Slovenské národní povstání je národní mýtus, ale i historická událost, která probíhala v kontextu mezinárodního protinacistického odboje a v níž se hrdinství a odhodlání střetávalo s lidskými chybami. I dnes je namístě připomínat nedogmatickou interpretaci, s níž poprvé přišel historik Jozef Jablonický.
Nastoupení vojáci 1. československé armády na Slovensku. Foto Pavel Pelech
Ozbrojené povstania, tajné armády a odbojári sú dôležitou súčasťou dejín štátov okupovaných počas druhej svetovej vojny nacistickým Nemeckom. Protifašistická rezistencia predstavuje jeden z hlavných pozitívnych odkazov, ktoré nám tento totálny konflikt dal. Jej kritické skúmanie je nutné pre porozumenie súvislostiam a širšiemu vývoju, ale aj jednotlivým ľudským osudom. Veľkú časť tejto práce odviedol za normalizácie (a aj za prestavby) perzekvovaný historik Jozef Jablonický. Jeho zásadné, pôvodne samizdatové dielo Povstanie bez legiend vyšlo v roku 1990 a k osemdesiatemu výročiu Slovenského národného povstania (SNP) sa dočkalo nového vydania.
Porazené povstania
SNP je jedným zo základných kameňov slovenského národného príbehu 20. storočia a patrí k hlavným legitimizačným zdrojom komunistického aj následného demokratického režimu. Vojensky však zlyhalo. Už na jeho počiatku sa mu nepodarilo naplniť optimálny plán – pomocou dvoch divízií poľnej armády umiestnených na východnom Slovensku obsadiť karpatské priesmyky a umožniť Červenej armáde prechod na slovenské územie (a ideálne rovno napadnúť a obsadiť územia okupované od Viedenskej arbitráže horthyovským Maďarskom). Po dvoch mesiacoch tvrdých bojov vedených povstaleckou 1. československou armádou na Slovensku, podporovanou partizánmi, bolo potlačené nemeckými jednotkami. V októbri už prezident kolaborantského fašistického režimu Jozef Tiso v Banskej Bystrici, centre potlačeného povstania, vyznamenával vojakov SS. Neuspela ani na podporu povstania narýchlo zorganizovaná karpatsko-duklianska operácia, v ktorej bojovala sovietska 38. armáda a 1. československý armádny zbor.
Proti civilnému obyvateľstvu a zvyškom povstalcov a partizánov spustili jednotky okupantov a kolaborantov (ako boli Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy) teror a hromadné masakre. Totálna vojna v praxi zmazala rozdiely medzi legitímnymi a nelegitímnymi cieľmi. Rovnaký osud stretol v roku 1944 aj Varšavské povstanie, partizánske republiky v Taliansku a povstalecké územie francúzskych maquis na náhornej planine Vercors.
Jednou z tvárí totálnej vojny bola aj vojna nepravidelná, ktorá prepája boj nepravidelných jednotiek, ako napríklad partizánov, s formami boja v podobe sabotáží alebo prepadov zo zálohy. Každý povstalec chce byť skôr či neskôr nositeľom legitímnej moci na „riadne“ násilie. Nie vždy sa to však podarí, obzvlášť ak sa stane, že protivník je proste silnejší. Vojny sa nedejú v ideálnych momentoch a druhá strana je vždy faktorom. A vojna, pravidelná alebo nie, je vždy vecou výsostne politickou.
Nespokojnosť v satelite
Slovenské národné povstanie vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia na rastúcu hrozbu okupácie Slovenska, ktorá bola spojená so stratou suverenity a hrozbou priamej nemeckej nadvlády. Slovensko sa ako satelitný štát nacistického Nemecka od svojho vzniku v roku 1939 nachádzalo v prekérnej politickej situácii. Prišlo o časť svojich území v prospech ďalšieho nemeckého spojenca, Maďarska. No aj tak sa pod vedením Jozefa Tisa slovenský štát stal verným nemeckým spojencom.
To mu umožnilo exilovou ľudáckou historiografiou vyzdvihovanú, avšak veľmi problematickú stabilitu počas prvých rokov vojny – a to bez ohľadu na zločiny páchané na vlastnom obyvateľstve, ako bol cielený odsun židovského obyvateľstva do vyhladzovacích táborov. Tisov režim zároveň vo svojej úslužnosti (a snahe dokázať svoju užitočnosť s vidinou navrátenia územia) nasadil svoju malú armádu do bojov proti Sovietskemu zväzu.
Avšak s postupom vojny, najmä po roku 1943, sa postavenie Slovenska začalo meniť. Stúpajúce straty na východnom fronte, narastajúca prevaha Červenej armády, ako aj vnútorné napätie vyvolali nielen u časti slovenských elít, ale aj v širšej verejnosti pocit nevyhnutnosti zmeny politického kurzu. Veľká časť týchto elít bola voči slovenskému štátu od jeho vzniku nepriateľská.
Občiansky a komunistický odboj
Neskoršia komunistická historiografia, samozrejme, zdôrazňovala odboj komunistickej strany, napojený na jej exilové vedenie v Moskve, ten sa však naplno rozvinul až po napadnutí Sovietskeho zväzu. Odbojové skupiny ako Justícia, Flóra (organizovaná okolo čechoslovakistického veterána Vavra Šrobára), ako aj časť bývalých slovenských agrárnikov, naopak, uznávali prerogatívy exilovej československej vlády v Londýne, aj keď sa nie vždy zhodovali na vízii povojnového vývoja. Práve tento tzv. občiansky odboj vo svojich prácach vyzdvihol tvárou v tvár dominantnému komunistickému naratívu Jozef Jablonický v zásadnej práci Z ilegality do povstania (1969).
Tento vývoj má paralely v odbojových hnutiach mnohých ďalších štátov. Ukážkovým príkladom je Poľsko. Jeho podzemný štát a Zemská armáda boli lojálne londýnskemu exilu, zatiaľ čo omnoho menej početný komunistický odboj a jeho ozbrojená zložka známa ako Ľudová armáda boli pevne kontrolované Moskvou. Vnútorné rozpory v európskych odbojových hnutiach neboli výnimkou, v Juhoslávii a práve v Poľsku viedli až k občianskym vojnám.
Na Slovensku sa časť tzv. občianskeho a komunistického odboja zjednotila v Slovenskej národnej rade na Vianoce roku 1943. Komunisti odmietli s niektorými časťami odboja spolupracovať až do osudových jesenných dní povstania. Občianska vojna (ak chceme využiť tento pojem) na Slovensku prebiehala medzi zvyškami mnohých bývalých povstalcov a partizánov na jednej strane a mocou Tisových lojalistov na strane druhej hlavne po potlačení SNP. Medzi zložkami odboja sa „rozhorela“ až v povojnovom období, vo forme vybavovania si účtov po vojne, popráv a perzekúcií povstalcov po uchopení moci komunistami v Československu a na stránkach oficiálnej a exilovej historiografie.
Uniknúť spod nemeckej kurately
Mnohí z oficiálnych predstaviteľov Tisovho režimu, ako napríklad guvernér Národnej banky Imrich Karvaš, boli úzko napojení na odbojové siete a pre organizáciu povstania vykonali neoceniteľné služby, či už spravodajské, alebo organizačné. Karvaš bol jedným z významných podporovateľov SNP, zaisťoval prepojenie odboja so štátnou elitou, na budúce povstalecké územie tajne umiestnil značné finančné rezervy, ako predseda Úradu pre zásobovanie dokonca priamo zamestnával viacerých komunistov. Po februárovom prevrate 1948 však bol perzekvovaný (aj keď v šesťdesiatych rokoch rehabilitovaný). Jeho kľúčovú rolu v historiografii prvýkrát vyzdvihol až Jozef Jablonický – v čase, keď sa o jeho zásluhách mlčalo.
Omnoho rozporuplnejšia je rola, ktorú v lete 1944 zohral minister národnej obrany a bývalý československý legionár Ferdinand Čatloš. Ten slúžil od vzniku Slovenského štátu ako jediný evanjelik v Tisovej vláde a propagoval aj nasadenie armády na východe. Po porážkach Nemecka sa však pokúsil bez Tisovho vedomia nadviazať kontakt so Sovietmi a zabezpečiť prechod Slovenska na ich stranu. V tom kopíroval uvažovanie rumunských generálov, ktorí pri prevrate kráľa Michala 23. augusta 1944 uskutočnili prechod kráľovstva na stranu Spojencov. O niečo podobné sa neskôr pokúsil aj vládca Maďarska Miklós Horthy.
Cez svojho pobočníka Čatloš nadviazal kontakty s odbojom, no jeho snahy o kontakt so Sovietmi nakoniec posilnili vzájomnú nedôveru medzi jednotlivými konšpiratívnymi sieťami, ako aj odbojom a Sovietmi. Jablonický túto históriu obšírne rozplieta a treba priznať, že v nepeknom svetle zobrazuje pôsobenie komunistov, obzvlášť Gustáva Husáka. Čatloš zohral kontroverznú rolu aj tesne pred vypuknutím SNP, keď vyzýval armádu k pokoju a vernosti režimu. Ako jediný minister Tisovej vlády prišiel do povstaleckej Bystrice, kde ho následne internovali a odoslali do Sovietskeho zväzu. Svojimi aktivitami však prispel hlavne k nedôvere a dezorganizácii. Za organizáciou samotného SNP totiž stálo hlavne tzv. Vojenské ústredie, konšpirácia dôstojníkov a vojakov slovenskej armády verná Československu.
Vojenské prípravy povstania
Exilové vlády okupovaných krajín vrátane Československa počítali na začiatku konfliktu s organizáciou tzv. tajných armád. Tieto jednotky mali byť zmobilizované pomocou stále verných dôstojníkov na báze predvojnových branných síl. V Československu s týmto plánom operovala Obrana národa. Šlo aj o základný koncept poľskej Zemskej armády alebo juhoslovanských četnikov. Plánovalo sa tiež využitie kolaborantských síl, či už tých pod nemeckou okupačnou správou (napr. protektorátne Vládne vojsko), alebo priamo vojsk nemeckých spojencov. Slovenská armáda patrila do druhej kategórie, aj keď v nej pôsobili bunky Obrany národa.
Z nich a ďalších protiľudáckych a protinemeckých elementov vzniklo Vojenské ústredie, konšpiratívne centrum, ktoré malo pripraviť plánovaný prechod slovenských ozbrojených síl na stranu Spojencov. To malo jednak dôveru domácej Slovenskej národnej rady, ako aj exilovej vlády v Londýne. Za jeho veliteľa bol československou vládou vymenovaný plukovník Ján Golian, medzivojnový profesionálny dôstojník, ktorý sa cez vojnu aktívne podieľal na pročeskoslovenskej akcii a slúžil aj na východnom fronte. Golian bol totiž slovenskou vládou vymenovaný za náčelníka Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.
Vojenské ústredie budovalo konšpiratívnu sieť v jednotlivých posádkach, ako aj u dvoch poľných divízií dislokovaných na východnom Slovensku, v operačnom pásme a pod velením nemeckej skupiny armád Severná Ukrajina. Práve tieto dve divízie mali v Golianových (ale aj Čatlošových) plánoch obsadiť Dukelský a Užocký priesmyk a umožniť prechod Červenej armády. Zároveň sa počítalo s povstaním a obsadením celého územia Slovenska, ktoré malo nastať v tzv. optimálny moment – teda keď sovietske sily dosiahnu Krakov.
Plánovanie a organizácia mali svoje chyby a limity. Jablonický nikdy nezakrýval, že aj keď polemizuje hlavne s oficiálnym komunistickým výkladom, nechystá sa ušetriť ani pochybenia armádnych a občianskych odbojárov. Dnes sa už na konanie historických aktérov snažíme pozerať aj inak ako hodnotiacimi súdmi, avšak ústredný význam SNP pre slovenské dejiny a politiku stále vyžaduje aj odpovede na to, kto spravil akú chybu. Jablonického nekompromisné stanovisko bolo zväčša výnimočne spravodlivé. Nové vydanie Povstania bez legiend obsahuje jeden z jeho samizdatových textov (O česť generála Malára), kde bráni a vysvetľuje konanie veliteľa východoslovenskej armády. Konšpirácia Vojenského ústredia, plánovanie povstania a budovanie dôvery však zďaleka nebolo bezchybné. Navyše, do hry vstúpili partizáni.
Partizánsky boj
Partizán je vlastne pomerne mätúci pojem. Môže znamenať nepravidelného bojovníka, ale aj stúpenca nejakej strany, jeho definícia je doteraz fluidná. Ako partizáni sa označovali povstalci v Juhoslávii aj v Taliansku, pre priestor SNP je však dôležitá definícia a prax fungovania partizánov v Sovietskom zväze. Skupiny partizánov začali vznikať jednak živelne, ale aj ako cielené výsadky, z dobrovoľníkov, ale aj nútenými odvodmi. Pre sovietskych partizánov pôsobiacich na území Slovenska je kľúčové, že prijímali rozkazy z Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia, t. j. od sovietskych vojenských orgánov.
Oficiálna komunistická historiografia obzvlášť vyzdvihovala prínos partizánov pre povstanie – a aj v tomto bode bolo jasné, že Jablonický musí upadnúť v nemilosť. Rozmetal tvrdenia kodifikované v Husákových memoároch, že už na začiatku leta boli na Slovensku tisíce partizánov. Niekoľko skupín zorganizovaných okolo sovietskych zajatcov na úteku, ako bola napríklad na východe Slovenska brigáda Čapajev, už istú dobu pôsobilo. Avšak skutočný masový nárast partizánskeho hnutia nastal až v auguste 1944 so zoskokmi sovietskych parašutistov, ktorí začali verbovať a organizovať mužov nespokojných so slovenskou fašistickou vládou. Po polovici augusta začali prekračovať Karpaty ďalšie partizánske jednotky. Ich cieľom nebolo koordinovať povstanie so slovenskou armádou a odbojom. Mali za úlohu čo najviac destabilizovať nemecké tylo.
Vojenské ústredie a Slovenská národná rada sa snažili koordinovať akcie spolu s partizánmi. Golian sa stretol s jedným z najvýznamnejších veliteľov, Piotrom Veličkom. Jeho jednotka získala kontrolu nad celým regiónom Turca, de facto vrátane jeho správneho centra, Turčianskeho Svätého Martina, kde dokonca vyhlásila nezávislé územie, tzv. partizánsky rajón. Postupný nárast partizánskych aktivít viedol slovenskú vládu k vyhláseniu stanného práva („štatária“), ktoré malo pomôcť upevniť moc a obnoviť autoritu režimu. O jeho rozklade svedčí máločo tak zásadne ako odmietanie dôstojníkov vysielať vojenské jednotky na podporu ľudáckych exponentov alebo vyhýbanie sa iným ako hlavným cestám zo strany vojakov na „protipartizánskych“ operáciách.
Jablonický sa naozaj nebál nekompromisných tvrdení. Na základe paragrafov štatária nebola popravená ani jedna osoba. Zabíjanie začali partizáni. Je nutné zdôrazniť, že plne v duchu praxe a politických prerogatív, ktoré získavali v bojoch v Sovietskom zväze. Útočili na skupiny nemeckých vojakov prechádzajúcich územím Slovenska, popravovali príslušníkov nemeckej menšiny aj ľudákov. Neúspech stanného práva a rozšírenie partizánskej vojny začali znepokojovať nemecké spravodajské orgány, ktoré si o Slovensku ako prifrontovom území udržiavali prehľad a veľmi rýchlo stratili ilúzie o schopnosti Tisovej vlády udržať štát pod kontrolou.
