Ilustrace Maryna Lytvyn
Augustovou témou na Slovensku sa stala kultúra. Protesty proti pôsobeniu ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej v rezorte už v januári zmobilizovali 189-tisíc ľudí, ktorí podpísali otvorenú výzvu na jej odstúpenie. No odvolaním riaditeľa Slovenského národného divadla Mateja Drličku a riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej na začiatku augusta Šimkovičová siahla na inštitúcie, ktoré si váži a často ich navštevuje verejnosť, a to nielen bratislavská. Následnými augustovými protestmi sa nieslo rozhorčenie nad opovážlivosťou dnešnej politickej garnitúry a vlastne aj nad jej negustióznosťou, urážajúcou vkus zhromaždených.
Ministerka Šimkovičová a vedúci služobného úradu ministerstva kultúry Lukáš Machala sa priam ponúkajú k tomu, aby boli terčom pohoršenia či zosmiešnenia. Vystupovanie ministerky na tlačových konferenciách pripomína londýnsku kvetinárku Elizu Doolittle po týždňoch preúčania sa z obyčajnej ženskej na dámu. Šimkovičová, pravda, bola dámou vždy, len jej premena na ministerku pôsobí akosi nevierohodne. Zo svojej staršej praxe moderátorky večerných správ si do novej práce priniesla kompetenciu čítať vopred napísané vyhlásenia. Tak ako jej veľké účesy s dokonalými vlnami držia len vďaka množstvu laku na vlasy, tak aj jej reč je zas a znova prelakovávaná vrstvami pátosu. Pôsobí umelo a trápne. Dva kroky za ministerkou, ako profesor Higgins, zvyčajne stojí jej – vecne vzaté – podriadený Machala. Keď odpovedá na novinárske otázky namiesto ministerky, človek sa musí nevdojak pýtať, čo za zvláštna symbióza medzi týmito dvomi osobami je. Šimkovičová robí všetko pre to, aby bola čítaná ako neautonómna osoba konajúca na pokyny šedej eminencie Machalu a Slovenskej národnej strany, ktorej nominantmi obaja sú. Pohľad na ich vystupovanie vyvoláva pocit trápnosti a hanby za takúto politickú reprezentáciu. V tomto zmysle Šimkovičová funguje ako účinný tmel rôznorodých skupín, ktorým sa priečia nielen aktuálne politiky v oblasti kultúry, a to kultúry štátom zriaďovanej aj nezávislej, ale vládna politika celkovo.
Martina Šimkovičová navonok pôsobí, akoby jej nabubrené správanie ani nemohlo mať skutočné účinky, lebo niekto ju či nás štipne na líce a povie nám, aby sme prestali snívať a hrať sa na niečo, čím nie sme. Bolo by výborné, keby jej duté slová vyznievali naprázdno a po ministerských príkazoch by nenasledovalo nič. No ministerka je síce nekompetentná, ale kompetencie má. Plný zoznam možných aj skutočných dosahov jej pôsobenia zhŕňa v svojom memorande platforma Otvorená Kultúra, združujúca 1 750 kultúrnych pracovníčok a pracovníkov na Slovensku. Väčšina z nich sa bežnému diváctvu večerných správ bude javiť ako technického rázu – komisie, financovanie, nominácie, všetko sú to zložité témy, ktorým bežný človek rozumieť nechce.
Ministerka kultúry je však známejšia ako arbiterka vkusu, presnejšie národného vkusu. Prečo by človek nemal tejto pestovanej dáme neveriť, že to, čo označí za krásne a hodnotné, také skutočne je a naopak? Jej znechutenie nad maľbou dvoch nahých mužov od Andreja Dúbravského predznamenalo, čo sa zmestí do jej definície slova umenie a čo bude musieť zo štátnych inštitúcií, ktoré sa ním zaoberajú a vystavujú ho, preč. Presnú podobu dal tomuto národnému jemnocitu na tlačovej konferencii 8. augusta Machala: „… budeme si hájiť naše tradičné hodnoty a prikláňame sa k návratu k normálnemu spôsobu života a normálnosti. Nič, čo vybočuje z normy, nebudeme podporovať. (…) Slovenská kultúra v roku 2024 sa má opierať o tradičné hodnoty, za ktoré my považujeme tradičnú rodinu muža a ženy, tradície slovenského ľudu a národnostných menšín a etnických skupín, ktoré sú tu dlhé stáročia a ktoré nám zanechali naši predkovia a, samozrejme, aj všetko pozitívne a moderné, ktoré vytvárajú naši umelci, ktorí sú súčasníci a ktorí zase vnímajú prepojenie tejto tradície s modernizmom.“ Konzervatívec Edmund Burke by to nepovedal lepšie!
Názory na závažnosť toho, čo sa deje v kultúre na Slovensku, sa rozchádzajú. Pre niekoho je pozornosť venovaná kultúre a hrmotný pohyb ministerky a jej spolupracovníka v teréne len návnadou, na ktorú sa chytila rozhorčená verejnosť a zbytočne na ňu míňa svoje sily. Predstavuje dymovú clonu zabraňujúcu vidieť a pochopiť zásadnejšie zmeny v justícii.
Či už je však predmetom znechutenia ľudí žijúcich na Slovensku zvrat vo vykonávaní spravodlivosti, vďaka ktorému sa z väzenia na slobodu dostávajú osoby odsúdené za korupciu, alebo je ním degradácia a demontáž kultúry, bude udržanie triezveho videnia vecí a predstavy možnej inej budúcnosti ťažké. Demoralizácii sa snažia predchádzať šikovné zoznamy vecí, ktoré ľudia môžu robiť, aby sa necítili bezmocne, ako napríklad Desať krokov, ako brániť demokraciu či obšírnejší návod, ako to nevzdať, keď sa „blížime k autokracii“, publikované v denníku SME. Dajako verím, že týmto aktivistickým magi kockám vyzobávajúcim tu niečo zo Snydera, tam niečo z Mounka, sa nedostane veľa pozornosti. Namiesto generických odporúčaní zo svetových kuchýň záchrany demokracie nám totiž na domácom záhončeku vyrástla Otvorená Kultúra a Kultúrne odbory. Tento jeden konkrétny príklad spájania sa a organizovania stoviek organizácií a ľudí v kultúre je toto leto možno zásadnejšou správou než všetky odvolania, vyhadzovy a výmeny.
Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.