu samotný Vladimír Mečiar na Povstanie neútočil, ale rôzne spolky, no aj štátne inštitúcie ako Matica slovenská alebo ministerstvo školstva umožňovali masívne šírenie ľudáckej propagandy o jeho protislovenskom charaktere. Tento trend odráža aj publikácia Dies Ater – Nešťastný deň, 29. august 1944 z roku 1994.
Predovšetkým nacionalistickí historici – často naviazaní na ľudácke elity – žiadali revíziu výkladu národných dejín, ktoré podľa nich ani po roku 1989 neprešli kritickou reflexiou a ostali pod vplyvom „marxistického“ a „čechoslovakistického“ výkladu. Zároveň ale sami obhajovali kroky ľudáckych politikov a žiadali beatifikáciu po vojne odsúdeného a popraveného katolíckeho kňaza a prezidenta Jozefa Tisa.
Názory z rôznych ľudáckych publikácií, tlačených vo veľkých nákladoch, preberali v deväťdesiatych rokoch aj mladí neonacisti. Oni však nehľadali obhajobu, ale otvorene oslavovali činy a ideológiu radikálnych Hlinkových gárd a neraz sa hlásili aj k protižidovskej a pronacistickej politike Tisovho režimu. Z tohto prostredia čerpali podporu aj niektoré politické subjekty, z ktorých najúspešnejšia bola Slovenská pospolitosť a neskôr Ľudová strana Naše Slovensko (ĽS NS).
Zvolenie „vodcu“ tejto strany Mariana Kotlebu za predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja bolo prekvapením, ktoré sprevádzala hlasná antifašistická mobilizácia v prostredí koaličných aj opozičných parlamentných strán. Kotleba známy svojím pozitívnym vzťahom k slovenskému štátu nechal v deň výročia SNP v roku 2015 na úrade vyvesiť čierne vlajky, ktoré riaditeľ úradu Milan Uhrík označil za smútočné – na počesť padlých v SNP.
Pri príležitosti 70. výročia Povstania sa objavila aj informatívna webová platforma, vytvorená aktivistami okolo rodného domu prezidenta Tisa v Bytči a združenia Nové slobodné Slovensko, ktorá propaguje kritické názory niektorých ľudáckych a matičných historikov na SNP. Stránky informujú aj o existencii Memoriálu podplukovníka Jána Šmigovského, ktorý bol odsúdený na smrť za to, že zabránil vojenskej posádke v Nitre pripojiť sa k Povstaniu. Z hľadiska vplyvu na širšiu verejnosť stoja za zmienku rôznorodé pokusy o iniciovanie diskusie – alebo skôr revízie – oficiálneho výkladu SNP, ako aj slovenských dejín. V roku 2015 sa na televízne obrazovky dostal film Garda, natočený Ivanom Ostrochovským. Jeho dielo, zacielené predovšetkým na spomienky bývalých členov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, kopírovalo ľudácky výklad dejín a za spôsob práce s výpoveďami pamätníkov zožalo silnú kritiku odbornej verejnosti. V roku 2017 zverejnila Matica slovenská krátke video s názvom Bez 14. marca 1939 (iný pohľad na Slovenský štát), v ktorom s využitím optiky kontrafaktuálnych dejín utilitaristicky prepojili význam vyhlásenia a budovania národnej štátnosti pod nacistickou kontrolou s protinacistickým povstaním. V roku 2020 konzervatívna katolícka poslankyňa Anna Záborská navrhla premenovať 29. august na Deň národného zmierenia, a prostredníctvom neho budovať zdravé národné a občianske vedomie.
Pre všetky zmienené prístupy je charakteristické, že slovenskú spoločnosť delia na dve názorové skupiny, ktoré sú v neustálom konflikte. V centre sporu je otázka uznania 14. marca 1939 ako významného dejinného medzníka pre vývoj slovenskej identity, poprípade aj právnej kontinuity súčasnej Slovenskej republiky a slovenského štátu. Pre snahy o revíziu súčasného stavu je príznačné, že manipulatívne oddeľujú slovenskú samostatnosť od dobovej geopolitiky a vnútroštátneho diania.
Kukučkino vajce?
Slovenská verejnoprávna televízia reklamnými šotmi pripravuje divákov na oslavu osemdesiateho výročia SNP. V médiách sa objavili aj informácie o plánovanom bohatom kultúrno-spoločenskom programe a sťahovaní rôznorodej vojenskej techniky na miesto konania osláv. Všetko nasvedčuje tomu, že ministerstvo obrany v spolupráci s inými inštitúciami pripravuje dôstojnú oslavu, v rámci ktorej zdôrazňuje hodnoty obrany vlasti, národnej dôstojnosti a demokracie.
Tieto oslavy sa však dejú v situácii, keď na východ od krajiny prebieha brutálne vojnové ťaženie Ruska voči Ukrajine a zahraničná politika Slovenska je európskymi partnermi kritizovaná práve pre politiku voči Rusku. A ani vnútropolitická situácia na Slovensku nepridáva na slávnostnej atmosfére, keď obyvatelia v uliciach protestujú proti aktuálnym krokom vlády. Tohtoročné oslavy nám však môžu pomôcť porozumieť tomu, čo sa skrýva pod deklarovaným heslom posilňovania obrany či národného rozmeru udalosti. V nedávnej minulosti si SNP začali pripomínať dokonca aj odštiepenci od ĽS NS Milan Uhrík a jeho strana Republika. Ľudia, ktorí oslavovali prezidenta Tisa, sa pred minulými voľbami už pýšili prepojenosťou ich členskej základne so Zväzom protifašistických bojovníkov. Tak si ten odkaz nenechajme zas zneuctiť. Pokusov na to bolo od roku 1944 až príliš.
Autor je historik, působí v Ústavu českých dějin na FF UK.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové.