Kresba Veronika Dub.
Na začiatku apríla zverejnili izraelské servery +972 Magazine a Local Call investigatívnu reportáž o používaní umelej inteligencie pri útokoch v Gaze. Skutočnosť, že na túto tému prišlo, neprekvapuje. Izrael sa dlhodobo hrdí vyspelosťou svojich vojenských technológií, ktoré sú atraktívnym obchodným artiklom pre vlády mnohých jeho spojencov. České médiá a s nimi aj česká verejnosť tejto správe nevenovali pozornosť. Dôvodom je možno prevaha principiálnych (presnejšie doktrinárskych) postojov nad každodenným pohľadom na situáciu „na bojisku“, prevaha domnelej zásadovosti, ktorá vie rozlíšiť dobré od zlého aj so zatvorenými očami, nad pohľadom, ktorý si za ostatné mesiace musel privyknúť na mnohé.
Naozaj, nevidíme to isté. Hoci sa spravodajstvo o pustošení Gazy a vojne Izraela s Hamasom v českých médiách za posledných niekoľko mesiacov zmenilo, je zrejmé, že to, čo čítame a čo pozeráme, náš obraz o „veci“ utvára spôsobom, ktorý je zásadný aj pre ďalšie politické a morálne usudzovanie. Ešte vždy sa môžeme stretnúť s poukazom na to, že na jednej strane sú emotívne obrazy a na strane druhej objektívne informácie, ktoré sa k niekomu dostávajú a k niekomu nie (ako hovoril Tomáš Kraus z Inštitútu Terezínskej iniciatívy v relácii Vertikála Českého rozhlasu Plus 25. februára).
Vizualita vojny je zásadná. Uvedomuje si to aj izraelská vláda, ktorá sa chystá zakázať vysielanie televízie Al-Džazíra na území svojho štátu. Milióny mladých ľudí na celom svete nad tým, že by to, čo vidia, bolo len manipulujúce a nepravdivé, vonkoncom nepremýšľajú. Časopis Time síce za osobnosť minulého roku vyhlásil speváčku Taylor Swift, no instagramová generácia mediálnych konzumentov čoskoro prišla s alternatívnymi titulkami známeho časopisu. Sú na nich novinárky a novinári v Gaze, často instagramové osobnosti, ktoré sa samostatnými reportérmi stali z donútenia (Wizard Bisan, Motaz Azaiza a mnohí ďalší) a vďaka ktorým „vidíme“.
Zhrozenie z vojny vo Vietname či v Iraku bolo podstatne urýchlené fotografiami vojnou zmrzačených tiel detí aj mučených vojakov. Prišiel tento moment aj v prípade izraelskej odvety na útok Hamasu zo 7. októbra 2023? Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Otriasli nami zábery mŕtvych tiel humanitárnych pracovníkov a pracovníčok organizácie World Central Kitchen, no na mŕtve telá palestínskych detí, žien aj mužov v hŕbach zrútených domov sme si privykli. Akoby veľká miera materiálnej a infraštruktúrnej skazy a obrovské množstvo vyhasnutých životov nutne patrili k vojenskému zásahu na husto osídlenom malom území.
Reportáž +972 Magazine a Local Call však ukazuje, že najmä v prvých dvoch mesiacoch vojny nadobudlo riadené zabíjanie zo strany izraelskej armády bezprecedentné rozmery. Podarilo sa jej eliminovať „úzke hrdlo“ vo vojnovom zabíjaní, ktorým sú podľa autora knihy The Human-Machine Team: How to Create Synergy Between Human and Artificial Intelligence That Will Revolutionize Our World (Tím človeka a stroja. Ako vytvoriť synergiu medzi ľudskou a umelou inteligenciou, ktorá prinesie revolúciu do nášho sveta, 2021), anonymného brigádneho generála Y. S., ľudia. Vo výbere vojenských cieľov a v ich schvaľovaní do veľkej miery nahradili ľudí systémy umelej inteligencie. Svedectvá vojakov izraelskej armády citované v reportáži ukazujú, ako túžba po odplate „vypla“ emócie aj uvažovanie vojenského personálu a podstatnú časť konania, ktoré – ak by bolo v ľudských rukách – by bolo zdĺhavé a vojensky menej účinné, preniesla do útrob strojov. Len vďaka tejto „synergii ľudskej a umelej inteligencie“ bolo možné určiť 37-tisíc ľudí ako vojenské ciele a po približne dvadsaťsekundovej ľudskej kontrole správnosti určenia cieľa na ne aj zaútočiť.
Ak nás však tento obraz privádza k zhrozeniu z moci a možnej nadvlády strojov, obávajme sa skôr ľudskej moci a existujúcich systémov ľudskej nadvlády. Stroje nekonali samočinne. Množstvo vstupných dát pochádzalo z dômyselných systémov dohľadu a kontroly nad obyvateľstvom Gazy. Vďaka nim – a tiež vďaka túžbe po odplate prekračujúcej rámce odvety – bolo možné zároveň s vysoko postavenými vojenskými predstaviteľmi hnutia Hamas zamerať množstvo spolupracovníkov hnutia nachádzajúcich sa nízko v jeho hierarchii. Rýchlosť automatizovanej práce strojov sa „snúbila“ s poháňaním nadriadených izraelských vojenských predstaviteľov k identifikácii vždy nedostatočného množstva vojenských cieľov. Aby sa ušetril drahý vojenský materiál, na likvidáciu nižších šarží Hamasu izraelská armáda používala lacnejšie bomby, zabíjajúce nepresne a s veľkým ničivým účinkom. Aby došlo k dobrej identifikácii cieľa, systém umelej inteligencie Where Is Daddy sledoval, kedy bojovníci Hamasu prichádzali do svojich domovov. Hrozivé počty v Gaze zavraždených detí nie sú náhodné. Sú súčasťou vedľajších strát, s ktorými izraelské vojenské vedenie počítalo.
Obrazy obrovskej skazy a utrpenia teda celkom neklamú. Naopak, nerozchádzajú sa ani so svedectvami zvnútra izraelských ozbrojených síl, ktoré reportérom poskytli whistlebloweri, izraelskí patrioti, pre ktorých spôsob vedenia vojny proti Hamasu prestal byť prijateľný.
Z napísaného by mohlo vyplývať, že ak by využitie umelej inteligencie pre vojenské účely presnejšie mierilo na vybraných ľudí a ďalšie vojenské ciele, bolo by lepšie ospravedlniteľné. Ako však píše Samuel Moyn v knihe Humane: How the United States Abandoned Peace And Reinvented War (Humánne. Ako Spojené štáty opustili mier a vynašli vojnu, 2021), za pristúpením na cieľ humanizovať vojny pretrváva predpoklad, že vojny k ľudstvu patria a sú ospravedlniteľné. Podľa tejto logiky by malo byť hlavným cieľom predovšetkým zabraňovať ohavnostiam. No tým najpoburujúcejším na vojne nie je viditeľná miera ľudského utrpenia, ale túžba po nadvláde.
Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.