Neoptimálne vypuknutie povstania
Priamymi príčinami vypuknutia SNP bol začiatok okupácie slovenského územia nemeckými jednotkami. Udalosti nabrali spád 27. augusta, keď partizáni de facto obsadili významné dopravné a priemyselné centrum Ružomberok a začali s popravami nemeckých vojakov (príslušníkov SS a gestapa, ale aj ozbrojenej stráže strategických tovární). Deň nato bola v Martine v kasárňach popravená ďalšia skupina nemeckých vojakov a príslušníkov SS zajatých Veličkovými partizánmi. Rozhodnutie o nemeckom obsadení Slovenska padlo.
Oficiálne ho v bratislavskom rozhlase oznámil minister obrany Čatloš, ktorý touto svojou angažovanosťou značne zneistil jednotky slovenskej armády. Po vypočutí jeho príhovoru a informáciách, že prvé improvizované nemecké jednotky vstupujú na územie Slovenska, vyhlásil plukovník Golian povstanie správou posádkam, ako aj rozhlasom vo forme dohovoreného a dnes už legendárneho hesla „Začnite s vysťahovaním“. Bol večer, 29. augusta 1944.
Plán povstania nebol zďaleka ideálny a prípravy neboli dokončené. Mimo povstaleckého územia zlyhalo viacero posádok, ktoré nemali dosť vôle alebo informácií. Na západnom Slovensku sa zvládla plne mobilizovať a odísť na povstalecké územie iba posádka z Trnavy a slovenskí piloti. Východoslovenská armáda, pôvodne plánovaná hlavná sila povstania, bola do prvých dní septembra odzbrojená. Po skúsenostiach so svojím bývalým rumunským spojencom nenechávalo nemecké velenie nič na náhode.
Koordinácia so Sovietmi neprebehla. Červená armáda bola ďaleko pred Krakovom, navyše vyčerpaná po ľvovsko-sandomerskej operácii a slávnom Bagratione. Keď zaútočila na karpatské hrebene, našla ich plne obsadené. Na Slovensko sa začali sťahovať nemecké sily, vrátane zvláštnych síl protipartizánskych, obzvlášť keď sa uvoľnili po potlačení paralelne prebiehajúceho Varšavského povstania. Povstalecká armáda a partizáni sa dva mesiace bránili na čoraz menšom území stredného Slovenska. Pomoc v podobe letcov a československej 2. paradesantnej brigády zo Sovietskeho zväzu, zásoby dodávané leteckým mostom alebo nový veliteľ, z Londýna dorazivší prvý slovenský generál československej armády Rudolf Viest, už nemohli povstanie zachrániť. V deň 27. októbra padla Banská Bystrica a v noci na nasledujúci deň bol vydaný rozkaz, aby povstalecké sily prešli na partizánsky spôsob boja v horách.
SNP je národným mýtom, ale aj historickou udalosťou. Jeho pozitívny, demokratický a pokrokový odkaz je stále s nami, rovnako ako vedomie jeho chýb, neúspechov, alebo tiež násilia spáchaného v jeho mene. Niekedy aj dnes počujeme, že potrebujeme dejiny zjednodušovať, alebo sa postaviť na ich „správnu stranu“. Jozef Jablonický však ukázal, že je možné pracovať s pozitívnym odkazom, oceniť správne morálne rozhodnutia aktérov v ťažkých dobách, a zároveň nekompromisne poukázať na ich chyby. Je to pre nás férovejšie a lepšie ako trvanie na sanitizovaných oficiálnych výkladoch alebo milosrdných lžiach. Treba písať dejiny bez legiend. Iba tak sa môžeme dejinám a sebe pozrieť do očí.
Autor je vojenský historik.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové.