Jak vypadal každodenní civilní život na povstaleckém území v době SNP a jak se profiloval nový režim? V rodícím se státě fungovalo hospodářství i úřady či pošty a rovněž zde existovala možnost kulturního vyžití. Aby to vše bylo možné, bylo nutné efektivně zásobovat armádu i společnost.
„Kocky sú hodené.“ Takto neoriginálne, no predsa výstižne komentoval vypuknutie Slovenského národného povstania jeden z jeho aktérov Ján Ursíny. Začalo sa 29. augusta 1944 po odznení konšpiračného hesla „Začnite s vysťahovaním“, vetou, na ktorú azda narazil každý žiak dejepisu na Slovensku. Veľa pozornosti sa venuje politickej aj vojenskej stránke Povstania, no často sa tiež spomínajú z istého hľadiska možno marginálne témy ako meteorologické podmienky. V deň jeho vypuknutia bolo jasno, svietilo slnko a teplota dosahovala 29 stupňov.
Agenda povstaleckého štátu
Všetci povstalci vedia, že jedna vec je zvrhnúť starý režim, no iné je nastoliť nový poriadok a udržať ho. A rovnako vedia, aké dôležité je fungujúce zásobovanie obyvateľstva i armády. Podnecuje lojalitu, podporuje bojaschopnosť, preto musí byť podľa možností pravidelné, plynulé a dostatočné. Rovnako to bolo aj v prípade Slovenského národného povstania. Materiálne a finančne sa pripravovalo už pred jeho vypuknutím. Na stredné Slovensko, teda do predpokladaného operačného priestoru akcie, spolupracovníci odboja presúvali peniaze aj produkty rôzneho druhu, napríklad obilie, ryžu, strukoviny, lieky, obväzový materiál či vojenské podrážky. Po náletoch Spojencov na Bratislavu v júni 1944 na to využili rôzne zámienky. Tvrdilo sa napríklad, že centrálne sklady treba evakuovať do bezpečia mimo bombových hrozieb, a tak mnoho materiálu končilo práve v budúcom centre Povstania. So zásobami vtedy pomáhali aj rôzne podniky na strednom Slovensku, ktoré dodávali napríklad obilie, múku, bryndzu. Boli to riskantné aktivity, keď sa v utajení riešilo veľa logistických, technických či skladových problémov.
Po vypuknutí Povstania sa začal budovať povstalecký štát ako samostatný mocenský, správny a hospodársky organizmus. Moc preberala Slovenská národná rada, a aby sa tento proces zjednodušil, jej povereníctva kopírovali ministerské rezorty slovenského štátu. Ideovo sa v povstaleckom štáte hlásili k Československej republike a pripomínali si výročie smrti T. G. Masaryka. Za jeho líniou – v slovenskom štáte – si zase pripomínali nedožité osemdesiatiny Andreja Hlinku. V povstaleckom štáte sa budovali všetky sféry života – hospodárstvo, sociálne veci, kultúra, organizoval sa aj bežný život, ľudí informovali o stránkových hodinách štátnych úradov, kde si mohli vybavovať sociálne dávky, fungovala pošta, kino, v ktorom sa podľa názoru komunistických novín Pravda mali stať ťahákom sovietske filmy.
Jednou z najdôležitejších úloh novej politickej garnitúry na oslobodenom území bolo, z pochopiteľných dôvodov, zásobovanie obyvateľstva, armády aj partizánov. Povstalci prevzali moc v oblasti zaberajúcej viac ako tridsať okresov. Bola to zhruba polovica zo všetkých okresov slovenského štátu, aj asi polovica jeho územia. Žilo tu okolo 1 700 000 obyvateľov a túto masu dopĺňali evakuanti, ktorí sem utekali z Nemcami obsadzovaného územia. Robili sa pre nich rôzne zbierky. Koncentrovala sa tu armáda v počte asi šesťdesiattisíc mužov a osemnásťtisíc partizánov. Boli tu príslušníci rôznych národností, Američania, Francúzi, Rusi, a teda aj slovenskí tlmočníci a tlmočníčky.
Proviant sa na povstaleckom území zhromažďoval rôzne. Niektoré suroviny a potraviny sa odoberali od miestnych chovateľov a pestovateľov. Vajíčka, maslo, hrudkový syr, dobytok, slanina, kukurica, raž, zemiaky, obilie, ovos pre kone, slama a podobne. Každý hospodár mal nariadenú výšku povinných dodávok, ktoré musel odovzdať výkupným komisárom. Hoci väčšina povstaleckého Slovenska nepatrila k typicky agrárnym oblastiam s veľkostatkami, tunajšie dediny aj tak pomáhali zásobovať front i zázemie.
Opatrenia proti nedostatku
Malí poľnohospodári si z minulosti dobre pamätali, keď sa za výkupy namiesto peňazí dávali potvrdenky, ktoré im však nikto nikdy nepreplatil. Ako výstrahu pred povstalcami to využívala aj ľudácka propaganda, ktorá Povstanie označovala ako puč a dávala mu rôzne prídomky: čechoslovácko-boľševický, babrácky, chaotický, puč moskovských dobrodruhov či podvratných živlov, alebo zločinná pučistická akcia proti slovenskému národu a slovenskému štátu. Povstalecká vláda chcela rozptýliť obavy hospodárov z rekvirácií a nariaďovala, aby sa striktne dodržiavala podstata výkupu, teda peniaze za tovar. Na výkup sa využívali finančné zdroje, ktoré sa sem presunuli pred Povstaním. Na povstaleckom území bola zaistená aj veterinárna kontrola úžitkového mäsa či polotovarov, a boli tu napríklad zriadené aj krajčírske a obuvnícke dielne. Slovenská národná rada v septembri 1944 konštatovala, že výkupný systém aj zásobovanie fungovali vcelku dobre. Americkým letcom vraj veľmi chutili tvarohové, lekvárové a makové koláče.
Zásoby sa dostávali na povstalecké územie aj iným spôsobom. Hovorí sa o desiatkach prípadov, kedy sa povstalci pokúšali evakuovať potraviny a obilie zo skladov, ktoré sa nachádzali na povstaleckom území len krátko a Nemci ich zabrali príliš skoro. Tieto akcie mali niekedy šťastný, inokedy tragický koniec, ktorému predchádzali výsluchy na Ústredni štátnej bezpečnosti a gestape.
Medzi zásobovacie problémy na povstaleckom území patril nedostatok pohonných látok, pneumatík či skladových priestorov. Platili rôzne úsporné opatrenia a obmedzenia, ktoré sa prehlbovali s postupujúcim zovretím nemeckej armády. Regulovala sa napríklad spotreba cukru, bola zakázaná výroba likérov, ovocných štiav, marmelád. V hostincoch, výčapoch a vývarovniach sa v určené dni zakázal predaj mäsa, zemiaky sa nesmeli spracovávať na lieh, neskôr platil zákaz predaja piva v reštauráciách a podobne. Opatrenia sa vzťahovali aj na lieky či zdravotnícky materiál.
Špekulanti s potravinami
Predstava Slovenskej národnej rady o bezproblémovom zásobovaní zahrnovala aj, povedané dnešnými slovami, ochranu spotrebiteľa. Ako to už v mimoriadnych situáciách chodí, obchodníkom či trhovníkom sa núkajú zvýšené možnosti nekalých praktík. Predražovanie tovaru, šmelina, špekulácie, manipulácie výkupných komisárov s výškami povinných dávok, zatajovanie zásob a čierny obchod – takéto priestupky evidovali aj v povstaleckom štáte. Hodnotili sa veľmi negatívne. Špekulanti s potravinami boli posudzovaní ako nepriatelia Povstania. Trhy, obchody a výrobne sa mali prísne kontrolovať, orgány na to určené mali detailne preverovať všetky prípady vrátane udaní od občanov. Usvedčeným páchateľom sa mali udeľovať exemplárne tresty.
Celý mechanizmus postihovania týchto deliktov sa však na povstaleckom území nemohol veľmi rozvinúť, keďže situácia sa menila každú chvíľu a sily vedenia pútali prioritne iné, najmä vojenské a politické otázky. V septembri 1944 jeden trafikant zatajil 18 500 kusov cigariet značky Lipa. Súdili ho za hromadenie a zatajovanie zásob, dostal dvadsať dní väzenia, ktorý mu nakoniec zmenili na peňažný trest 5 000 Ks. Priťažilo mu, že čin spáchal v čase brannej pohotovosti štátu. Cigarety sa považovali za vynález francúzskych vojakov, ktorým sa pri obliehaní pevnosti rozbili debny s fajkami, a tak si vymysleli náhradu. Nedostatkovým tovarom sa stali aj na území slovenského štátu, a to najmä pre prekvitajúci čierny obchod. Od októbra 1944 tu boli na prídel a oblasti obsadené partizánmi prestali zásobovať tabakovými výrobkami úplne.
Po dvoch mesiacoch povstalecké územie súvislo obsadili Nemci. Povstalci sa stiahli do hôr, prešli na partizánsky spôsob boja a tu im poslúžila aj časť zhromaždených zásob. Centrum povstaleckého štátu – Banskú Bystricu – prevzali orgány slovenského štátu. Prezident Jozef Tiso, čierny štátnik, ako ho v jednom epigrame nazvala povstalecká tlač, slúžil slávnostné tedeum a na organe ho sprevádzal veliaci dôstojník nacistickej armády na Slovensku Hermann Höffle. Ľudácke noviny uverejnili zoznam tých, ktorí spolupracovali s povstalcami, a napísali: „Ich čechoslovácko-boľševické bašovanie sa neslávne skončilo, kým slovenský národ a štát víťazne žije ďalej.“ O pol roka to už čiastočne nebola pravda.
Autorka působí v Historickém ústavu SAV v Bratislavě.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové.
a Návratovej projektovej schémy Slovenskej akadémie vied.