„Má vlast není kufr a já nejsem cestující,“ prohlásil slavný palestinský básník Mahmúd Darwíš. I on ale prožil většinu života v exilu. Ztráta domova se po roce 1948 stala ústředním tématem palestinské literatury, ať už vznikala na území státu Izrael, nebo v diaspoře.
Súčasná palestínska literatúra zastáva v rámci arabskej literárnej tvorby veľmi špecifické miesto, dokonca je unikátom, ktorý nenachádza obdobu v literárnej tradícii žiadneho iného národa. Jej unikátnosť pochopiteľne vyplýva z pretrvávajúceho konfliktu, na pozadí ktorého sa formovala a kryštalizovala. V dôsledku bezprecedentných udalostí nasledujúcich po vzniku štátu Izrael v roku 1948 sa drvivá väčšina Palestínčanov stala zo dňa na deň vyhnancami z vlastnej domoviny a ocitli sa v ťažkej existenciálnej kríze. V snahe pochopiť novú situáciu a zároveň dokázať svetu svoj nárok na dôstojný život s legitímnymi ľudskými právami na území novovytvoreného štátu sa literatúra stala ich hlavnou zbraňou a autentickým zrkadlom odrážajúcim katastrofálne dôsledky konfliktu na život jedincov aj celého národa.
Medzi nádejou a zúfalstvom
Napriek širokému spektru spôsobov literárneho spracovania mimoliterárnej reality špecifických pre každého autora je možné vytýčiť určité spoločné …
