Romové a Romky nebyli jen pasivními oběťmi represí, ale zapojili se i do odbojového hnutí. Písemných důkazů o jejich aktivitách ale mnoho není a teprve v současnosti se i romským odbojářům začíná pomalu dostávat uznání.
Postavenie Rómov nebolo ideálne už počas prvej republiky. Ústava síce priznávala etnický princíp, ale zákon 117/1927 Sb. o potulných cikánech zavádza povinnosť evidencie, prikazuje vydávať kočovnícke listy a cigánske legitimácie. Na vrub nálad v medzivojnovom období treba pridať aj silu propagandy, ktorá Rómov vykresľovala ako príživníkov a asociálov. Netreba zabudnúť ani na pogrom v Pobedime v roku 1928, za ktorý boli agresori odsúdení na smiešne tresty. Po rozpade Československa veľká časť južných území Slovenska a Podkarpatská Rus pripadli v prospech vojnového Maďarska. Rómovia, rovnako ako Židia, sa ocitli v pozícii občanov druhej kategórie. Branný zákon z roku 1940 znemožnil rómskym mužom stať sa vojakmi so zbraňou. Vykonávali náhradnú vojenskú službu v VI. pracovnom (robotnom) prápore, predovšetkým išlo o manuálne práce, pri výkopoch a opevneniach a pomoc pri zásobovaní.
Represie
V apríli 1941 ministerstvo vnútra vydalo vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov“. Na základe toho bolo zakázané kočovanie a usadlí Rómovia museli odstrániť svoje obydlia od štátnych ciest. Nesmeli cestovať verejnou dopravou a do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny. Legislatíva umožňovala príslušníkom Hlinkovej gardy uplatňovať voči Rómom rôzne formy fyzickej agresie, robiť „hygienické kontroly“ a viedli sa rôzne druhy súpisov. Rómovia žijúci na vidieku sa živili nádenníckou prácou, pomocou na gazdovstvách, aj remeslami a hudobníctvom. Reštrikcie v prístupe do miest a obcí a povinnosť vysťahovať sa z dedín spôsobili, že sa veľmi rýchlo spretrhali ekonomické väzby a Rómovia z mesiaca na mesiac chudobneli. Postupne sa napĺňali všetky znaky asociálnosti, ktoré boli Rómom pripisované, a veľký podiel zohrala aj propaganda, ktorá ich vykresľovala ako „príživnícky živel“, ktorý treba naučiť „práci a poriadku“.
V období vojny sa začali na Slovensku realizovať stavby, ktoré mali dokazovať prosperitu vojnového štátu, cesty, železnice a vodné diela. Chýbala však pracovná sila, ktorej nedostatok mali vyriešiť pracovné tábory. Rómski muži boli v masovom meradle zaraďovaní do pracovných útvarov. Tie vznikali už od roku 1941 a medzi najpočetnejšie patrili útvar v Dubnici nad Váhom a Ilave, v Hanušovciach nad Topľou, v Revúcej a menšie boli roztrúsené po celom Slovensku. Za takmer otrockých podmienok, s nedostatkom náradia, vhodnej obuvi a bez dostatočného prídelu stravy pracovalo niekoľko tisíc rómskych mužov aj dvanásť hodín denne. Mnohí z nich tu zahynuli, iní mali celoživotné následky.
Účasť v odboji
V lete 1944 vstúpili na územie Slovenska ozbrojené jednotky wehrmachtu a ako reakcia na ich vstup a zároveň prejav odporu proti autoritatívnej vláde bolo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici vyhlásené Slovenské národné povstanie (SNP). Z východu sa už k hraniciam Slovenska blížil front a povstalecké vedenie očakávalo, že dôjde k rýchlemu spojeniu, ale nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili, tá v októbri 1944 prešla na partizánsky spôsob boja. Po potlačení Povstania sa nemecká moc dopúšťala represálií voči partizánom i civilnému obyvateľstvu. Obyvateľstvo vrátane Rómov bolo v mnohých lokalitách vyvraždené na mieste, alebo deportované na masové popraviská.
Ako reakciu na roky útlakov sa mnohí Rómovia pridali k povstaleckej armáde a zapojili sa do partizánskeho boja, napríklad Berkyovci z Detvy, Očovej a Hriňovej, Klincovci z Dúbrav. Jednou zo záškodníckych akcií bolo vyhodenie nemeckého nákladného vlaku medzi Detvou a Stožkom 23. novembra 1944. Na akcii sa podieľali aj štyria rómski partizáni z Dúbrav a dvaja z Detvy. Na druhý deň po tejto akcii obsadili nemeckí vojaci rómsku kolóniu v Detve – Pastovník a zajali štyroch miestnych mužov, ktorých neskôr popravili. Podobná dramatická udalosť sa odohrala v obci Dúbravy, odkiaľ sa viacero mužov pridalo k partizánom, medzi nimi aj Jozef Klinec-Bimbó, vynikajúci rómsky primáš. Začiatkom decembra partizáni zišli do obce, aby doplnili zásoby a zohriali sa. Niekto ich však udal a na druhý deň bola rómska osada v Dúbravách obkľúčená esesákmi. Zobrali všetkých Klincovcov starších ako štrnásť rokov a odviedli ich do Detvy. Tam ich držali v synagóge a neskôr zavraždili na židovskom cintoríne vo Zvolene.
Nie je známy počet rómskych partizánov a účastníkov odboja a ich hrdinstvo doteraz nebolo dostatočne ocenené. Nemáme informácie, že by rómski partizáni vytvorili samostatný oddiel, takéto náznaky sa objavili iba vo výpovediach preživších zaznamenaných viac ako šesťdesiat rokov po skončení vojny. Podľa nich mala existovať samostatná skupina vedená partizánom Oračkom z Chmeľova. Jej existencia zatiaľ nebola preukázaná. V povojnovom období, keď síce výskum partizánskeho hnutia u nás zaznamenal veľký záujem, nikto nevenoval pozornosť účasti Rómov. Bolo to vnímané ako spoločný boj za slobodu a etnicitou partizánov sa žiaden historik nezaoberal. Téma účasti Rómov v partizánskom hnutí a odboji zostáva stále na okraji záujmu historikov a tiež spoločenského uznania. Napríklad do pietnej siene Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici pribudol kameň pripomínajúci účasť Rómov v odboji až v roku 2016 z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa Stanislava Mičeva.
V rómskej komunite sa tradujú aj príbehy, kedy rómski partizáni zohrali významnú úlohu. Dnes už je náročné overiť fakty. Za mnohé iba jeden príbeh o Antonovi Facunovi. Rodák zo Sklabine do slovenskej armády nastúpil v októbri 1941 a slúžil v ružomberskom delostreleckom pluku, s ktorým sa dostal na východný front. Neskôr ho prevelili do technickej brigády v Taliansku. Tam prebehol k partizánskej skupine Rinoldo. V apríli 1944 sa Facuna prihlásil na československej vojenskej misii v Ríme, odkiaľ sa ako tlmočník s americkou výsadkárskou jednotkou dostal na povstalecké územie. Bol zaradený do skupiny Day ako sprievodca a pomocník pod krycím menom Anton Novák. O Facunových husárskych kúskoch počas Povstania sa rozprávali legendy, Nemci na jeho hlavu vraj vypísali finančnú odmenu. Po vojne sa dočkal československej medaily za účasť v SNP aj uznania americkej vlády. Jeho príbeh však zapadol do zabudnutia a dodnes nie je hodnoverne zdokumentovaný.
O Rómoch počas vojny zvykneme hovoriť ako o obetiach, nie však ako o hrdinoch, ktorí sa zaslúžili o slobodu. Mnohé komunity počas vojny nasadzovali svoje životy, aby pomáhali partizánskemu hnutiu. Zásobovali ich, poskytovali útočisko počas krutej zimy. Viaceré komunity na to doplatili životmi. Obec s najväčším počtom obetí je Ilija, 22. novembra 1944 nemecké sily zadržali devätnásť mužov, dvadsaťjeden žien, šesťdesiatdeväť detí a v Kremničke ich zavraždili. V obci bol po skončení vojny odhalený monumentálny pamätník, na ktorom sú vyryté všetky mená, neobsahuje však informáciu, že išlo o Rómov.
Smutná je aj bilancia zo zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom. Jeho zriadenie v novembri 1944 bolo predzvesťou zámeru smerujúceho k likvidácii Rómov na Slovensku. Dokonca z už oslobodených území východného Slovenska sem boli deportované rómske rodiny. Tábor bol pod nemeckým velením a uvažovalo sa o vyvezení zaistencov smerom na západ. Zlé hygienické pomery, hlad a špina spôsobili, že v tábore vypukla epidémia škvrnitého týfusu, ktorú sa nedarilo dostať pod kontrolu. Vo februári 1945 bola nariadená poprava dvadsiatich šiestich chorých, boli medzi nimi aj ženy a deti. Na jar 1945 dozor tábora pred postupujúcim frontom ušiel a tábor bol rozpustený. Odhaduje sa, že počet rómskych obetí na Slovensku je viac ako tisíc.
Znovuobjavené dejiny
V povojnovom období sa na perzekúcie Rómov rýchlo zabudlo. Vzťahy na vidieku boli odnepamäti kódované majetkovými pomermi, a ak chceli Rómovia prežiť, museli rýchlo zabudnúť, v ktorom dvore bývali gardisti, a možno títo už mali komunistické legitimácie. Rómske komunity, ktoré partizánskemu hnutiu pomáhali, alebo jednotlivci, ktorí sa do odboja zapojili, mali možnosť požiadať o vydanie osvedčení o účasti v odboji. Mnohí Rómovia o takéto osvedčenie ani nepožiadali. Ich hrdinstvo zostalo neodmenené a po desiatkach rokov aj zabudnuté. Iba s námahou sa odkrývajú príbehy rómskych hrdinov. Ale poznať dejiny a poznať spoločné dejiny je základom budovania porozumenia. Preto netreba rezignovať v pripomínaní.
Autorka je etnografka a historička.
Text vznikl za podpory Nadace Rosy Luxemburgové.