„Má vlast není kufr a já nejsem cestující,“ prohlásil slavný palestinský básník Mahmúd Darwíš. I on ale prožil většinu života v exilu. Ztráta domova se po roce 1948 stala ústředním tématem palestinské literatury, ať už vznikala na území státu Izrael, nebo v diaspoře.
Súčasná palestínska literatúra zastáva v rámci arabskej literárnej tvorby veľmi špecifické miesto, dokonca je unikátom, ktorý nenachádza obdobu v literárnej tradícii žiadneho iného národa. Jej unikátnosť pochopiteľne vyplýva z pretrvávajúceho konfliktu, na pozadí ktorého sa formovala a kryštalizovala. V dôsledku bezprecedentných udalostí nasledujúcich po vzniku štátu Izrael v roku 1948 sa drvivá väčšina Palestínčanov stala zo dňa na deň vyhnancami z vlastnej domoviny a ocitli sa v ťažkej existenciálnej kríze. V snahe pochopiť novú situáciu a zároveň dokázať svetu svoj nárok na dôstojný život s legitímnymi ľudskými právami na území novovytvoreného štátu sa literatúra stala ich hlavnou zbraňou a autentickým zrkadlom odrážajúcim katastrofálne dôsledky konfliktu na život jedincov aj celého národa.
Medzi nádejou a zúfalstvom
Napriek širokému spektru spôsobov literárneho spracovania mimoliterárnej reality špecifických pre každého autora je možné vytýčiť určité spoločné prvky dominujúce próze i poézii. Palestínska tvorba podáva svedectvo o utrpení ľudu za posledných osemdesiat rokov a prehodnocuje prežitky ako vyhostenie z domova, strata ľudskej dôstojnosti, rozvoj hybridnej identity či hľadanie seba samého v kontexte straty osobnej identity, čo zaujíma ústredné miesto v naratívoch i básňach a zobrazuje sa prostredníctvom zámernej erózie individuálnych a kolektívnych spomienok. Podľa spisovateľky Salmy Ch. Džajjúsí predstavuje politické pozadie pre palestínskeho autora nielen hlavný zdroj inšpirácie, ale najmä veľké bremeno, pretože od vplyvu konfliktu nedokáže ujsť nikto bez ohľadu na to, či píše v diaspóre alebo v Izraeli. Palestínski autori a autorky sú teda kompromitovaní historickými udalosťami a zbavení luxusu selekcie spomienok a výberu udalostí presahujúcich existujúcu skutočnosť.
Je však nutné povedať, že napriek týmto tematickým obmedzeniam figurujú v rámci palestínskej literatúry autori uznávaní po celom svete, či už za ich geniálny literárny talent, avantgardné experimenty, alebo za kreativitu a inovatívnosť, s akou pristupujú k realite a približujú ju svetovému čitateľovi. Vojna z roku 1948 bola jednoznačne prelomovým bodom pre masívny rozvoj modernej palestínskej literatúry a natrvalo zmenila smer, akým sa uberala. Doba presiaknutá rozpadom falošných nádejí, absolútnym zúfalstvom, stratou domova a snahou o radikálnu sebarealizáciu dala zrod najprominentnejším autorom palestínskej literárnej tradície. Jedným z prvých priekopníkov modernej beletrie a využitia prvkov literárnej moderny bol Džabrá Ibráhím Džabrá (1919–1994), ktorého román As-Safína (Loď, 1970) majstrovsky zachytáva arabský svet po roku 1948 a ponára sa do frustrácií palestínskej spoločnosti a boja o prežitie uprostred chaosu a politického útlaku. Prostredníctvom dialógov medzi postavami skúma vplyv exilu na psychiku jednotlivca, predovšetkým na psychiku palestínskeho intelektuála vystaveného pocitom osamelosti, odcudzenia a úzkosti.
Muži v cisterne
Medzi najvýznamnejších arabských spisovateľov všetkých čias patrí Ghassán Kanafání (1936–1972), ktorý napriek krátkemu životu zanechal v palestínskej pamäti nezmazateľnú stopu. Preslávil sa novelou Muži na slnku (Ridžál fí aš-šams, 1962; po česky vo výbere Muži na slunci a jiné povídky, 1982), sledujúcej tragický osud troch Palestínčanov, ktorí sa rozhodnú preniknúť v prázdnej cisterne do Kuvajtu. Cesta neľútostnou púšťou sa im však stane osudnou – v cisterne prehriatej od spaľujúceho slnka sa udusia. Príbeh sa končí tým, že vodič cisterny mŕtve telá vyhodí, okradne a zakričí slová, v ktorých sa koncentruje symbolika celého príbehu: „Prečo ste nezabúchali na steny cisterny?“
Unikátnosť novely nespočíva len v hodnovernom zobrazení mizernej situácie Palestínčanov, ale predovšetkým v implicitnej odpovedi na to, kto je zodpovedný za smrť mužov – čo je alegória na otázku: Kto je zodpovedný za palestínsku tragédiu? Novela poukazuje na dovtedy prehliadané skutočnosti a palestínsky problém dáva za vinu nielen izraelskému režimu, ale aj ignorancii a skorumpovanosti arabských režimov a dokonca samotným Palestínčanom za ich pasivitu a neschopnosť riešiť problémy. Ghassánova ďalšia novela Návrat do Haify (‘A’id ilá Hajfá, 1970; po česky 1982) ponúka dojímavý príbeh palestínskeho páru, ktorý sa po takmer dvadsiatich rokoch vracia do rodného mesta, kde v roku 1948 museli nechať svojho syna. Po návrate do svojho starého domu zisťujú, že syna si adoptoval židovský pár a vychoval z neho izraelského vojaka. Nadčasovosť príbehu spočíva v humanistickom stvárnení izraelských postáv, ktoré majú rovnako tragické osudy ako tie palestínske, čím príbeh dekonštruuje negatívny židovský stereotyp prevládajúci vo väčšine palestínskej tvorby.
Zmazávanie stôp
Výnimočné literárne talenty sa zrodili aj v rámci hraníc súčasného Izraela, pričom za zmienku stojí najmä Emil Habíbí (1922–1996), uznávaný dokonca aj Izraelom. Jeho unikátny román Al Waqá’i‘ al-gharíba fí ichtifá’. Sa‘íd Abí an-nahs al-mutašá’il (Tajný život Sa‘ída, nešťastného pesoptimistu, 1974) pomocou majstrovského použitia vtipu, irónie a satiry odhaľuje absurdný, no dojímavý príbeh o Sa‘ídovi, ktorý pre svoju zbabelosť, hlúposť a kolaboráciu s izraelským režimom figuruje skôr ako antihrdina.
Na Západnom brehu sa zas preslávila Sahar Chalífa (1941), literárne aktívna do dnešného dňa, ktorá svojou tvorbou dáva hlas palestínskym ženám a ich boju za oslobodenie. Ďalší rodák zo Západného brehu Radžá Šaháda (1951) obohacuje palestínsku literatúru realistickými memoármi, v ktorých zachytáva dramatickú zmenu životného prostredia v dôsledku izraelských projektov cielených na postupné zmazávanie stôp palestínskej minulosti z územia (napríklad vyvracanie olivovníkov a výstavba nových osídlení) – čo podľa autora symbolicky znázorňuje postupné vymazávanie Palestíny z mapy.
Z mladých nádejných autorov, ktorí sa preslávili v posledných rokoch, si zaslúži zmienku Umar Abú Šáwíš (1987–2023), ktorý za svoju tvorbu získal viacero medzinárodných ocenení. Takmer celý život prežil v utečeneckom tábore Nusajrát v Gaze, kde v októbri 2023 počas izraelského náletu v rámci stále prebiehajúcej vojny medzi Izraelom a Hamasom žiaľ prišiel o život.
Písanie z ďaleka
Je dôležité poznamenať, že drvivú väčšinu palestínskej tvorby posledných rokov tvoria diela autorov narodených alebo žijúcich mimo hraníc historickej Palestíny, teda v diaspóre. V dôsledku života v cudzej kultúre začali prirodzene písať v cudzích jazykoch, predovšetkým v angličtine (na rozdiel od autorov žijúcich v Izraeli, píšucich po arabsky či hebrejsky – pravdepodobne najznámejší hebrejsky píšuci palestínsky autor je Sajjid Kašua, nar. 1975). Medzi anglicky píšucich palestínskych autorov patria napríklad Hala Alyan (1986), ktorej román Salt Houses (Soľné domy, 2017) rozpráva cez osudy viacerých generácií jednej rodiny o zúfalej snahe asimilovať sa do cudzej kultúry s ťarchou myšlienky, že sa nikdy nebudú môcť vrátiť domov. Veľkému úspechu sa teší Susan Abulhawa (1970), ktorej najnovší román Against the Loveless World (Proti svetu bez lásky, 2021) sa ponára do temných stránok exilu cez skúsenosti mladej utečenky, vrátane jej nešťastného manželstva, prostitúcie a neustáleho sťahovania sa z krajiny do krajiny. Jej bestseller Mornings in Jenin (2010) bol preložený dokonca aj do češtiny pod názvom Jitra v Dženínu (2013).
I keď by sa mohlo zdať, že tvorba v cudzom jazyku potláča palestínsku identitu (berúc do úvahy, že Palestínčania v diaspóre sú rozpoltení medzi dvoma odlišnými kultúrami), opak je pravdou – posilňuje ju, pretože znemožňuje Izraelu palestínsku kultúru úplne marginalizovať. Široká škála heterogénnych palestínskych literárnych textov vznikajúcich v rôznych kultúrnych zázemiach demonštruje pretrvávajúcu dynamiku palestínskeho kánonu a dokazuje, že napriek jazykovým a tematickým odlišnostiam všetky texty pramenia zo zdedených spomienok starších generácií a z hlbokej túžby po stratenej domovine.
Autorka je doktorandka blízkovýchodních studií na FF UK.