Boj o voľný čas

Kniha Až skončí práce. Dějiny domácnosti a bo­­je za volný čas (After Work: The Fight for Free Time, 2023) vyšla v českom preklade len pár mesiacov po vyjdení v anglickom nakladateľstve Verso. Niet sa čo diviť, že padla do oka Tereze Stejskalovej, ktorá tému starostlivosti a reprodukčnej práce nastoľuje svojimi článkami a kurátorskými projektmi už dlho. Autorská dvojica, životní partneri a rodičia troch detí Helen Hester a Nick Srnicek v knihe uvažujú o postpracovnej spoločnosti.

To nie je nič nezvyčajné – „postpráca“ je súčasťou tradície ľavicového myslenia a v ostatných dvoch desaťročiach tento prístup rozpracovávalo mnoho autorov a autoriek. Po knihe The Problem with Work (Problém s prácou, 2011) feministickej politickej teoretičky Kathi Weeks sa postprácu snažili ako program pre britských labouristov presadiť Nick Srnicek a Alex Williams v díle Vynalézání budoucnosti (2015, česky 2020), londýnsky Autonomy Institute a viacero ďalších autorov. Novátorstvo knihy Až skončí práce spočíva v tom, že autor a autorka nešpekulujú nad tým, čo s pracovnou morálkou, normou plnej zamestnanosti či štvordňovým pracovným týždňom. Tvrdia, že ak chceme prácu, ktorá je dnes neslobodnou činnosťou, vnútenou človeku prostredníctvom mzdy, zosadiť z piedestálu ľudských hodnôt, potrebujeme dôkladne preskúmať aj prácu sociálnej reprodukcie.

Uzavretí v domácnosti

Hester a Srnicek ukazujú, že život západných spoločností sa síce jasne posunul od páru mužského živiteľa a starajúcej sa ženy k dvojpríjmovým domácnostiam, ale tlak na nikdy nekončiacu prácu starostlivosti absorbovali predovšetkým ženy. V mnohých vzletných predstavách o tom, ako ľudstvo oslobodia nové technológie, väčšinou mužskí ľavicoví autori na to, kto bude kŕmiť ich deti, umývať toalety a opatrovať ich rodičov, šťastne zabúdajú. Cieľom knihy Hester a Srniceka nie je vnútroľavicová kritika, ale vecné zváženie existujúceho stavu a načrtnutie princípov, ktorými by sa postpracovná ľavicová politika sociálnej reprodukcie mohla riadiť.

Diagnóza doterajšieho vývoja nie je lichotivá. Autorská dvojica ukazuje, že sa technologický rozvoj zariadení uľahčujúcich prácu v domácnosti fakticky od polovice 20. storočia zastavil – okrem mikrovlnnej rúry a robotických vysávačov si do domácností s priemernými príjmami nenašla cestu žiadna z technológií. Smart homes sú výsadou vyššej strednej triedy. Problém však nespočíva len v zabrzdenom technologickom vývoji. Ako hlavná prekážka sa ukazuje uzavretie našich životov do rodinných domácností a prenesenie väčšiny opatrovateľskej práce do tejto jednotky. Bez fungujúceho sociálneho štátu či so sociálnym štátom dizajnovaným podľa rigidných rodových rolí sa rodina stáva miestom, kde sa musí zvládnuť úsilie vlád po vyrovnaných rozpočtoch aj kde sa z detí majú stať jednotlivci schopní sa o seba v budúcnosti dobre postarať sami. Rodiny sú rezilientné, avšak len do momentu, kým sa nerozpadnú. Fungujúce sú tie rodiny, ktoré vzišli z dobrých štartovacích podmienok – a majú šťastie.

Predstava verejného blahobytu

Diskutujúc o ďalších súčasných ľavicových teóriách (najmä o spojení socializmu s republikánstvom, ktoré nanovo nastolilo otázku slobody ako absencie nadvlády) sa autorská dvojica pýta, či by sa nám nežilo lepšie, keby sme ženy odbremenili od starostlivosti o deti, starnúcich rodičov, prípravy jedla a poriadok v domácnosti a tieto činnosti sme namiesto toho organizovali verejne a komunitne. Hester a Srnicek svoj návrh predkladajú spolu s reflexiou podmienok, za ktorých boli obdobné experimenty úspešné aj neúspešné. Reflexiou viedenského experimentu z rokov 1918 až 1934, ktorého úspech dnes vidíme aj na pretrvaní normy nájomného bývania v meste, sa pripájajú k úsiliu myslieť utópie premýšľaním minulosti, ako ho v Idei socializmu (2016, slovensky 2020) prezentuje o generáciu starší a z inej tradície ľavicovej teórie vychádzajúci Axel Honneth. Vo vzťahu k feministickej teórii je zase dobré uviesť, že Hester a Srnicek neargumentujú za redistribúciu opatrovateľskej práce v rámci jednej domácnosti, ako to navrhovali umiernené radikálne feministky druhej vlny. Z feministickej teórie preberajú najmä lesbickú a černošskú kritiku, ktorá ukazuje na rasové a triedne spoluutváranie predstáv o dobrom rodinnom aj ženskom živote.

V závere knihy formulujú princípy, z ktorých by mala organizácia sociálnej reprodukcie v postpracovnej spoločnosti vychádzať. Sú nimi komunitná starostlivosť, verejný blahobyt a časová suverenita. Predstava verejného blahobytu podľa autorstva nemá ľuďom stoj čo stoj vnútiť využívanie spoločne organizovanej produkcie potravín či starostlivosti o domácnosť. Mať zeleninovú záhradku je fajn, ale k časovo náročnej vlastnej subsistencii – či už v podobe pestovania plodín, pletenia svetrov a varenia obedov – by sme sa nemali uchýliť kvôli potrebe prežiť z mesiaca na mesiac.

Ako naložiť s časom

Ak všetko, čo v našom živote máme, je obmedzený čas, musíme sa pýtať, ako s týmto časom naložiť. V kapitalizme trávime až príliš veľa času námezdnou prácou a uvedená otázka sa dnes v svojej veľkosti, ktorú prifukuje priemysel svojpomocnej literatúry, stáva nástrojom bezvýchodiskového ponárania do spoločenských protirečení. Až postpracovná spoločnosť, ktorá prinesie ľuďom viac voľného času, skutočne otvorí otázku slobody a vedomého uvažovania o tom, podľa akých noriem chceme žiť, aké vzťahy s druhými ľuďmi (a aj mimoľudskými aktérmi) vytvoríme a aké záväzky s tým súvisiace na seba vezmeme. Tu Hester a Srnicek nadväzujú na prácu Martina Hägglunda This Life (Tento život, 2019; viz A2 č. 24/2020).

Kniha Až skončí práce nie je prehrávaním argumentov hnutia Mzdy za prácu v domácnosti a neomieľa donekonečna ani kľúčové slovo „starostlivosť“, aby nad nami moralisticky zdvihla prst. Ide o vecnú analýzu súčasného stavu aj doterajších riešení, ktorá poskytuje dobré východiská pre premýšľanie ľavicovej politiky. Skutočnosť, že vyšla v českom preklade, je dobrým predpokladom pre to, aby sme jej idey nepostovali v zjednodušených poangličtených heslách na instagrame, ale o jej argumentoch skutočne diskutovali.

Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.