Slovenské národní povstání skončilo nezdarem, přesto je i v současné slovenské společnosti velmi populární historickou událostí. Občanský a komunistický odboj, který útočil na kolaborantský stát, si v průběhu osmdesáti let prošel několika zcela odlišnými interpretacemi.
Podľa prieskumu z roku 2016 viac ako osemdesiat percent obyvateľov Slovenska vníma Slovenské národné povstanie (SNP) ako jednu z najslávnejších kapitol svojich dejín. Na tejto interpretácii je od roku 1945 založený aj oficiálny obraz, prezentovaný v učebniciach a reprodukovaný politickými a kultúrnymi elitami. Napriek tomu obraz Povstania prešiel významnými zmenami, ktoré dokumentujú mieru politického využívania minulosti za posledných osemdesiat rokov.
Ozbrojená vzbura časti slovenskej armády a partizánov v druhej polovici roku 1944 bola vyvrcholením odporu proti autoritárskemu režimu slovenského štátu, ktorý fungoval ako vazal nacistického Nemecka. Išlo o plánovanú akciu vedenú predstaviteľmi občianskeho a komunistického odboja, pričom o jej príprave boli informovaní predstavitelia Spojencov aj československá exilová vláda v Londýne.
Napriek vojenskej porážke malo SNP pre budúcnosť Slovenska obrovský význam. Povstalecká armáda bola uznaná za súčasť protihitlerovskej koalície a exilová vláda musela zabudnúť na predstavy o kolektívnom treste pre „kolaborantských Slovákov“. Ani povstalecký program, ktorý nepriamo požadoval federalizáciu obnoveného Československa, nebolo možné len tak zmietnuť zo stola.
Komunistická interpretácia SNP
Aktéri SNP si už v jeho priebehu uvedomovali, že sa podieľajú na „najepochálnejšom čine slovenského národa“, ktorý bude mať významné dôsledky na budúci vývoj. Povstanie malo špeciálnu dôležitosť pre komunistov, najmä tých slovenských. Vnímali ho ako začiatok prechodu k socialistickému zriadeniu. Po získaní moci v roku 1948 sa komunisti prezentovali ako jediní dediči povstaleckého odkazu. Úlohu „buržoáznych“ zložiek Povstania vrátane armády bagatelizovali, pričom kľúčovú úlohu prisúdili partizánom a sovietskej podpore. Najmä v päťdesiatych rokoch SNP sa slávilo „len“ ako epizóda oslobodzovania územia Slovenska Červenou armádou, pričom hlavným sviatkom ostával 9. máj. Oficiálnym odkazom Povstania sa stal najmä záväzok do budúcnosti – ochrana socialistického zriadenia, utužovania česko-slovenského bratstva a nerozborné spojenectvo so ZSSR.
Hoci základné interpretačné piliere SNP sa do roku 1989 menili len málo, jeho obraz prešiel niekoľkými zásadnými korekciami spojenými s politickými a ideologickými zmenami.
Boj proti buržoáznym nacionalistom v päťdesiatych rokoch vymazal z Povstania jeho hlavných komunistických aktérov. Z dovtedy oslavovaných hrdinov Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského sa stali „odporní zradcovia“, ktorí uprednostnili federáciu na úkor záujmov československej pracujúcej triedy.
Destalinizácia a rehabilitácia „buržoáznych nacionalistov“ priniesli v šesťdesiatych rokoch nové impulzy. Po uvoľnení politického dohľadu nad výskumom citlivých udalostí sa SNP stalo extrémne populárnou témou nielen medzi historikmi. V roku 1964 vzbudila obrovskú pozornosť Husákova práca Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Autobiografická kniha je oslavou aktivít slovenských komunistov vo vedení SNP. Kľúčovú úlohu v nej zohráva aj téma česko-slovenských vzťahov. Keď sa v roku 1968 stal Husák výraznou postavou federalizačného úsilia, nezabudol zdôrazniť, že tak konečne napĺňa povstalecký program.
„Svedectvo“ v ničom nespochybnilo základné piliere komunistického naratívu. To ani nebolo Husákovým cieľom. Hlavné zásluhy ostali komunistom, v jeho podaní to ale bol on a jeho spolupracovníci. V normalizačnom období sa kniha stala kánonickým textom výkladu SNP. Jej autor navyše podporoval umlčiavanie historikov spochybňujúcich jeho tézy. Strážcom oficiálnej interpretácie Povstania bolo Múzeum SNP v Banskej Bystrici. V roku 1969 dostalo svoju ikonickú budovu, ktorá sa stala dejiskom pravidelných osláv a cieľom školských výletov. Tento status si múzeum uchovalo dodnes.
Porevolučná neistota
Po páde komunistického režimu panovala vo vzťahu k SNP neistota. Významná časť nových politických elít odmietala oslavovať „komunistický sviatok“. U časti z nich zohrávali úlohu podvedomé, ale aj otvorené sympatie k ľudáckemu slovenskému štátu.
Obnovenie názorovej plurality navyše prinieslo revizionistickú interpretáciu SNP vytvorenú predstaviteľmi ľudáckeho exilu. Povstanie opisovali ako protištátny puč komunistov, Židov, čechoslovakistov a protestantov. Jeho výsledkom boli obnovenie českej nadvlády nad Slovenskom a komunistický režim.
Napriek výraznej aktivite revizionistov obdiv k slovenskému štátu ostal doménou malej, aj keď hlučnej skupiny extrémistov. Väčšina historickej obce ich argumentáciu odmietala a aj široká verejnosť naďalej vnímala SNP v pozitívnom svetle. V roku 1992 Slovenská národná rada na návrh poslancov Strany demokratickej ľavice veľkou väčšinou schválila návrh, aby sa výročie začiatku SNP (29. august) stalo štátnym sviatkom.
Z hľadiska budúceho vývoja smerom k samostatnému štátu predstavovalo prihlásenie k antifašistickému a demokratickému étosu Povstania dôležitý symbolický krok. Politické elity ním odmietli víziu Slovenskej republiky ako nástupcu ľudáckeho slovenského štátu. To nepochybne uľahčilo jej akceptáciu v zahraničí aj napriek kontroverzným aktivitám vlády vedenej Vladimírom Mečiarom.
Hoci liberálna pravica sa v deväťdesiatych rokoch stavala k oslavám SNP skepticky, v boji proti Mečiarovmu „iliberalizmu“ postupne sformovala svoju vlastnú interpretáciu Povstania. Na oslavách šesťdesiateho výročia SNP v roku 2004 premiér Mikuláš Dzurinda označil Povstanie za dôkaz, že slovenské dejiny nie sú dejinami zbabelosti. Zdôraznil, že SNP je príkladom morálneho imperatívu bojovať proti zlu. Hoci Povstanie nebolo víťazné, oslobodilo Slovákov spod jarma kolaborácie a umožnilo im prevziať zodpovednosť za svoj osud. Dzurindov výklad zdôrazňujúci „západné“ demokratické, občianske tradície reprezentoval dobový optimizmus a zdanlivý konsenzus o prozápadnej orientácii Slovenska.
Povstanie ako kladivo na EÚ
O desať rokov neskôr, v roku 2014, bola situácia iná. Optimizmus aj dôvera v Západ a liberálnu demokraciu sa výrazne otriasli. Naopak, prehlbovala sa polarizácia slovenskej spoločnosti, výdatne podporovaná politickými elitami. Oslavy sedemdesiateho výročia SNP boli pre aktuálneho premiéra Roberta Fica vítanou príležitosťou vyjadriť nesúhlas so sankciami EÚ a USA uvalenými na Rusko pre anexiu Krymu. Vo svojom prejave vyhlásil, že hrdinská úloha Sovietskeho zväzu a slovenských komunistov bola prozápadnými politickými elitami nespravodlivo marginalizovaná. Európa sa podľa neho nepoučila z dvoch svetových vojen a „stále hľadá domnelých nepriateľov“. Prejav novozvoleného prezidenta Andreja Kisku bol priamou kritikou týchto postojov. Vyzdvihol odvahu ľudí, ktorí sa rozhodli bojovať proti „zlu a jeho ideológii“, a odmietol politiku akceptácie nespravodlivosti v záujme minimalizovania hospodárskych škôd.
Po ruskej invázii na Ukrajinu sa aktualizačný moment SNP v prejavoch politikov ešte zvýraznil. Dve konkurenčné oslavy v roku 2022 kopírovali prehlbujúce sa rozdelenie slovenskej spoločnosti. V Banskej Bystrici premiér Eduard Heger a prezidentka Zuzana Čaputová jasne odsúdili ruskú agresiu: „Tak ako účastníci SNP nechceli žiť vo svete, ktorý pripravili nacisti, tak ani my nechceme žiť vo svete, o ktorý sa usiluje ruský prezident.“ Svoje prejavy však predniesli bez prítomnosti verejnosti. Formálne z dôvodu covidu, v skutočnosti z obavy pred výtržnosťami proruských aktivistov.
Opozičné oslavy vo Zvolene organizované Ficom boli verejnosti otvorené. Vystúpili tu veľvyslanci Ruska a Bieloruska, pričom slovenskí rečníci kritizovali politiku EÚ a slovenskej vlády. Proputinovskú interpretáciu SNP ocenili aj neonacisti a v roku 2023 sa zvolenských osláv zúčastnil aj ich zástupca.
Na oslavy osemdesiateho výročia SNP vláda vedená Ficom avizuje bombastické oslavy spojené s vojenskou prehliadkou. Môžeme si však byť istí, že interpretácia Povstania opäť raz poslúži aktuálnej politickej agende. Je to vlastne celkom prirodzené. V slovenských dejinách je len málo udalostí, ktoré si uchovávajú takú mieru popularity a relevancie pre súčasnosť ako SNP.
Autor je zástupce ředitele Historického ústavu SAV.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové.