V druhej polovici mája sa konali dva festivaly pohrávajúce sa s verejným priestorom; testujúce jeho pružnosť a limity. Street For Art v Prahe (19.–28. máj) a Use The City v Košiciach (25.–29. máj); medzi nimi 9,5 hodín cesty vlakom.

Tak „festival o životě, umění a lidech ve veřejném prostoru“, ako i „festival pouličného umenia a umenia vo verejnom priestore“ explicitne deklarujú svoje východisko a svoj ústredný bod. Napriek tomu, že sa oba pohybujú vo verejnom priestore, každý je niekde inde. Priestory, ktoré sú festivalmi takto ustanovené ako verejné, by sa dali vztiahnuť k dvom odlišným súčasným konceptom priestoru: k „mestskému bodu nula“ a „ne-miestam“. Z hľadiska umeleckého uchopenia priestoru je na prvý pohľad nápadný rozdiel medzi dvoma formami: medzi inscenáciou umenia v netradičnom priestore a inscenovaním priestoru dianím, ktoré z neho vychádza a je šité priestoru na mieru. V pražskom aj košickom festivale boli zastúpené obe formy súčasne, avšak v rozličnej miere.

Bod nula

Pražský Street For Art má blížšie k „mestskému bodu nula“ nemeckého architekta a mestského sprievodcu Borisa Sievertsa. Jeho expedície do okrajových, všedných až banálnych častí európskych miest majú za cieľ objaviť bod, v ktorom sú charakteristiky mesta prítomné v kryštalickej podobe, jeho estetické EKG je na nule, takže rozpätie medzi pekným a škaredým, nudným a vzrušujúcim sa tu nachádza práve v bode nula pomyselnej stupnice plus-mínus (Výprava do městského bodu nula, in
ERA21, 6/2010, s. 54–58). Je to estetika okrajovej každodennosti a citlivého, neinscenovaného poukazovania na jej čaro.

Organizátori Street For Art zostávajú verní Jižnímu Městu. Až natoľko, že v jeho bode nula postavili mesto v Měste. Zónu ideál si každý z účastníkov-používateľov mohol preskladať a použiť po svojom: ako lavičku, pláž, prekážkovú dráhu, tanečný parket, bunker. Zóna ideál je dočasným mestom-stavebnicou: dynamickým systémom, meniacim sa s každým uchopením. Každý, kto si tu sadne a vypije kávu, zanechá tu svoj odtlačok, aby ho vzápätí prekryl niekto iný. A práve tieto posuny, rekonfigurácie, výzva k dotyku tvoria Zónu ako priestor potenciálneho stávania sa čímkoľvek. Zóna ideál je v tomto zmysle permanentným predstavením – interaktívnou hrou, v ktorej spôsob použitia určuje, o aký priestor momentálne ide. Takže obyvatelia okolitých panelákov sa možno
nestíhali čudovať, čo sa im to deje pod oknami. Nakoniec, sledovanie spoza záclon je jedna z najfrekventovanejších foriem susedského diváctva a účasti na neplánovaných predstaveniach.

V scenérii trčiacich panelákov a Toi-Toi búdiek prebiehali všetky akcie festivalu: diskusie, workshopy, a aj jedno regulérne predstavenie. Jiří Havelka so študentmi DAMU a mestskými parkouristami pripravili performance Urban Human, odvolávajúce sa na tézy Jana Gehla z knihy Život mezi budovami (čes. vyd. Nadace Partnerství Brno 2000). Koncept spracovania odborných téz pomocou pohybu, svetla, hudby a živej projekcie animácií, teda bez textu a doslova „mezi budovami“ je originálny a vďaka avizovanému zapojeniu parkouristov by mohol byť i svieži, nebyť urputného lipnutia na
zrozumiteľnosti a ilustratívnosti. Kontrast medzi pravouhlým strnulým pohybom šedých postáv a krivkami, ktoré v priestore opisujú farebné telá parkouristov, sa opotrebuje hneď po prvej scéne, no predstavenie na ňom trvá až do konca. Naviac pohyb, hudba, svetlo i kostýmy výrazovo sú­znia, a tým túto pomerne prvoplánovú dichotómiu znásobujú. Priznaná jednoduchosť predstavenia (zdá sa mi príznačnejšie hovoriť v tomto prípade o predstavení ako o performance), ani krátka doba jeho skúšania a trvania (do 30 min.), ani čiastočne komunitný charakter ešte nemusia viesť k neskrývanej absencii komplexnosti a pomerne didaktickému záveru. Na druhej strane sa zdalo, že hercov i parkouristov účinkovanie baví, a to môže byť v tomto zmysle určitá záchrana.

Predstavenia priestoru

Viac ako o predstaveniach v priestore, tak v prípade Street For Art možno hovoriť o predstaveniach priestoru. V dramaturgii festivalu je zjavný dôraz na komplexné uchopenie priestoru a využitie jeho daností ako ready-made (sieť normalizačných sôch pretavená do turistickej mapy, billboardy ako výstavný priestor, či už v minulých rokoch využité neidentifikovateľné betónové podstavce ako umelecké objekty). Prevládli para-divadelné akcie v zmysle diskutovania a objavovania Jižního Města aj mimo Zónu ideál: mestské hry, odborné diskusie, komentované prehliadky s kronikárom, expedície na Milíčovskú haldu, cykloprehliadka normalizačných sôch. Tu sa potvrdzuje sievertsovská estetika
výprav do okrajovosti. Komentovaná prehliadka, chôdza, pohyb v priestore je pritom veľmi nenásilnou a jednoduchou formou vzťahovania sa k priestoru prostredníctvom vlastnej telesnosti. Naviac výpravy na okraj majú zvláštne ironické čaro objavovania prehliadaného, zviditeľňovania toho, čo majú všetci na očiach – a to dívaním sa. Sieť normalizačných sôch, ktoré do priestoru vrástli tak, že len málokto si ich ešte všimne, či halda, ktorá do priestoru postupne zarastá, sú udalosťou vyčlenené z pôvodného kontextu strácania kontúr.

Ne-miesta

Dianie košického festivalu Use The City sa vo veľkej miere viaže k ne-miestam francúzskeho etnológa Marca Augé (Non-lieux. Introduction à une Anthropologie de la Surmodernité, Paris: Éditions du Seuil, 1992). Ne-miesta sú produktom súčasnej situácie ahistoricity a scudzenia a súvisia so skúsenosťou nového typu verejnej samoty. Sú prechodové a vykorenené, charakterizované sterilnou identitou klonu (nákupné centrá, letiská, benzínové pumpy), alebo vyprázdnené vlastnou hyper-reprezentáciou (turistické časti
miest). V tomto prípade umelecké dianie zostáva v centrálnych frekventovaných zónach, vstupuje do nich a narúša ich zabehnutý kolobeh, či spochybňuje ich reprezentatívny obraz.

Dramaturgia Use The City festivalu ide skôr týmto smerom. Vstupuje do priestorov, ktoré to nečakajú, a rozviruje v nich hladinu. Na rozdiel od určitej intimity výprav na okraj, takto vznikajú spektakulárne udalosti priamo v centre diania a generujú sa rozporuplné reakcie náhodných účastníkov: Minimalistická skladba IN C Terryho Rileya v podaní Veni Akademy v nablýskaných, pokladňami rytmicky pípajúcich priestoroch obchodného centra a site-specific performance štyroch tanečníkov (Zuzana Burianová, Jaro Viňarský, Martina Lacová, Matthew Rogers); Nákupná horúčka – parodujúce nákupné rituály; predstavenie Nevesta hôľ divadla Pôtoň, ktoré do kocky z plexiskla v priestore nákupného centra uzatvára klasiku slovenskej lyrizovanej prózy, rurálny pátos, hole a divú Zunu. Predstavenia Struktury vratkosti – fragmenty, Kafka Alert! a Tour de Café au Lait českého tanečného divadla Nanohach, odohrávajúce sa na železničnej stanici, vo Východoslovenskej galérii a v baroch pri hlavnej ulici.

Rozporuplnosť tohto typu predstavení vo verejnom priestore nespočíva ani tak v negatívnych reakciách, či nepochopení zo strany okoloidúcich, s tými sa priam počíta; ako skôr v risku, že priestor sa v nich stane len kulisou. V takom prípade sa predstavenie síce odohráva v priestore, no bez ohľadu naň. Prebehne od začiatku do konca, tak, ako by sa odohralo vnútri – v dokonalej tme a tichu sály. Nepriepustnosť voči vonku, so všetkým, čo obnáša, sa ukazuje naprieklad v momentoch, keď si aktéri veľmi nevedia dať rady s náhodnými rušivými podnetmi, či príliš aktívnymi divákmi, ktorí nehrajú presne ich hru.

Fontána pre filharmóniu

Organickým vstupom do citlivého miesta Košíc sa ukázali koncerty súčasnej vážnej hudby v podaní Veni Akademy pri spievajúcej fontáne. Fontána a zvonkohra chrliace prevažne do/jemné melódie kúsok od Chrámu sv. Alžbety patria medzi dôležité body auto-reprezentácie mesta. Šesť súčasných hudobných skladateľov (Daniel Matej, Peter Groll, František Chaloupka, Ivan Buffa, Bálint Bolcsó, Michal Paľko) zložilo päť skladieb priamo pre Veni Akademy, zvonkohru a fontánu reagujúcu pohybom na zvuk skladieb. Skladby sa odohrali vždy v celú hodinu a prepojili súčasnú hudbu s charakteristikami frekventovaného miesta, vrátane jeho neodmysliteľnej gýčovitosti. Orchester usadajúci každú hodinu pred fontánu a odbíjajúci čas; fontána zmätene vytryskujúca na disharmonické tóny vážnej hudby, sú obrazy dostatočne impozantné a absurdné, aby vyvolali celú škálu reakcií. Od zalamovania rukami po ovácie.
Prípadné ruchy (padajúca voda, zvonkohra, vrava piatkového popoludnia) sa stali integrálnou súčasťou hudobného predstavenia. Teda až do momentu, kedy sa z neďalekých reproduktorov začali ktovieprečo šíriť ľudové tóny. A s tými sa vyrovnať je niekedy ťažšie, než s prechádzajúcim buldozérom.

Autorka je kulturní antropoložka.

Street For Art. Praha 19.–28. 5. 2011.

Use The City. Košice 25.–29. 5. 2011.