Prešov, mesto na východnom Slovensku, je tak trochu v tieni metropoly Košíc, no v divadelnom kontexte je to práve naopak. Divadelný život v Prešove je aktívnejší a v mnohých prípadoch aj umelecky odvážnejší. Stále scény sú tu dve: Divadlo Jonáša Záborského a ukrajinské Divadlo Alexandra Duchnoviča (DAD), svojho času miesto avantgardy a progresívnych režijných postupov. Koncom osemdesiatych rokov a počas deväťdesiatych rokov vytvorilo zázemie pre experimenty Blaha Uhlára, Miloša Karáska a neskôr Petera Scherhaufera. Práve Uhlár a Karásek pripravili pri príležitosti internej prehliadky Ukrajinského národného divadla v Prešove v roce 1987 kľúčovú udalosť – dekomponovanú improvizáciu na železničnej stanici Kysak, ktorá viedla k založeniu Divadla Stoka a k formulovaniu dvoch divadelných manifestov.

Divadlo sa v Prešove ale neodohráva iba v divadelných budovách. Katedra estetiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, na čele s profesorom Karolom Horákom, každoročne organizuje súťažný festival Akademický Prešov. Tvorivý a invenčný duch sa z Prešova nevytratil dodnes – pred štyrmi rokmi v meste pribudlo ešte Prešovské národné divadlo.

Priestor pre slobodnú tvorbu

Táto nezávislá scéna vznikla v októbri 2013 z iniciatívy dvoch mladých Prešovčaniek a absolventiek Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Jej zámerom je, ako píšu zakladateľky divadla, režisérka Júlia Rázusová a dramatička Michaela Zakuťanská, „vytvárať priestor pre slobodnú tvorbu umelcom, ktorí pochádzajú z východu alebo sú s Prešovom spätí a inscenujú texty so súčasnými spoločenskými a sociologickými témami, ktoré zaujali jeho tvorcov. Okrem iného sa v inscenáciách dotýka napätia medzi východom a západom Slovenska a pomenúva rozdiely medzi úrovňou života v krajine. Zároveň chce inšpirovať ľudí z rôznych pracovných odvetví, aby sa vrátili žiť do Prešova a realizovali sa v menších mestách a na perifériách.“

Prešovské národné divadlo uviedlo zatiaľ štyri autorské inscenácie v réžii Rázusovej a s textami Zakuťanskej. K súboru patria traja viac­-menej stáli členovia: herci Gabriela Marcinková, Tomáš Mischura a Peter Brajerčík a hosťujúci tvorcovia. Ich tvorba vždy smeruje k univerzálnemu a všeobecnému odkazu o stave našej spoločnosti, i keď vychádza z lokálnych pomerov a problémov, s ktorými zápasia mladí ľudia v Prešove. Ústredné témy sa dotýkajú absolventov vysokých škôl vracajúcich sa domov, o ktorých hovoria hry Single Radicals (Radikální singles, 2013) a Good place to die (Fajn miesto, kde zomrieť, 2015) alebo života mladých rodin v Prešove, ktorých situáciu zase reflektuje inscenácia Deň, keď zomrel Gott (2017). Charakteristickými znakmi tvorby Prešovského národného divadla sú hľadanie hodnôt, vzťahové frustrácie, irónia, vtip a nadsádzka. Napokon, niekde medzi vážnosťou a humorom sa pohybuje aj samotný názov zoskupenia.

Volím vypiť

Napriek nie príliš priaznivej situácii (márna snaha o získanie vlastného priestoru) tvoria Zakuťanská a Razusová ďalej a nevzdávajú sa možnosti mať v budúcnosti vlastné divadlo. Momentálne pôsobia na Malej scéne DADu, ktoré im poskytlo dočasné útočisko. Ich boj o priestor podnietil Zakuťanskú k spísaniu všetkého, čo sa v tejto súvislosti odohralo. V angažovanom a kritickom texte Volím vypiť alebo Epilóg o prenájme priestorov pre Prešovské národné divadlo (2016) otvorene pomenováva praktiky miestnych zastupiteľstiev a ich „otvorených“ rokovaní. Textu samozrejme nechýba Zakuťanskej príslovečná irónia, ktorou znásobuje absurdnosť komunálnej politiky vyšších územných celkov: „Ľudia nakupujú, serú, požičiavajú si peniaze, jedia a spia, zatiaľ čo oní ‚nadľudia‘ rokujú a politikárčia, posúvajú pomyselnú hranicu viac doprava alebo doľava. Lenže žiadne doprava, ani doľava nie je. Je tu svet okolo nás, ktorý sa snažíme urobiť lepším pre náš každodenný život, ale politici o to nemajú žiadny zá­­ujem. Vždy pred voľbami nám hustia do hlavy, že ide o veľa, ale žiaľ, o veľa ide im. Ako mám ísť voliť, keď vidím, čo robia zástupcovia jednotlivých strán na regionálnej úrovni (…) Volím vypiť, žiaľ, takto sa tu na východe bojuje proti nezmyselnosti zákonov a bytia.“

Nielen Zakuťanskej text, ale aj posledná inscenácia Deň, keď zomrel Gott svedčí o dozrievaní tvorkýň – zo študentského divadla sa postupne stáva svieža, aktuálna a ucelená výpoveď o mladých ľuďoch na periférii Slovenska.

Autorka je divadelní kritička.