Krízy bývajú urýchľovačom spoločenských zmien. V priebehu pandémie covidu­-19 sme sa naučili ledačomu – konferencie a stretnutia sme preniesli do online priestoru, v zle odhlučnených pracovniach a domácnostiach sme sa izolovali pomocou slúchadiel potláčajúcich hluk, navykli sme si nakupovať on­line a celkom sme znormalizovali užívanie antidepresív a anxiolytík. To, čo sme svojho času privítali ako núdzové riešenie, sa stalo bežným. Niektoré a niektorí z nás dnes však zaťahujú záchrannú brzdu procesom, ktoré sa svojho času sami zdali záchranou: Chceme sa stretávať osobne, a tak cestujeme meškajúcimi vlakmi a spôsobujeme organizačné problémy. Skladáme slúchadlá a počúvame, o čom sa rozprávajú ľudia v električkách a vlakoch, niekedy nazeráme do telefónov a vnikáme do zverejňovaného súkromia spolucestujúcich. Odmietame ale dnes aj zníženie hodnoty ľudského života, na ktoré sme „tichým súhlasom“ pristúpili počas koronavírusovej pandémie?

Nadúmrtnosť, demografický termín označujúci vyššiu úmrtnosť v populácii v porovnaní s úmrtnosťou bežnou v sledovanom období, vstúpila počas covidu­-19 do spoločenského a politického slovníka, aby vecne popísala niečo, čo bolo ťažké prijať. Vďaka ukazovateľu nadúmrtnosti sme mohli odhadovať, ako sa s pandémiou covidu bol schopný vyrovnať ten ktorý štát. Bolo to len číslo – a hoci nedostatočne, predsa len, dalo význam súkromne prežívaným udalostiam, ktoré sa odohrávali naprieč celou…