Před 75 lety vyšla kniha, která zásadně otřásla tehdejšími stereotypními představami o ženskosti. Simone de Beauvoir se ve Druhém pohlaví vzepřela názoru, že žena nemůže ovlivnit svůj vlastní osud, protože je jí předurčen. A ukázala, že navzdory zrovnoprávnění v mnoha oblastech ženám většinou zůstala role pasivního objektu.
Simone de Beauvoir dlho váhala, či má napísať knihu o ženách. No obrovské hlúposti, ktoré sa na túto tému popísali za posledné storočie, oplakávajúce stratu ženskosti a hovoriace ženám, aby „boli ženami, ostali ženami, stali sa ženami“, ju podnietili zaoberať sa ňou vážne. Neskôr priznala, že až pri jej písaní si uvedomila, ako nevedomky prijala mužské hodnoty, ako profitovala zo spoločnosti orientovanej na mužov a žila falošný život.
Nepriala si však pomstu alebo boj medzi pohlaviami. Jediné, čo podľa nej ženy od mužov chcú, je cítiť túžbu a rešpekt. V mužskom svete sa totiž žena vníma ako nástroj pre mužské potešenie, a nie ako subjekt, ktorého túžby a radosti sa tiež berú do úvahy. Reakciami, ktorých sa jej za to dostalo, boli posmech, odmietanie a umiestnenie jej diela na zoznam kníh zakázaných Vatikánom. Autorku škaredo osočovali a obviňovali, že sa stavia proti prírode, či že ako žena zlyhala.
Hovoriť verejne o ženách
Vydanie knihy Druhé pohlavie predstavovalo zlom, od ktorého o sebe ženy začali hovoriť verejne. Beauvoir mala skúsenosť, že ani medzi najbližšími kamarátkami sa o naozaj ženských problémoch nediskutovalo. V časoch jej mladosti nemali ženy medzi inými ženami žiadne skutočné priateľky. Vnímali sa skôr ako rivalky, dokonca nepriateľky, či prinajmenšom ako konkurentky. Až rozličné spolky a skupiny zamerané na znovuobjavenie identity žien im pomohli stať sa chápajúcimi a prijímajúcimi priateľkami (bez toho, aby museli byť lesbičkami), vytvárajúcimi skutočné sesterstvá a bratstvá.
Napriek tomu tu bolo mnoho problémov, o ktorých sa mlčalo. Sama Beauvoir ich za svoj život zažila niekoľko. V mladosti prišla o najlepšiu kamarátku, ktorú vyčerpali rodinné hádky brániace jej v naplnení jej lásky kvôli majetku a venu. Mala kamarátky, ktoré dostali infekcie alebo skončili v nemocnici po ilegálnych interrupciách. Zhovárala sa so ženami, ktoré celkom ignorovali funkcie a radosti svojho tela. A navštívila krajiny, v ktorých poznala, že zo zvykov sa môžu stať ťaživé príkazy a povinnosti.
Beauvoir si všímala, že hoci ženy majú byť rovné mužom, táto rovnosť je len formálna. Cez vojnu nastúpili ženy vo veľkých počtoch do zamestnaní po mužoch a rozšírilo sa nosenie nohavíc. Ženy si tiež vydobyli právo voliť a dokázali prekonať mužov v celonárodných skúškach. V šesťdesiatych rokoch si konečne mohli otvoriť vlastný účet v banke. Tradičné hierarchie však ostali zachované a pokusy vymaniť sa z nich sú naďalej považované za arogantné a agresívne.
Ženskosť je opradená množstvom mýtov vychádzajúcich z mužských obáv a predstáv o nej. Žena sa v nich redukuje na objekt alebo (Hegelovho) Druhého, ktorým sa definuje mužský subjekt. Muž je tu vnímaný ako aktívny, žena ako pasívna, závislá od neho a podmienená jeho láskou. Na základe tejto objektivizácie je pripravená o samostatnú existenciu, a teda je odsúdená obetovať sa. Kvôli nerovným, nerecipročným vzťahom im tak chýba priestor na vytvorenie autentickej lásky. Láskou sa žene sľubuje spása, no to, čoho sa jej často dostáva, je peklo na zemi.
Biológia nie je osud
Na to, aby sa človek mohol stať sám sebou, musí byť zároveň subjektom, ktorý realizuje svoju slobodu. V článku Oko za oko pre časopis Les Temps Modernes napísala, že ľudské bytosti sú od svojej podstaty dvojznačné: sú subjektmi a objektmi, vedomím i hmotou. Absolútne zlo podľa nej nastáva vtedy, ak prestávame vnímať druhých ako subjekty a ponímame ich len ako objekty, ktoré je možné mučiť a zabíjať.
Hoci sa filozofi zaoberali ľudskou skúsenosťou, opomínali špecificky ženskú skúsenosť. Žena síce nemá inú podstatu alebo prirodzenosť ako muž, ale jej situáciu určuje civilizácia na základe fyziologických daností. Beauvoir voči tomu protestuje tvrdením, že „biológia nie je osud“. Žena sa nemôže definovať len svojimi pohlavnými orgánmi a redukovať iba na svoju reprodukčnú funkciu. Je totiž viac ako len manželstvo či materstvo. Je paradoxné, píše o role žien, ak sa ženám odopiera verejná činnosť, zatiaľ čo sa im zveruje najzávažnejšia činnosť zo všetkých, a to starosť o ľudskú bytosť. A pýta sa, ako môžu byť deti šťastné, ak boli ich matky frustrované a nenaplnené.
Falošné vysvetlenie sekundárneho statusu ženy nachádza Beauvoir vo fyziologických, ale aj v psychologických a hospodárskych predpokladoch. Skúma preto nielen argumenty biológie (žena ako telesne slabšia než muž), ale aj psychoanalýzy (dominancia mužskej sexuality) a marxizmu. Všetky tri teórie považuje za príliš deterministické a monokauzálne. Každá z nich totiž ignoruje slobodu a podriaďuje subjekt nejakej forme osudu. Napríklad v marxistickom chápaní, podľa ktorého sú dejiny len mechanickým sledom a človek pasívnym vykonávateľom vonkajších síl, stráca pojem činu zmysel.
Sonia Kruks však upozorňuje, že Beauvoir rozlišuje medzi marxistami, resp. komunistami, a Marxom samotným. Súhlasí s mladým Marxom, že „človek predstavuje najvyšší cieľ pre človeka“. Jeho kritika náboženstva ako formy sebaodcudzenia pre ňu znamená nerobiť boha ani z dejín. Dejiny nemôžu poskytnúť žiadne objektívne ospravedlnenie pre naše konanie. Engelsovo vnímanie žien ako ekonomických entít prijíma len sčasti. Útlak žien nepovažuje za identický s triednym útlakom – žena nie je pre muža len produktívnou silou, ale aj „sexuálnym partnerom, reprodukčným jedincom, erotickým objektom či tým Druhým, v ktorom hľadá seba“.
Napriek tomu do svojej analýzy zahŕňa kľúčové historickomaterialistické prvky, prostredníctvom ktorých vidí, že všeobecná podriadenosť žien je badateľná na ich menších príležitostiach. Spoločenská situácia do veľkej miery závisí od toho, akú ekonomickú rolu v nej hrajú. Príkladom sú ženy starovekého Ríma, ktorým sa v porovnaní s Grékyňami dostávalo väčšieho rešpektu a spoločenskej dôležitosti pre ich podiel na produktívnej činnosti v domácnosti. Sparťanské ženy si zas užívali väčšiu rovnosť kvôli spoločnému vlastníctvu na rozdiel od iných žien, ktorých úlohou bolo len splodiť mužských dedičov.
Muži vytvárajú precedensy
Beauvoir však vidí, že ekonomická situácia nestačí na premenu statusu ženy, čoho príkladom je nerealizovanie vízie ich rovnosti v Sovietskom zväze. Domáce práce ostávajú naďalej ich zodpovednosťou a ich sexualita a reprodukcia sú regulované. Na druhej strane v kapitalistickej spoločnosti sa dá dosiahnuť čiastočné oslobodenie týkajúce sa buržoáznych žien v konkrétnych profesiách. Beauvoir si uvedomuje, že najväčšmi vykorisťované ženy sa budú môcť k ženskému hnutiu pridať ako posledné. Robotnícke ženy totiž vedia, že ich muž je vykorisťovaný viac ako väčšina feministiek a že ich ekonomické prežitie závisí od nich – trpiacich chudobných žien.
Boje o zrovnoprávnenie žien, pochopiteľne, narážajú na odpor a niekedy i agresivitu. Podľa Beauvoir nie je také dôležité, čo si muži myslia, ako to, čo robia. Ak umývajú riady, upratujú, nakupujú alebo sa starajú o deti, vytvárajú precedensy, vďaka ktorým sa pri ich vykonávaní môžu prestať cítiť menej mužsky a prijať ich ako bežnú súčasť života. Môžu sa tak prestať vyhovárať a vytvoriť nové zvyky, ktoré sa stanú základom pre slobodu ďalších ľudí vo svete.
Málo sa vie o tom, že popri existencializme a ženskej otázke sa Beauvoir venovala i téme staroby. Po dosiahnutí vyššieho veku sa voči mladým ľuďom začala cítiť ako tá druhá aj v tomto zmysle. Staroba sa, pochopiteľne, odvíja od biologickej stránky, ide však aj o kultúrny fenomén. Vždy totiž závisí od viacerých kontextov – psychologického, historického, ekonomického, geografického, rodinného –, v ktorých je jednotlivec vnímaný. Podobne ako ženám i starým ľuďom sa v kapitalistickej spoločnosti dostáva sekundárneho statusu. Starší ľudia sú považovaní za neproduktívnych, nerentabilných, za záťaž pre štát a rodinu. Navzdory svojmu prínosu a skúsenostiam sú marginalizovaní až dehumanizovaní.
Beauvoir pochopila, že ak sa starý človek správa precitliveno alebo sebecky, ide o vlastný spôsob obrany a ochrany voči okoliu. Na vlastnej koži tiež poznala, že vek dopadá horšie na ženy, ktorých erotické vyhliadky nie sú s vekom také ako u mužov. Popri sexizme tak upozorňovala aj na dosah ageizmu, teda stereotypizáciu a diskrimináciu na základe veku. Pre seniorov je ťažšie začínať život odznova či tvoriť nové projekty a minulosť sa pre nich stáva stále väčšou ťarchou. Kritika sociálnych podmienok si preto žiada byť voči druhým ľuďom aj viac tolerantnou a chápajúcou.
Autor je filosof.