Sloboda priestoru v medziach architektúry

Verejný priestor je formovaný architektúrou, ktorej povaha stojí medzi viacerými charakteristikami: je estetickou záležitosťou aj inžinierskou činnosťou, súkromným biznisom aj verejným záujmom, spája sa s voľným aj úžitkovým umením. Vzniká pre širokú paletu užívateľov*liek, avšak už dlhšie je známe, že reálne rozhodnutia v tejto oblasti sú formované pohľadom užšej skupiny – skúsenosti ostatných sú akoby vytlačené za okraj. Táto disproporcia je oveľa pochopiteľnejšia, ak sa pozrieme na architektúru ako na povolanie, v ktorom sa napríklad ženy presadzujú oveľa ťažšie.

Odkrývanie skrytého

Výstava v Galérii mesta Bratislavy s názvom Oslobodený priestor: starostlivosť – architektúra – feminizmus v sebe nesie úvahy o emancipačných stratégiách v architektúre ako odbore, fyzickom priestore i v širšom verejnom priestore minulosti a dneška, ako aj interdisciplinaritu, s ktorou je na problematiku možné nazerať širšie. Na výstave je preto divák konfrontovaný s umeleckými dielami, umeleckým aj umeleckohistorickým výskumom zasahujúcim dejiny a prax architektúry, ako aj širšie spoločenské rámce. Fanúšik*čka architektúry môže najprv ostať sklamaný*á. Samotné architektonické diela tu ostávajú v pozadí a, naopak, vyťahuje sa to skryté, čo formuje prostredie, z ktorého vyrastajú.

Kurátorka Petra Hlaváčová (v spolupráci s kurátorkou umeleckých intervencií ­Nicole Sabellou) si za centrálny motív zvolili bezpečný priestor na stretnutia a zdieľanie, pričom si kladú otázku, čo všetko je starostlivosť v architektúre. Starostlivý prístup sa začína aktom radikálneho odpočinku – a to nielen vystavujúcej umelkyne Julischky Stengele, ktorá na newyorskom Times Square zabrala priestor niečím takým nevýnosným a neproduktívnym, ako je oddych, ale aj divákov*čok, ktorí v upcyklovanom mäkko ženskom Záclonáriu Danice Pištekovej a Janice Šipulovej môžu len tak odpočívať alebo počúvať o prvých krokoch architektiek v československom priestore, či začítať sa do databázy žien tvoriacich architektúru.

Rozhovory s týmito ženami poukázali na predsudky a prekážky, ale i na zaujímavý prípad toho, že prvé architektky mali paradoxne lepšie podmienky ako ich nasledovníčky. Muži toto prostredie saturovali skrátka oveľa rýchlejšie, v čom možno hľadať i dôsledok obrátenej emancipácie, ktorú špecificky náš priestor zažíval v prerode z pracujúcej úderníčky na gazdinku, udržiavajúcu domácu pohodu. Obraz ženy meniacej sa na v prvom rade starostlivú a vábivú bytosť (až keď sú naplnené tieto úlohy, môže sa žena pustiť do tvorivej práce!) reflektuje miestnosť z koláží dobových socialistických časopisov. S touto šarmantne teatrálnou verziou starostlivosti kontrastujú spomienky na architektku Růženu Žertovou. Kraľuje im moment medzigeneračného prepojenia ich vlastných výrokov a spomienok Šárky Svobodovej a Alice Šimečkovej, ktorý je záznamom starostlivosti nie o dielo, ale človeka – obyčajnej a prirodzenej, ktorá nie je hrdinská ani patetická („robíš, čo vieš a môžeš“) a zároveň je obojstranná.

Jedným razom

Výstava otvorila mnohé otázky priestoru, konfrontovaného s ženskými telami – uzur­pujú ho (dvojica Julischka Stengele a ­Nicole Sabella), akokoľvek formované (plstené objekty Ziljä Quansurá) nenormatívne telá sa cez neho sťažene pohybujú (video Stanislava Bilera) alebo len skrátka chcú tiež byť jeho súčasťou (inštalácia Emílie Rigovej). Špecifická skúsenosť žien z vrstvy či odboru, v ktorej je starostlivosť prácou (video Kataríny Csányiovej o slovenských opatrovateľkách) či naopak, keď na nutnosť starostlivosti profesijne doplácajú (Spolok Architektky), je silnou výpoveďou. Hoci pri inštalácii o feministickej praxi v architektúre by som uvítala viac „architektonické“ riešenie – prepojenie šatiek a výrokov ako symbolu spojenia to na sile neubralo.

Miestami sa mi zdalo, že si výstava odhryzla priveľkú časť (stále obrovského) koláča otázok o architektonickej praxi a feminizme. Komunikovala všetko: vnútornoodborovú problematiku žien v architektúre a špecificky starostlivosť (mne osobne sa táto linka zdala najsilnejšia), verejný priestor, históriu i vzdelávanie. Viac menších, kategorizovaných a podrobnejšie riešených okruhov by podľa mňa prospelo celej štruktúrovo bohatej téme, z ktorej nepoučené diváctvo mohlo odchádzať viac zmätené ako zorientované. „Feminizmus je rozumnou reakciou na všetky nespravodlivosti sveta,“ hovorí motto sprievodného textu. Výstava akoby tieto nespravodlivosti chcela vyriešiť všetky jedným razom.

Autorka je historička a teoretička umění.